Bordeaux Jardins: Grand Parc patrí k srdcu Bordeaux už od svojho vzniku v roku 1746. Skutočné „zelené pľúca“ v centre mesta, 11 hektárov trávy, stromov, kvetov a rastlín zahŕňa aj detské ihrisko a slávne Guérinovo bábkové divadlo.
Jardin Remarquable de France
Už tepaná vstupná brána z námestia Longchamp zaujme. Nenadarmo je záhrada zaradená medzi francúzske kultúrne dedičstvo. Vo Francúzsku je prvá verejná, navrhnutá záhradným architektom Ange Jacquesom Gabrielom, presláveným záhradníkom z Versailles vo francúzskom štýle Le Nôtre. Je otvorená denne od 7,00 do 20,00. Nachádza sa iba kúsok od St. Michel Hangars Notre Dame.
Jeden by povedal, že duša Bordeaux sa nachádza nie vo vínach, ani v katedrálach, ale práve v tejto záhrade. Dominuje jej rybník a umelá rieka, cez ktorú vedú tri mosty z tepaného železa. Neviem, či som mal iba sezónne šťastie, ale jeseň je to jedna veľkolepá impresia.
Na konci terás sa rozprestiera obrovská zelená plocha s centrálnou budovou a Hotelom de Lisleferme, v ktorom je dnes prírodovedné múzeum. Nájdete tu aj tropické skleníky.
Smart záhrada
So smartfónom máte prístup k botanickým informáciám priamo na mobile. Môžete dokonca počúvať spev vtákov skenovaním QR kódov. Kto by si však nechal ujsť originál. V záhradách sa tiež pravidelne behá pretek v orientačnom behu.
Byť tu sám
Som rád, že som tu sám. Nikto ma neruší a nenaháňa. Podobný pocit ako v tejto záhrade som mal pred Monetovými leknami. Tá záhrada ťa úplne vťahuje do seba. Bahníš sa v tej atmosfére. Virvar miliónov jesenných tónov žltej, červenej, zelenej a hnedej. Modrá obloha to iba umocňuje. Keby som to nezažil, poviem: „Aký gýč“. Ale takto?
Mám nabitý program a času málo. Do záhrady som zablúdil skôr náhodou. Ale nechce sa mi odísť a predlžujem si každú minútu. Sadám na lavičku. Vánok jemne čerí žltnúce listy, čert zober všetky turistické atrakcie. Toto je ako Londýnsky Hyde Park, Green Park, ale rozlohou iné ako Prezidentské záhrady na Malte. Oceňujem, že tu je málo ľudí. Toto miesto nepatrí do turistického bedekra.
Na lavičke
Plechovka tssskne a ja si dávam dúšok piva na lavičke. Prečo v poslednom čase uprednostňujem ticho a samotu? Vždy som mal tendenciu rozprávať, presvedčovať a motivovať. V poslednom čase mám stále väčšiu chuť mlčať. Počúvam jemný šelesť lístia vo vetre. Žiadna farebná škálovnica nevie zobraziť čo vidím. Rozoznávam spev drozdov a hrdličiek. V pozadí niečo trepocú kačice. Obloha sa miestami zaťahuje, skĺzam pohľadom na rameno. Všetko sa v stojatej vode zrkadlí. Aj ten nádherný tepaný most. Chápem Moneta.
Rozdiely
Nikde žiadne odpadky, všetko upravené, ľudia milí a ohľaduplní. Hlavne usmiati. Kde sa to všetko zmenilo? Sme v jednej Európe ale žijeme v rozličných svetoch. V poslednom čase, vždy keď sa vraciam na Slovensko, vidím skôr apatické alebo militantne naladené tváre. Ale úsmevy nie. Veľa ľudí sa sťažuje, iba málokto sa však rozhodne so svojim životom niečo aj urobiť. Očakávame, požadujeme. Chceme lacné a jednoduché riešenia. Ale nie sú tie riešenia v nás samých? Práve v ochote niečo so svojim životom urobiť sám? V schopnosti vidieť namiesto problémov krásu, pozitíva a príležitosti? Vidieť pohár života poloplný?
Vraciam sa v myšlienkach k podstate. Samota. Veľmi zvažujem, čo a koho si pustím do hlavy. V poslednom čase akoby bola časť našej krajiny otrávená nenávisťou, zlobou a závisťou. Ja si tým život otráviť nedám.
Čierne nazývajú bielym, klamstvo pravdou, plné prázdnym, namiesto sebapoznania tárajú čosi o svetových sprisahaniach, nenávidia všetko iné, závidia, neprajú a utápajú sa v sebaľútosti. Pľujú na slušnosť a humanitu, glorifikujú odrb a zlo. Chcú mať viac. Viac. Všetko je naopak. Čosi sa zmenilo. Za posledný rok som to zažil už niekoľkokrát. Takýto tí ľudia neboli. Prežili sme spolu veľa pekných chvíľ a dnes sme na iných stranách brehov. Mám hľadať mosty? Úprimne neviem, či sa mi chce a ako sa mám k nim správať. Kedysi sme sa spolu zabávali, lozili spolu, dnes si nemáme čo povedať. Sú zatvrdilí, agresívni, všetko je podľa nich lož, racionálne fakty neprijímajú, cítiť len vášne. Kde sa to všetko vzalo? Našťastie ich nie je veľa.
Vždy som myslel, že hory, šport a príroda vedú ľudí k priateľskosti, cieľavedomosti, sebaúcte a k pozitívnym hodnotám. Aj preto vzniklo restartnisa. Dnes som chvíľami na pochybách, či majú tieto snahy nejaký význam. Možno je lepšie odrezať sa.
Tak sa prosím občas usmejte. Snažte sa byť ohľaduplní, otvorení a hľadajte k sebe cesty. Viem som nenapraviteľný slniečkár.
Bordeaux Jardins: Grand Parc
Pokoj a harmónia. Prechádzam sa po parku a som šťastný. Nepotrebujem nové SUV, ani hodinky za milión, ani haciendy, mám všetko, čo potrebujem. Najmä schopnosť vnímať estetiku a krásu. Napĺňa ma môj život, čo robím a ako vnímam svet. Humanizmus, pomoc a ústretovosť sú možno najlacnejšia cesta k šťastiu. Necítiť potrebu hromadiť veci a majetky. Tie najhodnotnejšie veci v živote nestoja peniaze.
Počuli ste už spev drozdov? Neviem, či existuje krajšie prebudenie zo sna. Závidím impresionistom a začínam chápať Moneta, že sa uzavrel na jednej záhrade. Som vďačný týmto chvíľam. Umožňujú človeku zastaviť a zamyslieť sa, kam kráča. Takéto záhrady sú zdrojom nekonečnej inšpirácie, ak si ju schopný vnímať.
Bordeaux je predovšetkým mestom vín a ja víno rád. Tak zajtra do St. Emillion.
