Azorské ostrovy sú súostrovie v Atlantickom oceáne ležiace približne v tretine cesty od kontinentálneho pobrežia Európy smerom k východnému pobrežiu Ameriky. Sú sopečného pôvodu a ležia v oblasti s častou tektonickou aktivitou. Do tejto oblasti zasadil Platón približnú polohu svojej bájnej Atlantídy. Nás na Azorské ostrovy priviedla túžba objavovať a poznávať Sao Miguel: Prílet na Azory.
Predhovor
Aby bolo jasné, tento denník bol napísaný ako pamäte a to skoro dva a pol roka po úspešnom absolvovaní tejto dovolenky v lete 2019. Našťastie máme perfektnú a neváhal by som povedať dokonalú pamäť, takže prípadný čitateľ nebude o nič ochudobnený. Zároveň si však vyhradzujem právo vyplniť hluché miesta postavami a udalosťami, ktoré sú vymyslené a akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná.
Veľkú zásluhu na vzniku denníku nesie hlavná postava tohto príbehu, moja manželka Ajka, ktorá chronologicky spísala v bodoch všetky zážitky, výlety a katastrofy tohto dobrodružstva. Zároveň sú niektoré dni písané z jej zápiskov a sú teda z jej pohľadu.
A v konečnom dôsledku, bez nej by tento denník nikdy nevznikol, keďže som k jeho napísaniu bol donútený po niekoľkých rokoch odkladania a to pod hrozbou priameho fyzického a citového násilia spáchaného na mojej osobe z jej strany.
Azorské ostrovy
Azorské ostrovy sú súostrovie v Atlantickom oceáne ležiace približne v tretine cesty od kontinentálneho pobrežia Európy smerom k východnému pobrežiu Ameriky. Sú sopečného pôvodu a ležia v oblasti s častou tektonickou aktivitou. Do tejto oblasti zasadil Platón približnú polohu svojej bájnej Atlantídy.
Nás na Azorské ostrovy priviedla túžba objavovať a poznávať. Letenky sme kupovali už v januári, takže sme mali čas všetko si dôkladne naplánovať. Bohužiaľ, čas na plánovanie sme systematicky vyplnili pasívnym „tešením sa“. Aktívnejšie sme začali riešiť veci až dva týždne pred odletom.
Ajka si vypísala čo všetko sa oplatí vidieť a zažiť, no a ja som tieto lákavé vízie pretavil do rozpisu cieľov vyznačených na mape s približným harmonogramom našich výletov. Azorských ostrovov je 12, my sme zistili, že samotný ostrov Sao Miguel – najväčší a najosídlenejší nás plne zamestná na celý náš pobyt. Ajka zhodnotila „Aspoň si ich blbo všetky nevyčerpáme na jednu dovolenku“, takže nás môže hriať vedomie, že sa môžeme kedykoľvek vrátiť a pokračovať, kde sme prestali.
Celý zážitok som mal v úmysle zvečniť ako epickú báseň, ako čas plynul a múza ma širokým oblúkom každým dňom obchádzala, trochu som zľavil a napísal som Haiku, ktorá celý zážitok presne vystihuje:
Azory mám rád, dovolenka tu má spád. Nohy nás bolia.
Remekovci
Pre doplnenie pripájame aj denník, ktorý zachytáva naše strasti a radosti.
27. mája – streda
Dva dni pred odletom, snažíme sa spraviť Check-in. Naše nadšenie a nepozornosť nás hneď na začiatku skoro stáli jeden nocľah na letisku. Check-in vyzeral asi takto, ja za počítačom, Ajka pri mne leští turistické topánky a kafre mi cez rameno.
„Klikni na to.“
„Klikol som.“ vravím.
„Skús dvojklik.“ radí Ajka.
„Skúsil som!“
„Skús dvojklik ale rýchlejší!“
„Šak vidíš, že na to klikám ako debil, klikaj si na to sama, keď to vieš lepšie!!!“ strácam trpezlivosť.
„Nekrič na mňa!“ prechádza Ajka do defenzívy.
„JA NA TEBA NEKRIČÍM!!! TEN CHECK-IN MI NEJDE POTVRDIŤ!!!“ vravím úplne pokojným a vyrovnaným hlasom.
…
…
„Ľubko?“
„ČO?!…chcem povedať, Čo?“ Ajka drží v ruke kalendár.
„Dnes je ešte len 27.5. Ak sa ten check-in dá spraviť 24 hodín pred odletom, možno to znamená že letíme až pozajtra.„
„ČO?!…chcem povedať, Čo?“
Mať výlet pod kontrolou
Takže sme skoro vyštartovali o deň skôr. Byt je vyupratovaný, zbalené batohy odpočívajú pri dverách, plyn je odstavený, stačí sa obliecť, obuť a vyraziť. Ale keďže zisťujeme, že máme ešte jeden deň k dobru sadáme si do obývačky a púšťame si plyn… …aby sme si ráno mohli uvariť praženičku.
28. mája – štvrtok
Sedíme na gauči a pozeráme do blba.
29. mája – piatok
Vlakom do Prahy
Je streda 29. mája 2019. Práve začína naša ďalšia dobrodružná výprava. Štartujeme v Žiline a presúvame sa do Prahy. Doprajeme si luxus, cestujeme 1. triedou vo vlaku, cenový rozdiel nie je veľký.
Na prednáške o Transibírskej magistrále sme od znalca počuli, že čím nižšia trieda o to autentickejší zážitok, ale toto nie je Transibírska magistrála a pred koloritom nižšej triedy dávame prednosť kapučínku v pohodlnom kresle. Na ostrove máme dokonca rezervovaný malý imobilný karavaník, takže stan ostal doma.
Cestuje sa nám komfortne, na linke podávajú aj občerstvenie, či ponúkajú dennú tlač. Cesta v komforte ubieha rýchlo. Z nejakého dôvodu sú v celom vagóne iba osoby ženského pohlavia. Ja tu mám „estrogénové lázně“, zhodnotí Ľubko ako jediný mužský pasažier.
Nemusíte byť bohatí, aby ste mohli dobre cestovať.“
Eugen Fodor
Letíme cez Lisabon
Cestujeme do Prahy, na severozápad, na letisko Václava Havla. Letisko spája Prahu s takmer 130 destináciami z celého sveta. Našim cieľom je Lisabon na juhozápadnom konci Európy. Hlavné mesto Portugalska by sme si radi pozreli, má 2 a pol milióna obyvateľov, leží na siedmich kopcoch a nájdete tu aj najdlhší most Európy.
Podľa miestnych sa cez Lisabon nechodí, ale prechádza a nepozerá, ale sníva. Je však len našou prestupnou stanicou. My mierime ďalej, na letisko, ktoré sa nachádza takmer v centre mesta. Pôvodne sme tu mali prespať v hosteli Paranauê, nocľah sme mali už booknutý, ale potom si Ľubko cez Street view pozrel ako vyzerá (aby sme ho potme a unavení vedeli nájsť):
Našu rezerváciu sme teda obratom zrušili. Keďže sme ju zrušili 48 hodín pred plánovaným príchodom mali sme nárok na vrátenie 50 % zo zaplatenej čiastky. Napriek niekoľkým mailom od formálnej žiadosti refundácie cez potvrdenia prijatia žiadosti, cez urgencie až po sarkastické poďakovanie, ktoré sme zariadeniu poslali, nám táto čiastka nikdy nebola refundovaná. Vždy sa odrazil len oficiálny mail ako moc sa na nás tešia.
Nakoniec sme prespali v hosteli Beatriz, kde nás príjemný Portugalčan večer vyzdvihol z letiska a ráno nás zaviezol späť.
Expedičné trampoty v Lisabone
30. mája – sobota
Ráno trochu panikárime, nevieme aký čas je uvedený na letenke – Slovensko je GMT+1, Lisabon je GMT a Azorské ostrovy sú GMT-1, t.j. ležia v troch odlišných časových pásmach. Očividne sme dlho nikam neleteli. Intuícia vraví, že to bude čas v mieste odletu, ale keď ste v cudzom meste, v cudzej krajine a naložený batožinou neveríte nikomu, ani vlastnej intuícií.
Každopádne sme sa nemýlili a tak pristávame šťastlivo na Aeroporto Joäo Paulo II pri hlavnom meste Azorských ostrovoch Ponta Delgada. Azory sú autonómne územie a ako také majú vlastné hlavné mesto. Kedysi to bolo mesto Vila Franca, ale ako som v úvode spomínal z tektonického hľadiska sú ostrovy pomerne divoké. V roku 1522 niekto-niekde stlačil gombík, litosférické platne sa dali do pohybu a z hlavného mesta sa stala hromada sutín.
No a keďže sa šmahom ruky osudu stala Ponta Delgada jediným mestským centrom na ostrove s budovami vyššími ako jedno podlažie, guvernér aj s rodinou sa zbalil, presťahovali a došlo k zmene hlavného mesta.
Na celú dĺžku pobytu máme požičané auto Peugeot 2008, 13 dní s plným poistením a mimo sezóny to vyjde približne 400 €. Auto vybrala Ajka (podľa farby).
Sao Miguel
Z letiska na požičanom autíčku letíme do kempu. Krajina má rurálny ráz. Políčka sú preťaté hrubými a vysokými kamennými múrmi. Ak dobré ploty robia dobrých susedov, ostrov Sao Miguel musí byť plný dobrých susedov. Prichádzame do kempu Parque de Campismo Rural – Quinta das Laranjeiras ležiacim pri dedinke Rabo de Peixe.
V kempe
Parque de Campismo Rural – Quinta das Laranjeiras
Sme tu skoro, kemp otvára až o šiestej a tak máme čas spoznať miestnu kultúru. Ideme do Rabo de Peixe, je to sympatická dedinka pri mestečku Ribeira Grande, v preklade znamená doslova „chvost ryby“. Názov získala vraj podľa topografie, konkrétne jedna zo zátok vyzerá takmer presne ako chvost ryby. Podľa druhej legendy sa v oblasti našiel chvost veľkého druhu neznámej ryby. Okolo 15. storočia kolonizovali toto miesto flámski a maurskí osadníci. V oblasti dominuje rybolov a poľnohospodárstvo – spracovanie rýb a spracovanie mlieka. Rovina siahajúca od Rabo de Peixe až po Ribeira Grande slúžila počas druhej svetovej vojny ako vojenské letisko.
Zorientovať sa v miestnych pomeroch
„Zaparkuj v centre.“ radí Ajka. „Táto dedina má iba centrum.“ podotýkam. Dieťaťu, ktoré si nás prezerá, keď opúšťame auto dá Ľubko euro a inštruuje ho „Don’t ujeb the car.“ Za chvíľku je pri nás celý hrozen detí. „Mal som si rozmeniť stovku,“ ukazuje Ľubko prázdne ruky. Deti pochopia a rozpŕchnu sa a pozorujú nás z väčšej vzdialenosti, ostávame sami. „Neni Lóve, neni láska,“ konštatujem. Prechádzame dedinkou, sem veľa turistov nechodí, domorodci si nás opatrne prezerajú, sú zvedaví, ale ostýchaví. Na pobreží sa okúpeme v oceáne.
Ľubko básni o lokálnej kuchyni, ale nevidíme tu nič okrem samoobsluhy. Tu nám ohrejú dva trojuholníčky pizze a spravia kávičku. Starý ujec popíjajúci kávu a čítajúci noviny u vedľajšieho stolíku nevydrží a podľahne vlastnej zvedavosti. Prisadne si a lámanou angličtinou s nami konverzuje.
Náš domov na najbližších 12 dní
Keďže sa blíži šiesta hodina, ideme do kempu. Víta nás tu miestny majiteľ Renato, má bohovský žoviálny prístup, hneď sa pýta odkiaľ sme, a aby si uctil hosťa, vztyčuje slovenskú vlajku na našu počesť.
Rabo de Peixe, v kempe
Kemp je malý, ale čistý a dobre vybavený. Sme tu mimo sezóny, takže je tu pusto, jeden párik Čechov a rodinka Nemcov. Kemp sa hemží iba jašteričkami. Hneď po „zakempení“ v sympatickej chatke sa poberáme do Ponta Delgady, kde navštevujeme reštauráciu O Churrasco.
Vyberám si Penne s údeným lososom, Ľubko filet steak s ryžou a fazuľou. Doprajeme si aj dezert ananás a extrémne sladké jahody. Slnkom pobozkané ovocie chutí úplne inak ako u nás doma.
Zajtra sa pozrieme na čajovú plantáž a okruh Lomba d’el Rei. 🙂
