Prvý prechod cieľom
Alpe d’Huez – kráľovská horská etapa Tour de France. Od roku 1952 sa pravidelne zaraďuje medzi ciele a rozhodne patrí popri Parížskom finále medzi najnavštevovanejšie etapy TdF.
Stúpanie na Alpe d’Huez (pozri virtuálny profil) s dĺžkou 13,8 km, priemerným stúpaním 8,1% a prevýšením čosi cez 1150 m určite nepatrí medzi najnáročnejšie. Jeho jedinečnosť však tvorí 21 serpentín, z ktorých asi najznámejšia je Dutch Corner – Holandská zátačka. Prečo?
Je to čisté peklo. Nie kvôli výšľapu samotnému. Kvôli atmosfére. Predstavte si, že na 14 km úzku cestu sa nahrnie v tento deň viac ako 700 000 ľudí. Neoverené správy dokonca tvrdia, že v roku 2013 ich počet atakoval takmer milión. Pätina Slovenska na 14 km dlhej cestičke. V tomto roku sme mali to potešenie prvý krát aj my. Dojazd na Alpe d’Huez naplánovali v rámci tejto etapy dokonca dvakrát.
Bežní fanúšikovia si dovezú stan alebo karavan a už pár dní predtým na kopci bivakujú. Nájsť najlepšie miesta čosi stojí. Holanďania to berú vo veľkom štýle. Dovezú si pre istotu celú cisternu s pivom. Oranžové more. Zažili ste už niekedy v Amsterdame narodeniny kráľovnej? Je to podobné. Ale o tom neskôr.
Na etapu sme dorazili skoro ráno autom z Briançonu. Všetko beznádejne obsadené. Zaparkovať sa dalo iba niekoľko km pred Bourg d’Oisans (mestečko odkiaľ výstup štartuje). Veľa šancí dostať sa nahor nebolo. Etapy sú v takto exponovaných miestach v deň preteku už uzavreté. Ale my sadáme na bajky a nevzdávame.
Mestečko dávame bez problémov. Prvé stúpania (tie najstrmšie 3 km cez 10%) zľahka tiež. Aj by sme zastavili, pofotili, (cháp „odfúkli si“) ale atmosféra nevydá. Obojstranný špalier pri prvom náznaku spomalenia na nás pokrikuje, máva nám, tlieska nám, rehoce sa nám a na náš účet sa príjemne baví. V strede cesty je ešte stále metrová medzera, ktorou sa dá komfortne ísť.
V osade La Garde stojí kopec prívesov, ovešaných nemeckými, britskými a belgickými zástavami. Všade reve muzika a cítiť gril. Fanúšikovia sedia a polihujú v rozkladacích kempingových stoličkách. Poskytujeme im príjemné rozptýlenie. Ćučia na cestu a povzbudzujú každého, kto sa mihne okolo na bicykli.
Na pôvodný plán držať sa ako partia spolu zabúdame. Každý sám za seba. V tom Babylone dokonale strácate prehľad a iba šlapete. Rozum vám hovorí zastaviť a nájsť si príhodné miesto, ale ego nedá. Ak zastanem, už sa nerozbehnem. Vedľa mňa bežia traja maníci v kostýmoch supermana a tangáčoch a plieskajú ma po pleci: „SAGAN, SAGAN.“ Majú dosť. Klátia sa viac než ja. Som rád, keď ich míňam.
A to už prichádzam k povestnej Dutch Corner. Z každej strany jeden urehotaný oranžák. Prvý mi za jazdy nalieva do krku plastový pohár s pivom. Núti ma chlípať. Polka je na drese. Čoby nie, smädný som dosť, dúfam že nepadnem. Druhý sa s tým serie ešte menej. Pivo na mňa jednoducho popri skepčení vyleje. Začína mi byť všetko jedno. Dobiehajú ďalší dvaja a začínajú tancovať 20 cm pred predným kolesom rumbu. Cítim trávičku. Jasne mi dávajú najavo, že mám zastaviť a čosi dáme. Pitný režim zvládnutý, pokračujem.
Je to stále hustejšie a po pár zátačkach vidím koniec všetkých snáh. Policajti, zábrany. Tu je STOPka. Ďalej sa už fakt nedá. Mám dosť, vyhodnocujem to ako skvelý argument. Došiel som, kam sa dalo.
Zosadám z bicykla a konečne trochu fotím. Neďaleko vidím parkovať alegorické vozy. Žuvačky, prívesky, tričká, syry, serepetičky, …. Odbočka. Žeby predsa nie koniec?
Vyrážam na bočnú cestu, hoci neviem kam ma dovedie. Po pol hodine šliapania sa ocitám prekvapivo na horných parkoviskách, kúsok povyše cieľa. Zadná cesta okolo strediska bola nestrážená a temer prázdna. Kamarát Paľo tu už bivakuje s celou rodinou 4 dni. Dá mi suché tričko, plechovku piva a „Saganoblázinec“ môže začať. Postupne sa tu stretávame aj Igor, Martin, Meggy a Berty. Roztratená skupinka. Až hore sa nám podarilo prebojovať piatim.
Temer ho na gauči prívesu s pivom v ruke zmeškáme. Bežíme k cieľovej páske a mávame vlajkami ako pominutí. Keď vidím v telke fanúšikov na Tour de France, mám pocit, že niektorí patria skôr to ústavu. Keď ste ale v tom kotli, ošiaľ postihne aj vás. Prejazd závodníkov poznáte už z diaľky. Motorka, hukot, rev, povzbudzovanie vlajky na nebi. Kým prejde posledné grupetto, máme len trochu času na ďalšie pivko. Špica pelotónu je tu už druhýkrát.
Tentokrát definitívne v cieli.
Kto si myslel, že prežil blázinec počas etapy, je na omyle. Ten skutočný nastáva potom. Totálne neriadený chaos a anarchia. Policajti sa márne snažia, málokto ich počúva. Zastaviť tú masu dole kopcom je nad ich sily. Sú iba štatisti.
Až teraz si uvedomujem, čo to je vysoká škola bajkovania. Len nezacvaknúť tretry. Je po etape a dole sa valí naraz pol milióna ľudí. Pešo, na bajkoch, na autách. Pomedzi to policajti, alegorické vozy, sanitky, pokrikovanie, …
Nič podobného som pred tým nezažil. Ako kurča v priemyselnom chove. Naľavo, napravo, predo mnou za mnou mám zhruba 5 cm. Zľava ma líže pneumatika idúcej cisterny, vpravo sa o mňa opierajú slušne unavení mladíci. Zopár krát nabúram do bajku predo mnou. ale nikto nič nerieši. To už ma obtiera zľava nejaký kabriolet. Padnúť sa nedá. Nie je kam. Všade povznesená nálada. 🙂
Chaos sa uvoľňuje až dole v mestečku. Nie však pre autá. Po naložení bajkov stojíme v niekoľko hodinovej zápche a pohýname sa až v hlbokej noci.
Záverom treba povedať že Tour de France išla cez Alpe d’Huez toľko krát, že si mohli dovoliť každú zákrutu pomenovať po jednom z víťazov. A tak prvá zátačka nesie meno po Fausto Coppim i Lance Armstrongovi. GPS trasy výstupu nájdete tu. A ak by vás zaujímali najlepšie časy výstupu niektorých svetových cyklistických kapacít:
1995 Marco Pantani 36:40
1997 Marco Pantani 36:53
1994 Marco Pantani 37:15
2003 Alex. Vinokourov 40:53
2004 Lance Armstrong 37:36
2006 Cadel Evans 40:14
2013 Alejandro Valverde 40:58
2013 Petere Ertl 2:21:18
2015 Chriss Froome 40:42
foto: Peter Ertl, Bigstock Photo
