Expedícia: Jarná stofka.
Heslo: Všade kopce, doma najmenšie

Furman

S prvými teplými jarnými dňami obúvajú Túlavé kapybary karimory a vyrážajú do prírody. Miestny klub poriada jarnú „stofku“. Staršiu som ospravedlnil z basketbalového zápasu mladších mini. Ako na potvoru som stretol ráno pred zápasom trénera. Liezlo to zo mňa ako z chlpatej deky, prečo nejde malá hrať. No chodí poctivo na každý zápas aj tréning  a raz sa môže uliať zo zápasu, kde i tak len hosťuje. Hapkal som ako prvák v riaditeľni, ale nestretol som sa s veľkým pochopením 2 metrového trénera. Na poslednú chvíľu naháňam špekáčiky, aby sme hladom nepomreli.

Z časti pôjdeme po trase, ktorú sme absolvovali minulý rok ako poslednú vychádzku za mega veterníkmi. Zbytočne, ale cestou sme vymysleli básničku.  Dnes reštauráciu iba obídeme a trasu si predĺžime na 15km. Do batohu prikladáme i ploskačku. Iba dnes nejdem k cieľu autom. Pred desiatou opúšťame barák smerom všeobecne východným. S prvým stúpaním odkladajú baby bundy.

Havran

Príroda ožíva, hoci ešte nie sú listy na stromoch, vtáci sa hlasno ozývajú. Ich upokojujúci spev nás sprevádza celú cestu. Okolo chlievov s krásnymi ružovými prasiatkami smrdiacimi ako dva nabúrané cirkusy začíname posledné stúpanie. Pribúda ľudí zberajúcich medvedí cesnak. Aj tí smrdia, i keď o niečo menej ako kvičkovia. Na hrebeni Havrana je ich už ako maku. Ba i s kočíkom sa sem teperia. Nakuknem do bufetu pri ceste, keby motyka vystrelila a našla sa pohľadnica. Kdeže.

Prekročíme rušnú cestu na Topoľčany a pokračujeme k nejakej väčšej chate. Tam je križovatka. Váhame, či odbočiť na cyklotrasu alebo ísť po turistickej. Nie sme sami. Za nami sa tiež zastavila nejaká rodinka, ktorá mala rovnaký cieľ. Pokračovali po červenej značke a viac sme ich nevideli. Ani v cieli. Počítam, že šli po žltej kdesi na Striebornicu. Rozhodujeme sa ísť po cyklo. Mala by byť kratšia. Pozerám do minimapy v telefóne, ale múdrejší nie som. Oproti nám ide škola, takže snáď už len voľakam dôjdeme. Stretávame pani s turistickými paličkami a pýtam sa na smer. Ideme dobre. Je domáca, vyzná sa. I my sme domáci a nevyznáme sa. Preto nasledujeme postaršiu turistku asi 100m za ňou. Napokon sa napojíme na žltú značku. Ani neviem ako. Teraz sa už chytám aj ja.

Kedysi sme na Silvestra blúdili po okolí v hmle a hľadali cestu dolu. Na lyžiarsky svah je spravené nové zelené značkovanie prakticky pokračujúce až do dediny. Bolo vyznačené v r.2016, takže na starších mapách nie je.

Mucha z Piešťan

Zakrátko vychádzame z lesa. Na lúke sa okrem fialiek (i bielych) objavuje veľký žltý kvet – Hlaváčik jarný. Vzácny a jedovatý. Vrchol nás privítal tichom. Len na skokanskom mostíku sa fotil pár. Akcia, na ktorú smerujeme, sa konala na svahu nižšie. Pokocháme sa výhľadom a schádzame dolu, aby sme stihli registráciu. Navrhujem skotúľať sa dolu, ale mamina je kategoricky proti. Nezničí predsa bundy. Konečne vidíme cieľovú pásku. Pod ňou si ľudia opekajú. Šliapali sme sem necelé 3h. Stúpanie nebolo veľké, nejakých 300m. Zapíšeme sa u Muchy a dostaneme malé diplomy.

V bruchu vyhráva orchester, preto beriem palice na opekanie a už aj sedím pri ohni, kde sa údim spolu so špekáčikmi. Zložíme sa rovno pri hode papekom na terč. Starý pán nás žartom upozorňuje. Posunieme sa nižšie. Obed zhltneme rýchlo. Prebiehajú súťaže v preťahovaní lanom, kohútie zápasy a nakoniec voľba kráľovnej jari. Na akcii sú žiačky z blízkej školy. Je si z čoho vyberať. Naše baby sa hanbia. S plnými bruchami sa idú kotúľať z kopca. Mladšej ostane zle, obe majú v dlaniach zapichnuté triesky. Balíme radšej batohy. Našli sme na pamiatku drevené známky, čo zostali po pojašených deťoch. Prudkým svahom zliezame dolu. Baby rastú a topánky ich tlačia. (Hneď na druhý deň ideme nakupovať).

Z lyžiarskeho svahu sa stal bicyklo-kolobežko svah. Snehu je na kopci tak 2-3 dni v roku, takže nemá zmysel ho udržiavať pre lyžiarov.

Penzión

Ďalšia spľasnutá bublina je v nedostavanom penzióne pod svahom. Vo farbe ibišteka stojí opustený niekoľko rokov. Namiesto neho je pred ním len akási drevená koliba. Fungujú v nej unavení manželia. On kuchtí, ona lieta s taniermi a pohármi ako uhorka v 5L pohári. Dali sme si fazuľovú polievku. Nemali sme veľa euráčov pri sebe, preto sme rátali každý cent. V pohode nám polievky aj s kofolou vyšli. Fazuľová polievka bol ťažký priemer. Síce čerstvo uvarená, no bez chuti, presolená, zahustená múkou. Namiesto údeného, kúsky oravskej slaniny. Na dne veľké kusy fazule Bango. Z rozpačitými pocitmi kolibu opúšťame.

K domu kráčame už len po asfaltovej ceste. Z kedysi výdatného potôčika je dnes cikajúca stoka. Teplé slnko vyhnalo ľudí von a mesto je plné ako naše kontajnery pred domom. Po vyše hodinke sme doma. Len sa osprchujeme a o5 vypadneme von na basketbalový šláger sezóny.