Ak sa v Indii cítite, akoby ste zrazu boli súčasťou iného sveta, Tiruppur je ten typ miesta, kde sa cítite ako súčasť šijacieho stroja. Mesto s piatimi miliónmi obyvateľov, tisíckami textiliek a nula semaformi. Naozaj. Nula. A napriek tomu žiadne kolízie. Prečo? Pretože v Indii fungujú iné zákony fyziky aj logiky. Hlavne tie neviditeľné.
Čo ma naučil slum?
Podvečer vyrážam z luxusného hotela. Bývajú to zväčša len európski a americkí zadávatelia objednávok. Doslova za plotom hotela sa rozprestiera slum — jeden z najväčších v Tiruppur. Uličky bez asfaltu, spleť plechov, plastov, tehál, betónu a detí.
Nevyzerá to ako miesto, kam by vás zavolala turistická príručka, ale niečo ma tam ťahá. Možno zvedavosť, možno hluk, možno len snaha pochopiť, ako tu ľudia prežívajú.
Zväčša upracovaní ľudia s prázdnym pohľadom ale s úsmevom na tvári a rukami ako popol. Vidím medzi nimi na ulici aj ženu v modernom čiernom kostýme, akoby práve vyšla z recepcie hotela. Možno aj áno. Možno sa jej podarilo získať prácu v kancelárii, ale večer sa vždy vráti späť sem, kde žije jej rodina. Slum totiž nie je len miesto – je to pôvod, ktorý sa lepí na meno.
Voda sa tu berie priamo z rieky, ktorá raz za čas zmení farbu — ružová, tyrkysová, bordová. Nie, nie je to zázrak, len chemický koktail z miestnych textiliek. Tu to nikomu nevadí, lebo každý má väčšie starosti — napríklad kde večer zohnať trochu ryže, alebo ako opraviť dieru v streche z vlnitého plechu.
Život v slume
Vo dverách jedného príbytku vidím krv. Nie symbolická. Reálna. Vyteká po betóne a končí v odtoku, ak to vôbec možno tak nazvať. Miestny mäsiar. Zjavne má dobrý deň. Hygiena tu nepatrí medzi priority, zato úsmev na tvári väčšiny áno.
Skúšam nazrieť do ďalších domčekov. Sú stavané jeden o druhý a vytvárajú spleť uličiek, v ktorých je ale (oproti rieke a ulici) prekvapivo čisto. Kupodivu, väčšina ľudí ma púšťa dnu. Ich pohostinnosť nie je hraná. Akurát sa na mňa už nalepila hŕstka detí. Teraz ich je zo dvadsať. Sledujú ma ako tučné čudo z iného sveta, ktorý prišiel s foťákom a potí sa. Bavia sa na mne. Na konci im kupujem cukríky. Aspoň niečo, čo im nezoberie daňový úrad ani karma.
A potom sa pristihnem, ako si kladiem tie najjednoduchšie otázky – čo čaká tieto deti? Aká je ich šanca? Len 60 % detí zo slumov v Indii dokončí základnú školu. Viac než polovica nemá prístup k čistej vode. A ak sa aj niektoré dieťa dostane z kruhu chudoby, často sa sem aj tak vráti – nie preto, že chce, ale preto, že tam vonku preň nie je miesto. Aj takú tvár má najľudnatejšia krajina na zemi.
V slume prežiješ, ak si rýchly, vynaliezavý a nikdy nesnívaš príliš nahlas.
„Naša budúcnosť?“ – spýtal sa ma jeden starý pán, čo sedel v tieni rozbitej rikše.
„My sme budúcnosť. Vždy sme boli. Až kým sa niekto tam hore nerozhodne, že už stačilo.“
Usmial sa. Mal len polovicu zubov, ale zato všetky múdre slová.
V slume sa žije medzi realitou a snom. Nie snom v hollywoodskom zmysle. Skôr tichou túžbou po dôstojnosti. Po dni bez obáv. Po priestore, kde dieťa môže vyrásť bez toho, aby ho rieka zafarbila na modro. V Indii sa nikto nepýta, prečo je svet taký. Len ako sa v ňom dá prežiť. A to je otázka, ktorú si v našich krajinách kladieme čoraz menej.
Každý šije – aj ten, čo nevidí
Tiruppur je hlavné mesto indickej bavlny. Na každej ulici nájdeš fabriku. Niekde šijú v klimatizovaných halách s CNC strojmi, inde v pivnici s jednou žiarovkou a dvomi ihlami. Každý dom má vlastný šijací stroj. Dokonca aj ten, kde býva iba babka a koza.
Po meste ma sprevádza mladý tuk-tukár menom Surya. Vždy keď sa zasekneme v premávke (čo je zhruba každých 9 sekúnd), otočí sa na mňa a vysvetlí ďalší z indických zákonov života. Dnes sa dozvedám, že „každé mesto má svoju bublinu“. Tu je to textil. Džamšédpur (Jamshedpur) je zas mesto ocele. Založil ho Jamshedji Tata, zakladateľ spoločnosti Tata Steel, ktorá tu má svoje hlavné sídlo. Džamšédpur je považované za centrum oceliarskeho priemyslu v Indii a hrá významnú úlohu v hospodárstve krajiny.
Ďalším takým mestom je Bangalúr (Bengalúru). Poznáme ho ako ako „Indické Silicon Valley“ – centrum informačných technológií v Indii. Mesto hostí množstvo IT spoločností, startupov a technologických parkov, ale je aj významným centrom výroby vonných tyčiniek.
„U nás v Indii to funguje ako WhatsApp skupiny. Každý je v tej svojej. V priemysle, v kaste, v živote i v rodine.“
V uličke kde som vystúpil zo Suryovho tuktuku objavujem množstvo topánok. Ďalšia textilka. Visí na nej veľký nápis: „NEZAMESTNÁVAME DETI.“ Prvý moment si vydýchnem. Druhý moment si všimnem, že vedľa dverí sedí vedľa žien asi dvanásťročný chlapec. Pletie nite. Možno je to len „návšteva“.
Autobusová stanica ako zvuková stena reality
Trhy sú rovnaké ako v Tiruvannamalai. Možno len viac mang a menej sadhuov. Ale čo ma úplne rozloží, je autobusová stanica. Obrovské ihrisko chaosu, pachov, trúbenia a ľudských drám. Každý niekam ide, každý niečo nesie. Každý niečo kričí. Neviem, kam mám pozerať skôr. Sedím na obrubníku a pozerám sa na svet, čo sa nepýta, či ste pripravení.
Surya sa ku mne pridá. Hovorí, že do Tiruppur prichádzajú tisíce ľudí denne hľadať prácu. Niektorí šijú, iní nosia čaj, ďalší len čakajú, kým sa niečo zmení. Život tu nie je o kráse. Je o vytrvalosti.
Zvyky Indov, ktoré dávajú zmysel až na druhom konci sveta
Indovia jedia rukami, ale len pravou. Ľavá ruka je nečistá – vraj to má čo do činenia s hygienou a istým druhom… no, potreby. Sú hlboko duchovní, ale v chrámoch sa predávajú aj selfie tyče.
Deti sa smejú. Dospelí menej. A aj tak všetci žijú viac ako väčšina z nás. Tu sa nestresuje. Tu sa žije zo dňa na deň medzi švom a čajom. A keď sa pýtam, čo je najväčší sen miestneho šiča, odpoveď znie: „Aby sme raz šili tričká, ktoré budú niesť naše meno.“
