Sú aj také dni, veru. Naštvaný, vlastne ani neviem na koho. Asi sám na seba.
Čo ja viem? Prečo sa vlastne ľudia, ktorí sa majú radi, hádajú? Začne to kvôli maličkosti, potom snáď kvôli urazenej ješitnosti jedného, či druhého, začínajú sa vyťahovať čoraz vážnejšie rany z minulosti. Len aby som dokázal kto je lepší a kto horší.
Nevydržal som. Vybehol som von plný hnevu, zlosti, smútku. Ešte aj to počasie. Zamračené, studené, na nálade nepridáva. Idem len tak, naverímboha, sám neviem kam. V parku na lavičke sedí deduško. Hlava sklonená, šaty neupravené, sivá hlava holá. Ále, vlastne je to jedno. Sadám si vedľa neho. Len tak, potichu. Nemám chuť na rozhovor. Pozrie na mňa. Už z výrazu tváre vidím, má určite väčší problém ako ja.
„Stratil som rukavicu,“ začne a oči sa mu podlejú slzami. Naplní ma takou ľútosťou, že mám chuť rozbehnúť sa a kúpiť mu nové. Pozerám na druhú rukavicu, ktorú stíska v ruke. V geste plnom smútku zodvihne ruku s rukavicou a pokračuje: „Aj keď vyzerajú rovnako, každá je iná. Jedna nedokáže tú druhú nahradiť. Jedna sa nosí naľavo a tá druhá? Na úplne opačnej strane! Málokedy jedna druhú z tej svojej strany chápe. A každá z nich je na tej svojej ruke najdôležitejšia.“ Starček sa zahľadí pred seba a dodá viac pre seba, ako pre svojho poslucháča: „Keď sa jedna stratí…tá druhá už je úplne zbytočná.“ Nevníma ma. Pozerá pred seba. Mlčí. Rozhliadnem sa okolo a hľa, priamo pod starčekom druhá taká rukavica. Zodvihnem ju, položím na jeho ruky. Stále hľadí do prázdna, nevšíma si, neteší sa nálezu. Zdá sa, že stratil niečo viac…
Je advent. Želám Vám všetkým sviatky plné pokoja, pochopenia, strávené v kruhu tých, ktorých máte radi 
