Africké bubny: Djembe pochádzajú z oblasti západnej Afriky, konkrétne od etnických skupín Mandinka. Ich energia je úžasná, dynamická a vďaka tomu sú veľmi populárne po celom svete. Djembe má typický tvar kalicha, ktorý je vyrobený z jedného kusu vyrezaného dreva. Tradične sa používa drevo z afrických stromov (napr. mahagón) a koža, zvyčajne z kozy, je natiahnutá cez vrch bubna. Tá je pevne upevnená lanami a kovovými obručami.
Djembe má tri základné tóny:
- Bas (hlboký tón): Získava sa úderom v strede bubna.
- Ton (vyšší tón): Dosiahneš ho úderom blízko okraja.
- Slap (najvyšší a ostrý tón): Je to najvýraznejší zvuk, ktorý vzniká prudkým úderom prstami blízko okraja.
Djembe je viac ako len hudobný nástroj. Má aj spoločenský a duchovný význam. Často sa používa na oslavy, rituály, svadby a dôležité spoločenské udalosti. Jeho rytmus sa považuje za jazyk, ktorým bubeníci komunikujú so svojím publikom. Používa sa na hudobné vystúpenia, v terapii, pri relaxácii a dokonca aj vo fitness. Bubnové kruhy, kde sa ľudia spolu zhromažďujú a hrajú na djembe, sú obľúbené aj na Slovensku a práve pri jednom z takých workshopov som sa stretol s Jánom Petrovičom, slovenským guru pre africké bubny. Musel som ho vyspovedať.
Ako si sa dostal k bubnovaniu?
Asi pred 15 rokmi prišiel za mnou kamarát a povedal, spravme hudobniny v Malackách. Ja som mal skúsenosti z vedenia a manažovania obchodov, on mal nápad a niekto tretí peniaze. Tak sa to dalo dokopy, spravili sme hudobniny, kde boli rôzne nástroje a aj tieto bubny. Ale priznám presne si nepamätám, či ten prvý bubon bol odtiaľ. Bolo to v čase objavovania africkej hudby a tam som začal bubnovať. Na začiatku to nebolo často ale vždy som sa pri bubnovaní cítil veľmi dobre. Možno to bol v začiatkoch skôr spôsob uvoľnenia a relaxu.
Čo pre teba bubnovanie znamená?
No aktuálne je to moja práca. Zatiaľ najlepšia, akú som mal. Je to rozdávanie radosti aj transformácia ľudí, ktorí chodia dlhodobejšie ku mne bubnovať. Je to objavovanie ich možností, ich potenciálu, ktorý veľa krát ani nevedia, aký majú. Pre mňa je to akýsi spôsob meditácie a vedenia sa intuíciou, ktorú veľmi počúvam. To je najlepší spôsob ako niečo naučiť, čosi tým druhým odovzdať.
Priblíž nám trochu etno bubny ako hudobné nástroje?
Bubny sú rôzne, boli vo všetkých kultúrach sveta a sú aj dosť odlišné. Venujem sa aj výrobe klasických afrických bubnov. Zaujímavé sú rámové bubny. Zvyčajne majú drevený rám, na ktorom je natiahnutá koža. Hovorí sa im slangovo aj šamanské bubny. Celkom rozšírené sú aj world music bubny darbuky nazývané aj doumbeky. Mnohé pochádzajú z arabského sveta, Egypta alebo z Turecka. To sú tradičné krajiny tých najlepších výrobcov. Tieto bubny sú zase rozdielne v tom, že nie sú z dreva, ale ich telo je zvyčajne z hliníka a aktuálne sa tam používa plastová koža. Kedysi tam dávali rybie kože, (zo žraloka ktorý sa volá Raja) ale je to dosť nepraktické, lebo tie bubny museli vždy pred hraním nahrievať.
Čo je pre teba dôležitejšie? Hranie alebo predávanie?
Neviem čo je dôležitejšie. Pre mňa je tento pojem akýsi nedôležitý. Život s bubnami mi robí radosť. Vždy si volím prácu, ktorá ma baví a napĺňa. A nech už je to čokoľvek, vždy mam akési šťastie, možno intuíciu. Nech už robím čokoľvek, tak sa mi darí. Tato práca s bubnami ma napĺňa a mám ju rád. A je to už celkom dosť rokov. Ak nájdeš poslanie prečo si tu, bude to dobre pre teba, aj pre ostatných. Či budeme ľudí učiť hrať alebo predávať, to už je jedno. Spolupracujem tiež s rôznymi muzikantmi z veľa krajín, s ktorými aj hrávam. Veľmi ma obohacujú.
Hovoríš o poslaní. Ako by si pomenoval svoje poslanie dvoma vetami?
Transformácia ľudí a učenie, ako sa cítiť dobre a počúvať sám seba. Nielen pri bubnovaní ale aj v bežnom živote. Okrem bubnovania vkladám do workshopov aj meditácie, ktorých cieľom je naučiť človeka, ako sa počúvať. Bubnovanie je vlastne taký prostriedok. Najlepšie výsledky s bubnovaním majú ľudia, ktorí sa začnú venovať aj sebe a meditáciám. Nie je to len o technike, čo zvládnu, ale dokážu sa rýchlejšie uvoľniť. Vtedy dokážu aj lepšie hrať. Venujem sa meditácii Sahadža Joga a pracujem s prebudením vnútornej energie, ktorá v mnohých z nás spí.
Človek nemusí cestovať do Himalájí, nemusí žiť nejaký asketicky život, nemusí čakať na nejakého majstra ktorý ho prebudí. Bubny s meditáciou a uvoľnením toto zvládnu často samé. Je to jednoduché a môže to zvládnuť každý. Niektorí to nazývajú kundalini, nirvána, či sebarealizácia… Človeka to naplní a začne spoznávať sám seba. Tak ako je dôležitý spánok, tak treba aj myseľ občas zastaviť. Nech si odpočinie. Na to sú djembe skvelé. Je to o životnej harmónii.
Nedávno som bol v jednom rakúskom penzióne, kde starý pán majiteľ každý podvečer zobral rámovú pílu a hodinu rezal metrovicu. Keď som sa ho spýtal, ci nemá cirkulár alebo pílu, spýtal sa: „Načo? Čo by som robil celú zimu?“ On vlastne to rezanie vnímal ako uvoľnenie, fitness centrum. To rezanie ho napĺňalo.
Áno, je to trochu nebezpečné, človek si musí dávať pozor na prsty a núti ho to sústrediť sa len na rezanie a vypustiť ostatné myšlienky. Tiež analógia bubnov. Bubny majú tu vlastnosť, že strhnú vďaka rytmu časom tvoju pozornosť. Vypneš a staneš sa súčasťou toho rytmu. A všetko či ti bežne chodilo hlavou, zrazu tam nie je.
Čo môže bežný človek od bubnovania očakávať?
Uvoľnia sa. Zabudnú na bežné problémy, ktoré im idú hlavou. Hlavne keď sa učia v skupine je to super. Bubnovanie je totiž veľmi kolektívna aktivita a ten kolektív… Ja to tak učím, že nehráme pre seba ale pre ostatných. Preto aj bubnujeme v kruhu. Ak je ten bubon v kruhu, každý je na rovnakej úrovni a tie vibrácie idú všetkými smermi. Jedna vec je, že ja počúvam ostatných ale tiež im niečo odovzdávam. Spájam sa s nimi. A ta kolektivita je veľmi silná. Ľudia od pradávna chceli spolu bubnovať, tancovať, spievať. Dávalo im to radosť a zabudnutie. Zabúdajú na stresy, problémy, ťažšie myšlienky…
Africké bubny Djembe. Keď workshop skonči, väčšina odchádza domov s úsmevom na perách. Každý si odnáša z workshopu to, čo potrebuje. Niekto hovorí: „Ja dobre zaspím po bubnovaní.“ Niekto cíti., že má energiu. Čo je úplný opak a pritom všetci majú pravdu. Bubnovanie je veľmi dobré aj na chrbticu a rozvoj jemnej motoriky.
Technika vs intuícia?
Na jeden strane je kreativita a tvorivosť, ktorú vkladáme do hudby, na druhej strane je technika. Je zaujímavé, že veľa IT-čkárov, ktorí sú veľmi racionálni. sú skveli bubeníci. Je to proste matematika. Na hudbu sa dá pozerať aj z matematického pohľadu.
Sú to vždy dva prúdy. Jeden sa narodí a okamžite zahrá čokoľvek, akoby to mal odkryté, niekto to musí iba odkryť a v sebe nájsť. Na to je potrebná technika. Všetci máme rytmus v sebe, dôležité je, či ťa to chytí. Je to ako v práci, človek ktorý nájde prácu, ktorou je úplne pohltený, ten tu prácu ako prácu ani nevníma. Moja práca je rozdelená na tri časti.: Prvá je učenie, druhá je výroba afrických bubnov a tretia je koncertovanie. Všetko ma napĺňa a niekedy, ak je niečoho veľa, tak uberiem. Alebo niečo dám na chvíľu stranou. To je výhoda slobody. Ale tú nosíme hlavne vo vlastných hlavách.
Bubny ako terapia
Bubon vydáva vibrácie a naše ruky, ak správne bubnujeme, sa odrážajú od toho bubna. Vtedy tie vibrácie nezastavujú ale prenikajú do nášho tela. Africké bubny Djembe sú na toto najlepšie. Asi sú najhlučnejšie, ale nútia nás byt vyrovnaní. Ak bubnuješ dlhšie, zistíš, že ak si skrčený, nie je to ono. Posilňujú sa tam rôzne svaly ale hlavne sa uvoľňujú. Cesta k dobrému bubnovaniu ide cez uvoľnenie.
S dobrým učiteľom, ktorý vedie ľudí k správnej technike sa človek uvoľní a zistí, že je dobré byt narovnaný. Tiež učím vyrovnanie sily ľavej a pravej ruky. Zvyčajne máme jednu ruku dominantnejšiu, väčšinou teda pravú a to sa pri bubnovaní prejaví. Snažím sa harmonizovať ľavú a pravú mozgovú hemisféru. Niekedy máme také hodiny, že si prehodíme rytmy alebo bubnujeme opačnou rukou: sólujeme ľavou rukou. Veľmi to pomáha. Často tréning prechádza aj do bežného života napr. hľadajme spôsoby, ako si zamestnať tu ľavú ruku, napr… umývajte si cely týždeň zuby ľavou rukou, skúste kresliť ľavou (resp. naopak) Napríklad aj ja som bol extrémne pravostranný a tým bubnovaním sa stále viac snažím prechádzať na ľavú stranu. Takto vieme aj viac zapájať obe mozgové hemisféry.
Napadla ma taká analógia, súvislosť s Kostka kolobežkou. Je to veľmi podobné. Mnoho ľudí má problém odrážať sa druhou nohou, resp., striedať nohy. Výsledok je veľmi podobný. Po roku intenzívneho tréningu si ľudia ani nepamätajú, ktorá noha bola tá slabšia. Zlepšila sa im chôdza, odraz aj rovnováha.
Áno je to veľmi podobne. Vždy sa teším, keď mi príde nejaký ľavák. Ľaváci bývajú skvelí bubeníci, pretože pravou hrajú oveľa prirodzenejšie, akoby skúšali tú pravú oveľa viac. Ľaváci sa proste zo skúsenosti rýchlejšie dostanú do toho stredu.
Ako sa človek dostane k djembe a bubnovaniu?
Robievam stále kurzy, ktoré prebiehajú každý týždeň, v určený deň na Západnom Slovensku aj v Břeclavi. Bubnovačka. Robievam aj individuálne hodiny a workshopy. Aj firemné. Prídem, kde ma zavolajú a tam spravím na danom mieste workshop. Za hodinu, hodinu a pol zvyknem naučiť ľudí niekoľko základných rytmov, taký začiatok. Keď ľudia z workshopu odchádzajú, vedia nejakých 7 rytmov, odchádzajú uvoľnení, usmiati, ale najmä kolektívni. To je veľmi dôležité- tá kolektívnosť.
Keď človek dlhšie bubnuje, po čase sa ľudia rozdelia na také dve skupiny. Skupina jedna je tá, čo rada drží rytmus a skupina dva sú sólisti. Nie je to len v hudbe ale v každom kreatívnom procese. Ja na príklad rád vymýšľam a potrebujem stále tvoriť. Ale pre tých, čo radi sólujú, sú veľmi dôležití práve tí druhí, čo držia ten rytmus. Obe skupiny sú rovnako dôležité. Je to o kolektíve a tímovosti.
Kde ta ľudia nájdu
Nájdu ma na svetbubnov.sk. Tu sú zverejnené podujatia, na ktoré chodievam. A tam si ľudia vedia vyhľadať, kde sa nachádzam. Ale viem prísť aj tam, kde ma zavolajú. Bubnujem rád.
Ďakujem pekne za rozhovor
S Jánom Petrovičom sme sa rozprávali o svete afrických bubnov.
