Na náš ďalší výlet sme sa vybrali do Krupinskej vrchoviny. Cieľom bola Osemdierka – séria jaskýň a skalných obydlí vybudovaných v období tatárskych vpádov. Ako chutí osemdierka? Výlet na Hont s rodinou
Hontianske Tesáre
Auto sme zaparkovali na parkovisku pred stanicou v Hontianskych Tesároch. Z parkoviska síce k cieľu nášho výletu neviedol žiadny značený turistický chodník, ale obrovská šípka na plote s nápisom „Tesárske dúpence“ nás nenechala na pochybách, kadiaľ máme ísť a ďalej sme sa nechali viesť šípkami na stromoch.
Tesárske dúpence
Najprv sme išli popri železničnej trati, cestička prešla cez trať a doviedla nás na rázcestie, na ktorom sme sa podľa šípok mohli rozhodnúť, či budeme pokračovať ďalej doprava k Jedno a Dvojdierke, alebo doľava k Osemdierke. Keďže náš cieľ bol jasný, jasná bola aj naša voľba na tomto rázcestí a ďalej sme sa vybrali smerom k Osemdierke.
Osemdierka
Po pár metroch sme vstúpili do lesa a …. A boli sme pod Osemdierkou. Šípka nás nasmerovala, že k jaskyni musíme vyjsť po prudkom cca 20-metrovom svahu. Cesta k jaskyni od polovice svahu zaistili reťazou. Na prvý pohľad sa nám zdalo, že je to náročná situácia. Ale napokon sme tých pár metrov zvládli úplne bez problémov. A boli sme v Osemdierke.
Dúpence, súčasťou ktorých je aj Osemdierka, sú skalné izby vysekané človekom, ktoré v minulosti slúžili ako skrýše obyvateľov pred Tatármi a neskôr pred Turkami. Steny Osemdierky sú pokryté rôznymi kresbami, z ich obsahu je však zrejmé, že nejde o kresby z minulosti.
Tesárska roklina
Do Hontianskych Tesárov sme prišli pomerne zďaleka, a preto sme nemali ani najmenšiu chuť náš výlet ukončiť iba návštevou Osemdierky. Rozhodli sme sa, že sa vrátime na rázcestie a prejdeme sa ešte aspoň k Jedno a Dvojdierke. No pred cestou späť k rázcestiu sme sa ešte otočili a pokračovali sme v ceste od rázcestia. Za pár metrov sme sa dostali k značke oznamujúcej, že sme pri vstupe do Tesárskej rokliny.
Rozhodli sme sa do nej vstúpiť. Nevhodný terén nás však hneď v úvode donútil vrátiť sa. Našťastie sme však zbadali chodníček, ktorý bol rovnobežný so vstupom do rokliny. Chodníček nás doviedol za skalu. Tu sme objavili drevený mostík, ktorý nás doviedol priamo do centra jedinečnej rokliny a my sme na vlastné oči mohli pozorovať nádhernú hru prírody. Kaňon, v ktorom sme sa nachádzali, bol tvorený horninami, na ktorých sme vďaka ich slabej odolnosti mohli pozorovať eróznu schopnosť vody. Na konci rokliny sme sa museli otočiť a vrátiť sa späť. Roklina síce bola pomerne krátka, ale úchvatná. Priznávam, že som ani len netušila, že niečo takéto máme aj u nás, na Slovensku.
Jedno a Dvojdierka
Keď sme vyšli z kaňonu, vybrali sme sa objaviť aj ďalšie dúpence pomenované podľa počtu ich dier. Podľa pôvodného plánu sme sa vrátili na rázcestie, z ktorého sme pokračovali cestou vpravo. Dvojdierka bola síce ukrytá v stromoch, ale aj napriek tomu sme ju objavili ľahko. Do jej vnútra sme sa dostali dreveným rebríkom cez jednu dieru a cez niekoľko „miestností“ sme sa dostali k druhej diere. Jednodierka sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Dvojdierky a do jej vnútra sa dá dostať za pomoci lana, ktorá visí priamo z jaskyne. Po návšteve Jednodierky sme sa nevrátili na rázcestie, ale „na drzovku“ sme prešli priamo od nej ku koľajniciam, prebehli sme cez koľajnice (aj keď nám v tom mal zabrániť natiahnutý drôt) a po pár metroch sme boli pri našom aute.
Záverečné zhodnotenie
Náš ostatný výlet by som nenazvala turistický, ale bol bohatý na spoznávanie „našich“ krás. Bolo to niečo, aspoň pre mňa, úplne nové. Zážitok stopercentný. A ako čerešničku na torte sme si dopriali ešte návštevu opevneného kláštora Bzovík, ktorý sa nachádza iba niekoľko kilometrov od Hontianskych Tesárov (autom nám to trvalo 22 minút, do tohto času som nezapočítala čas, ktorý sme strávili v Motoreste Devičie, kde sme „dotankovali“ trochu energie).
Bzovík
