Keď som v kaviarni popíjala kávu, počula som útržky rozhovoru medzi matkou a jej dcérou v tínedžerskom veku. Matka zúfalo túži po validácii (potvrdení) a neustále sa dotýka dcériných vlasov. Dievča ju aspoň trikrát prosí, aby s tým prestala. Matka si chce vynútiť pozornosť dcéry. Keď sa dievča postaví, aby odišlo a matka ju chce na rozlúčku pobozkať, odmietne. Mama žalostí: „Nemôžeš mi prejaviť aspoň trocha náklonnosti?“
Desil ma nadostatok hraníc u tejto matky. Dcéra, hoci bola zjavne znechutená, sa zároveň zdala relatívne pokojná, keďže na to bola asi zvyknutá.
Hranice u detí
Sledovanie tejto scény spôsobilo, že som si uvedomila, aké ťažké môže byť pre rodičov rešpektovať hranice svojich detí. Keď boli moje deti malé a snažili sa ustanoviť si svoju autonómiu, bolo pre mňa zložité dovoliť im robiť to, čo chceli. Zostať hore celú noc alebo jesť čistý cukor nebolo rozumné, preto som sa v týchto prípadoch cítila oprávnená nedovoliť im to, čo chcú. No existujú hlbšie a nenápadnejšie spôsoby, kde prekračujeme vo vzťahu k svojim deťom hranice. A väčšinou si to ani neuvedomujeme. Porušujeme ich hranice, keď ich nútime, aby robili určité veci, pretože chceme byť akceptovaní, vnímaní okolím ako dobrí rodičia alebo vo chvíľach, keď jednoducho konáme podvedome.
Ako deti nemáme logickú kapacitu rozlišovať medzi emocionálnou manipuláciou, rodičovským podvedomím a pravdou. Keď sa naši rodičia takto správajú, vieme, že sa cítime nepríjemne, ale učíme sa tento pocit ignorovať dovtedy, kým nám to nepríde normálne. Je teda na rodičoch, aby nám ukazovali zdravé hranice a ich rešpektovanie.
Čo by sme nemali
Porušovanie hraníc, ako tu uvádzame, môže byť pre deti traumatizujúce:
- Požadovať od nich, aby ako prejav slušnosti druhých objímali a inak fyzicky prejavovali náklonnosť: „Objím svoju tetu“ alebo „Pobozkaj mamu!“
- Nedovoľovať im mať negatívne emócie: „Nemáš dôvod hnevať sa kvôli tomu“ alebo „Prestaň revať a vzchop sa; to je smiešne!“
- Brať deti na zodpovednosť kvôli emóciám dospelých: „Mama je smutná. Keď chceš, aby bola mama šťastná, tak sa obuješ“ alebo „Ublížil si mi, lebo si ma nepočúval“.
- Podrobne diskutovať o súkromnom živote dospelých s malými alebo emocionálne nezrelými deťmi: „Nenávidím svojho šéfa! Správa sa ako somár a jedná so mnou ako so špinou!“
- Hovoriť nepekne o druhom rodičovi (a iných ľuďoch, ktoré dieťa pozná a miluje): „Tvoj otec nikdy neurobí to, čo povie.“
- Hovoriť pred deťmi nepekne o sebe: „Som taká tučná a škaredá“ alebo „Som taký idiot!“
- Požadovať od starších detí, aby robili veci, ktoré nechcú (napr. hrať nejaký šport alebo hrať na hudobný nástroj).
- Verejne sa vysmievať deťom tým, že ich pred druhými kritizujeme za ich správanie.
Keď deti vystavíme takýmto nepríjemným situáciám a nútime ich, aby to akceptovali ako normálne, staviame ich do škodlivej pozície, ktorá ich môže negatívne ovplyvňovať a sprevádzať až do dospelosti. Väčšina z nás z osobnej skúsenosti vie, že v dospelosti nemáme predstavu o tom, aké sú naše osobné limity práve preto, lebo rodičia nám v detstve nedovolili mať hranice.
Dôsledky
Naučili sme sa hovoriť „áno“, hoci by sme radšej povedali „nie“, pretože nechceme riskovať to, že by sme niekoho sklamali a tak radšej porušujeme svoje vlastné hranice. Partner nás požiada o sex, keď sa nám nechce, ale aj tak to urobíme a nahneváme sa na neho. Kolega chce klebetiť o niekom, koho rešpektujeme, ale nevieme, ako to zastaviť a tak sme radšej ticho a narastá v nás vzdor.
Sme takí zvyknutí na nepohodlné pocity, ktoré v nás narastajú, keď sú porušené naše hranice, že si to ani navšímame; vnímame to ako svoj záväzok vyhovieť tomu druhému.
Ak začneš rozpoznávať porušovanie hraníc zo svojho detstva alebo to páchaš voči sebe ako rodič, nezúfaj – v každom veku sa to dá „preučiť“. Ak chceš vedieť, aké sú tvoje osobné hranice teraz, začni tým, že budeš ako kompas používať svoje fyzické telo. Porušovanie hraníc vyvoláva nepríjemné pocity. Spôsobujú v nás hnev, zmätok, obranný postoj či vzdor.
Ak si na niečo z vyššie uvedeného odpovedal „áno“ a vnímaš, že sa v tebe vynárajú akékoľvek vyššie spomínané emócie, polož si otázku, či si práve neporušil jednu zo svojich hraníc. Ak si uvedomíš, že je to tak, zmeň svoju pôvodnú odpoveď a povedz namiesto toho „nie“ – vždy si veci predsa môžeme rozmyslieť.
Jedna z najťažších vecí o opätovnom stanovení našich hraníc je, že druhým ľuďom sa zrejme nebudú páčiť naše nové limity a to najmä vtedy, keď to znamená, že od nás nebudú dostávať niečo, čo chcú. To je v poriadku. Nie sme zodpovední za to, aby sme ich robili šťastnými; sme zodpovední za to, aby sme sa starali o seba. Jedna z najlepších súčastí opätovného stanovenia hraníc je, že to má dopad na ľudí, s ktorými máme blízky vzťah.
Deti modelujú svoje správanie podľa nášho a keď vidia, že rešpektujeme seba, budú to napodobňovať. To isté platí pre priateľov a rodinu. Keď vidia, že si vyjasňujeme hranice, je to precedens. Keď vedia, že keď nás o niečo požiadajú, povieme pravdu, potom môžu byť naozaj v pohode a vedieť, že naše odpovede sú dôveryhodné (hoci sa im to spočiatku nemuselo páčiť). Nechceme všetci vedieť, že druhí pre nás niečo robia preto, lebo to chcú a nie preto, lebo majú pocit, že musia?
Späť k matke a dcére v kaviarni: matka mala hrozné hranice, ale tá mladá dáma celkom dobre vedela, ako povedať „nie“, hoci to jej matku hnevalo. Všetci by sme sa to mali učiť od nej.
Práca s hranicami je nevyhnutnou súčasťou rozvoja sebadôvery a sebaúcty. Vzťahy fungujú oveľa lepšie, keď si úprimný v súvislosti s tým, čo chceš robiť a čo nie.
Zdroj: elephantjournal
