„Fakt sa snažím ako môžem, obmedzujem sa, nejem a váha stále stojí.“ Počul som nedávno večer pri pive. Debata bola tak živá, že ani si nevšimol a padli 3 pivá, dva balíky slaných tyčiniek a jedny chipsy. Veď ako vraví, nevečeral. Na obed si dal len rýchlo malú bagetu (rozumej veľkú, s majonézou, kuracím mäsom, viem aké má rád) v robote zas stres, nevie kde mu hlava stojí, … ale fakt, robí čo môže.
Ešte minulý víkend ani moja májová výzva nevyzerala moc ružovo, ale dnešné ráno ma naplnilo pocitom víťazstva a hrdosti. Keď som sa postavil na váhu neveriacky som zavolal aj Hanku, aby bola svedkom historického váhového posunu.
-4,3 kg to istí.
Vďaka totálnej eliminácii dobrôt, ktoré si bežne neviem odpustiť (rockford, rizling, prosciutto), vďaka zeleným smoothies so základom žihľavy, púpavy a petržlenovej a mrkvovej vňate, vďaka 10 konzervám tuniakov, niekoľko kíl paradajok, uhoriek, celérov a paprík, … i jahôd sa váha konečne po pol roku výrazne pohla dole. A ako Werich povedal:
Aby sme videli, že sa to dá. Že rohlíčky mohou být extra propečené a váha sa môže pohnúť, keď to naozaj chceme.
Všetky tie kecy o tom, že nech robím, čo robím, váha stojí, sú len o jednom. Vôľa proste nie je taká pevná, ako kult jedla. Ako mlsanie a pažravosť. 🙂
A všetky zdôvodnenia sú dobré tak akurát na ospravedlnenie faktu, že už nie som ani zďaleka tak pevný, ako keď som začal.
… a dá sa to.
Ako to začalo: <Môj májový plán>
