„Zemiak“, poviete si, „je tam toho šupka, škrob, voda a onehdá som za kilo zaplatil 1,19€“. Pravda, 1,19€ je za kilo zemiakov veľa, ale 1,19€ za kilo ľuľku zemiakového, prípadne kilo solanum tuberosum, to už je iná reč. To už znie ako celkom dobrá investícia. Ale postupne. Ako som sa stal dedinčanom.
V zemiakoch som mal odjakživa jasno
Ako mestské dieťa som mal v zemiakoch jasno. Rastú v Jednote, hneď vedľa mrkvy, petržlenu a zeleru. Toto zoradenie presne odrážalo môj postoj k týmto komoditám. Zemiak som miloval, mrkvu som toleroval, petržlen som nemal rád a zeler bol môj úhlavný nepriateľ. Ako sídliskové dieťa ma netrápilo, ako tieto rastliny v Jednote vyrastú. Musel som riešiť omnoho dôležitejšie veci.
Malého brata môjho suseda uniesli chalani z vedľajšieho paneláku, s ktorými sme boli vo vojne. Na pieskovisku, kde sa hral, ostala len jedna malá teniska a v nej zdrap papiera s požiadavkami. „Pred vchod Karpatská 16 položte nový Spiderman časopis, 8 žuvačiek a dvoje chrumky. Máte hodinu, inak je po ňom.“ Uznajte, že ak musíte riešiť takúto „krízu*, nemáte na zemiaky čas.
A tak bežal čas, zo sídliskového chlapca sa stal sídliskový muž. A ako to tak v živote chodí, zaľúbil sa. A život so svojím perverzným zmyslom pre humor to zariadil tak, že sa zaľúbil do dedinčanky. Ako k tomu došlo? No, presne si to nepamätám, ale pomôžem si veršami Jána Smreka z básne „Mne dedinčanka stepilá“:
Mne dedinčanka stepilá bezmála hlavu zmútila:
čižmičky, sukňa riasavá – to dievča sa mi pozdáva!
Tak asi tak. Ja ako mešťan a Ajka ako dedinčanka sme to spolu nemali ľahké. Nestála nám síce v ceste rodová nenávisť Montekovcov a Kapuletovcov, ale určité prekážky tu boli.
Každý sme mali trochu iný pohľad na svet:
„Už si niekedy… veď vieš… oral?“ spýtala sa Ajka nervózne a skúmavo sa na mňa zahľadela.
Na sucho som preglgol a začal som koktať „No, ja… ja… ešte som nikdy… nejako som ešte nemal príležitosť… A ty?“
„No jasné, veľa krát.“ hihňala sa Ajka. „A chcel by si?“
„JASNÉ!” vyhŕklo zo mňa, „Teda, chcel som povedať, áno, ak to tak cítiš.” snažil som sa pôsobiť menej nedočkavo.
„Super!” Myslela som, že sa ti do toho nebude chcieť.
„Čo? Nie, ja môžem aj hneď!“ a naklonil som sa k Ajke.
„Hó, brzdi, to nejde len tak!“ zarazila ma Ajka.
„Prepáč, prepáč, jasné, keď budeš chcieť.“ snažil som sa situáciu zachrániť.
Ajka sa usmiala. „Si zlatý. Až cez víkend, ale priprav sa, bude to makačka.“
„Aha, takže najprv ja tebe, ak dobre chápem?“ vyškeril som sa.
„No jasné predsa. Veď ty si z mesta.“ Ajka sa na mňa dívala, ako keby som padol z višne.
„Nevedel som, že sa na to vzťahujú nejaké pravidlá.“ asi som sa tváril rovnako zmätene, ako som sa cítil, lebo Ajka vyzerala v tomto momente tiež dosť zmätene.
„Aké pravidlá? Ty predsa nemáš pôdu.“
Až tu som pochopil, že sa bavíme o úplne iných veciach. Neviem čo ma vydesilo viac, to že sa mi rozplynula vidina bezprostrednej prvej sexuálnej skúsenosti, alebo fakt, že som sa práve upísal na zemiakovú brigádu.
„Ja o voze, ty o koze.“ uzavrel som smutne.
„Ty si truhlík, my máme malé políčko, to ani nepotrebujeme voz, dáme to rovno do vriec. A kozu nemáme, neviem čo sem ťaháš živočíšnu výrobu.“
Zemiaková brigáda
Dnes už si nepamätám, ako ma tá brigáda vtedy obišla, ale matne si vybavujem, že som tam ísť chcel, ale nakoniec som ísť nemohol. A teraz, o 20 rokov neskôr sa čas naplnil. Tri týždne, po zmene trvalého bydliska, som oficiálne dedinčan, ale na oficialitu každý kašle. Rovnako ako manželstvo nie je konzumované, kým nedôjde k jeho sexuálnemu naplneniu, ani z človeka sa nestane dedinčan, kým neskonzumuje prvý zemiak, ktorý si vlastnoručne vyoral. A dnes má byť ten deň.
Rozhodol som sa ísť do toho naplno. Prepol som sa do režimu FULL DEDINČAN. Obliekam si tričko, čo som dostal od obce pri nahlásení trvalého pobytu. Nemám síce gate na traky s vačkom na hrudi, ale vytiahnem si kraťasy čo najvyššie a tričko si do nich zakašem. Na nohy si dám kroksy a skontrolujem sa v zrkadle. Hmm, niečo tomu stále chýba. Zo skrine vyberiem klobúk, ktorý som nosil, keď som tancoval salsu a dielo je dokonané.
Full dedinčan
Z domu vyjde nový človek (dedinčan), svokrovci a Ajka ma už čakajú.
Osopím sa na nich zmesou nárečí z prelomu 19. a 20. storočia:
„Na! Ale na kýho papľuh šče še nastavali napred pitvora, kěd já ešča náradží nemám!” a idem si do šopy po motyčku a košík.
„Podzme ten grunt zrábac!“ zavelím a vykročím do poľa.
Našťastie, svokrovci sú k mojim excesom podobného charakteru tolerantní a nechajú ma v mojej roli.
„Šak takaito malej lichvy máme ža hudinu zgruntovanie, ale čo volakedi poveďel starodávní hospodár Pľínius: „Já sice mám malé hospodárství, aľe čo mňe doňho chíbá, to sa z mírnosťú, zdržanlivosťú doplňuje.“ vyhodnotím rozsah obhospodarovanej pôdy.
Práca nám ide od ruky, respektíve od traktora, svokor si totiž pred pár rokmi kúpil menší traktorík. Jeden riadok vyorie za pol minúty, potom 10 minút predstiera údržbu stroja, než my paholkovia zemiaky vyzbierame a motyčkami prekopeme, aby nám žiadny zemiak neprekĺzol. A tak, s pomocou mechanizácie, máme árové políčko vyorané za hodinku. Pri pohľade na nakyprenú pôdu usychajúcu pod letným slnkom sa neubránim Kraskovým veršom:
Celý deň slnko, predsa je vlhká otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž’ byť suchá poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko, dnes ešte bolia.
Z práce v predklone ma bolí chrbát, ale mám zo seba dobrý pocit. Práca na čerstvom vzduchu a hmatateľný výsledok v podobe desiatky prepraviek plných zemiakov sú super. Navyše sa zozadu ku mne prikradne Ajka:
„Niečo pre teba mám.“ usmeje sa a spoza chrbta vytiahne dva zemiaky, ktoré sú z polovice zrastené v tvare srdca. „A počkaj večer… veď vieš… oral.“
