Pobaltské krajiny sa vedia dostať človeku pod kožu. Minulý rok sme objavili čaro Kaunasu, Trakai a Rigy a tohto roku nás to opäť ťahalo do severnejších častí Európy. Tentokrát sme sa vybrali spoznať Vilnius.
Vilnius je hlavné mesto Litvy. V porovnaní s Tallinom a Rigou, ďalšími dvoma hlavnými mestami troch pobaltských krajín, je to asi najmenej „vychytené“ hlavné mesto. Možno aj vďaka tomu sme si počas nášho výletu mohli užiť krásnu pohodovú atmosféru bez davov turistov. A to aj napriek tomu, že náš výlet sme absolvovali v septembri, teda uprostred cestovateľskej sezóny.
Ubytovanie vo Vilniuse
Do Vilniusu sme prileteli po takmer päťhodinovom meškaní lietadla z Viedne po polnoci, takže na cestu do hotela sme využili služby Boltu. Vilniuské letisko sa nachádza blízko mesta, takže jazda ku Comfort hotel LT – Rock ´n´ Roll trvala cca 10 minút.. Ubytovanie sa nám podarilo vybrať skutočne štýlové, pohodlné a čisté. Výnimočný dizajn hotela a skvelá hudba šíriaca sa po jeho chodbách náš pobyt vo Vilniuse ešte viac spríjemnili. A do historického centra mesta sme to odtiaľto mali na pešo iba kúsok.
Mesto kostolov
Do centra sme sa vybrali skoro ráno. Hneď v úvode nášho objavovania mesta sme si uvedomili, že v meste sa nachádza, pre nás až prekvapivo, veľa kostolov. Mesto je doslova prešpikované množstvom kostolov a ich zvonicami, vďaka čomu sa Vilnius nazýva aj „Pobaltský Jeruzalem“.
My sme ich počas dňa navštívili niekoľko, napr. krásny barokový kostol sv. Kataríny, ruský pravoslávny kostol sv. Mikuláša, kostol sv. Jána, ktorého zvonica akoby tvorila súčasť vilniuskej univerzity, ale aj kostol archanjela Michaela, od ktorého to už bol iba kúsok asi od najkrajšieho kostola mesta – kostola sv. Anny. Do tohto nádherného kostola postaveného ako poďakovanie pre vojvodkyňu Annu som sa nezamilovala len ja. Očaril aj Napoleona Bonaparteho a to až natoľko, že ho chcel nechať preniesť do Paríža.
Staré mesto
Popri objavovaní kostolov sme sa dostali do samotného srdca mesta: začali sme pri prezidentskom paláci. Je to oficiálne sídlo prezidenta Litovskej republiky Nachádza sa na námestí Simonase Daukantase, v tesnej blízkosti Vilniuskej univerzity, jednej z najstarších univerzít vo východnej Európe a najväčšej a najvýznamnejšej univerzite v Litve.
Viacerými krivolakými uličkami sme sa potom dostali na ulicu Pilles, hlavnú turistickú triedu, ktorá je plná obchodíkov. Samozrejme ani my sme neodolali a kúpili sme si šperky z jantáru, ktorý je pre Vilnius tak typický. A odtiaľ k ďalšej povinnej vilniuskej zastávke – na Katedrálne námestie. Tomuto námestiu dominuje rímskokatolícka katedrála sv. Stanislava a sv. Vladislava, ktorá je národným symbolom a najnápadnejšou budovou celého mesta. Neoklasická katedrála nie je tak bohato zdobená ako kostoly, ktoré sme navštívili predtým, ale jej veľkoleposť a mohutné stĺpové priečelie ma doslova dostali. Súčasťou katedrály je voľne stojaca zvonica.
Gediminas
Od Katedrálneho námestia je to len kúsok k Litovskému národnému múzeu. Nad múzeom sa vypína vrch Gediminas, na ktorom stojí hrad, resp. veža Gediminas. Kopec dosahuje výšku 48 metrov, takže vyštverať sa na samý vrch nie je žiadnou ťažkou turistikou. My sme aj napriek tomu využili možnosť vyviesť sa hore lanovkou. Jazda lanovkou bola blesková, jej dĺžka bola skutočne kratučká. Jednosmerný lístok stál 2 €, spiatočný by nás vyšiel na 3 €. Po vystúpení z lanovky nás kamenná cestíčka vyviedla priamo k veži Gediminas, v ktorej sa nachádza aj malé múzeum.
Vrch Gediminas je oficiálnym miestom založenia mesta a ponúka nádherný panoramatický výhľad na celé mesto.
Tri kríže
Z vrchu Gediminas sme zbehli po schodoch k rieke Vilnia a mostom ponad rieku sme sa dostali do parku Kalnu, v ktorom sa nachádza ďalšie významná pamiatka Vilniusu – vrch Troch krížov. Na kopec sme vystúpili po schodoch vedúcich cez park a les. Keďže v deň, keď sme navštívili Vilnius, bolo pomerne teplo, výstup sa zdal trochu náročný, ale našťastie bol naozaj iba kratučký. Vrch nás odmenil, v porovnaní s výhľadom z vrchu Gediminas, ešte úžasnejším panoramatickým výhľadom na mesto, keďže jeho súčasťou bol aj vrch Gediminas a hrad. Legenda hovorí, že kríže tu postavili na pamiatku siedmich františkánskych mníchov, ktorých tu mučili a zavraždili pohania v 14. storočí. V období Sovietskeho zväzu kríže z vrchu strhli a pamätník obnovili až po roku 1990.
Z vrchu Troch krížov sme sa vrátili dole k rieke Vilnia a prešli sme do Bernardine záhrad, cez ktoré sme sa dostali k čerešničke na torte zvanej Vilnius – do mestskej časti Užupis.
Užupis
Užupis je nezávislá republika, ktorá je bohémskym epicentrom Vilniusu. Od zvyšku Vilniusu ho oddeľujú rieky Vilnia a Neris, spojenie medzi Užupisom a Vilniusom sa udržiava prostredníctvom siedmich mostov.
Užupis bolo pôvodne židovské geto, ktoré po 2. svetovej vojne chátralo a z Užupisu sa napokon stala najviac zanedbaná časť Vilniusu. No zo zanedbanej časti sa napokon stala oáza umenia. Aktuálne ponúka nespočetné množstvo malých galérií, a práve preto získal Užupis prezývku litovský Montmarte.
Ústava Užupisu
Užupis je tiež zaujímavý svojou ústavou. Ústavu v niekoľkých jazykoch (vrátane českého) vyryli do kovových plakiet pripevnených na stene v ulici Paupio. Táto ústava je fakt perfektná. Predpokladám, že každý by chcel žiť v štáte, v ktorom mu ústava zaručuje právo byť šťastný, príp. každému psovi dáva právo byť psom. Za symbol Užupisu si zvolili svätú ruku modrej farby s dierou v strede. Tá znemožňuje prijímanie úplatkov. Symbolom tejto mestskej časti je tiež anjel, ktorého sochu osadili na Užupio gatvé (vztýčili ju v roku 2002). Priamo pod sochou sme si aj my dopriali trochu oddychu v jednej z mnohých kaviarničiek.
Užupis je republika, o ktorej som pred odchodom do Vilniusu nikdy nepočula. Napriek tomu, že táto „neuznaná“ republika nie je veľmi známa, má naozaj úžasnú atmosféru a treba ju navštíviť.
Po návšteve Užupisu by sa mohlo zdať, že to najpodstatnejšie z Vilniusu sme videli. Ale my sme turisti, ktorí majú svoje špecifické požiadavky, takže sme počas návštevy Vilniusu ešte stihli navštíviť aj železničné múzeum. Samozrejme, ako správni športoví fanúšikovia, sme stihli nájsť aj funshop FK Žalgiris Vilnius. A tiež sme celý deň nemohli žiť iba z dobrého cestovateľského pocitu, takže sme sa boli aj najesť. Na cviklovú polievku som odvahu nemala (kefír ma skutočne nelákal). Ale didžkukliak, národné jedlo Litvy, sme vyskúšali. Je to zemiaková knedlička naplnená bravčovým mäsom a posypaná slaninkou. Dobré bolo J
Vo Vilniuse sme strávili iba jeden deň. Všetko podstatné sme videli. Ak by sme však zostali ešte jeden deň, nenudili by sme sa a užili by sme si aj iné, možno menej „vychytené“ poklady mesta. Takže mi z toho vychádza jediné: Do Vilniusu sa ešte musíme vrátiť!
