Niekedy sa mestá neodohrávajú len na povrchu. Niekedy sa skutočné príbehy ukrývajú pod nohami, v temnote, v miestach, kde čas neplynie tak, ako by mal. Brnenské podzemné vodojemy sú jedným z tých miest.
Brnenské podzemie
Vstupujem cez nenápadné dvere v kopci pod Špilberkom. Kamenné schody vedú dolu a so svetlom ubúda aj pocit, že stále patrím do rovnakého sveta. Steny sú vlhké, vzduch má zvláštnu, chladnú vôňu – niečo medzi dažďom a zabudnutými príbehmi. Pôvodne boli tieto vodojemy postavené na zásobovanie Brna pitnou vodou, ale časom sa na ne zabudlo. A keď sa na miesta zabudne, často sa v nich začnú odohrávať veci, ktoré už nesleduje žiadne oko.
Brnenské Vodojemy Žlutý kopec
Brnenské vodojemy sú jedinečnou českou technickou pamiatkou. Skladajú sa z troch hlavných častí – dvoch menších vodojemov z 19. storočia a jedného väčšieho z roku 1913. Každý z nich má svoju vlastnú atmosféru. Tehlové klenby pripomínajú podzemné katedrály, pričom vysoké oblúky a dokonalá symetria vytvárajú dojem, akoby ste vstúpili do priestoru, kde sa mieša inžiniersky rozum s umeleckou estetikou.
V sprievodnom slove sa dozvedám, že vodojemy majú dokonalú akustiku – aj tichý šepot sa tu nesie do diaľky ako ozvena, ktorá sa odmieta stratiť. Sprievodca rozpráva o histórii, o starých inžinierskych plánoch, ale ja sa pozerám na niečo iné. Na hladinu vody v jednej z cisterien. Je taká pokojná, že pripomína obrovské zrkadlo. A práve tam si všimnem, že môj odraz nie je úplne rovnaký ako ja. Stojím tam, ale niečo je iné. Možno len uhol svetla. Možno len únava.
Tajomné ozveny minulosti
Hovorí sa, že keď Brnenské vodojemy prestali slúžiť svojmu účelu, ľudia sa im začali vyhýbať. Nie preto, že by boli nebezpečné, ale preto, že sa tam dialo čosi zvláštne. Počuť v nich kroky, keď ste tam sami. Niekedy sa objavujú tiene tam, kde by nemali byť. Alebo odrazy vo vode, ktoré sa nehýbu presne tak, ako by mali. Kedysi tu pracovali ľudia, ktorí dozerali na čerpadlá a ventily. A nie všetci z nich odtiaľ odišli.
„Aj ja som sa raz pozrel do tej hladiny,“ povie sprievodca a pousmeje sa. „A poviem vám jedno – nie vždy je dobré vidieť sa tak, ako vás vidí druhý svet.“
Cesta späť na povrch
Prechádzame poslednou chodbou, kde sú oblúky tehál osvietené jemným oranžovým svetlom. Pocit, že tu nie som sám, stále neodchádza. Keď sa vrátim hore, slnko vonku je takmer oslepujúce. Akoby som vyšiel z iného sveta. Možno som aj vyšiel.
Ak sa chcete presvedčiť sami, Brnenské vodojemy sú otvorené pre návštevníkov. Stačí sa odvážiť zísť po tých schodoch a pozrieť sa do vody. Možno v nej uvidíte len vlastnú tvár. A možno niečo viac.
