Hrad Dobrá Voda, ktorý postavili v Malých Karpatoch neďaleko Trnavy ako strážny hrad v 13. storočí, je ľahko dostupný a preto je cieľom mnohých rodinných výletov. Jeho názov som si spájala s detským vtipom o stopárovi, ktorý sa pýta šoféra nákladiaka, či ide na Dobrú Vodu a ten mu odpovie: „Žiaľ nie, ide na naftu.“
Dobrá voda pre rohaté
Mňa na Dobrú Vodu zaviezol autom sám šéf projektu Renova na záchranu hradu Martin Slezák, ktorý šiel s dcérkou doniesť vodu hradným kozám, keďže na hrade nie je žiaden prameň. Nuž, na niektorých hradoch sú strašidlá, Dobrá Voda má prítulné rohaté zvieratká, z ktorých sa tešia najmä detskí návštevníci. Ale aj Martin Slezák. Spásajú totiž zeleň, ktorá by inak devastovala ruiny hradu.
Dômyselný záchod
Okrem nich tu však návštevníci nájdu veľa iných zaujímavosti, ako napríklad aj dômyselný záchod v múre určený výhradne pre panstvo. Nájdete v ňom umývadlo na ruky a miestečko na položenie lampáša, na tú dobu luxusné vybavenie.
Pri prehliadke hradu si zas všimnete, že sú tu až dve, svojho času päťposchodové strážne veže, ktoré dalo vystavať panstvo z dôvodu lepšieho rozhľadu v ťažkom teréne. Palác spájajúci veže bol prekvapivo až štvorpodlažný. Ak vezmeme v úvahu, že dvoj až trojpodlažné budovy sa začali stavať v Trnave o dvesto rokov neskôr, ďalší neklamný znak toho, že hrad musel vzbudzovať veľký rešpekt vo svojej dobe a hradné panstvo malo významné postavenie v spoločnosti.
Hrad Dobrá Voda
Dostať cajchy
Pri archeologických výskumoch na hrade sa našli zaujímavé mince. Sú na nich písmená DC, čo znamená Dobrovoda Castrum. Čiže Dobrovodský hrad. A uprostred písmen je ruka, z čoho jasne vyplýva, že išlo pravdepodobne o lokálne platidlo za práce nad povinné „roboty“. Hovorili im cajchy, v preklade „značkáče“. Tlačiť si vlastné mince bolo trestné, ale dobrovodské panstvo to šikovne vyriešilo tak, že okrúhle žetóny mali platnosť len v dobrovodskom panstve. Dostávali ich teda miestni za robotu na hrade a mohli si ich vymeniť za čokoľvek z hradných zásob. Tým sa podporovala vlastná mikroekonomika a rozvoj. Úžasné a na Slovensku ojedinelé.
Medzi najrozsiahlejšie…
Hrad, ktorý slúžil na obranu pred Tatármi a Turkami (Osmanmi), patrí medzi najrozsiahlejšie na Slovensku. Takisto to platí aj z pohľadu množstva zachovalých múrov. V čase, keď tu dobrovoľníci začínali, patrilo mu tretie miesto. Ale slovenské hrady sa opravujú, priberajú predhradia a tak spadli na šiestu, možno siedmu pozíciu. Ale Martin Slezák hovorí, že majú vyhliadnuté predné valy a vrátia sa k tretej pozícií. Hrad Dobrá Voda je teda v dobrých rukách.
Obnova hradu
Partiu, ktorá pracuje na obnove hradu, tvorí zdravé pevné jadro štyroch ľudí. Stabilným pilierom je Martin Slezák s manželkou. Občas vypomáhajú dobrovoľníci, inokedy brigádnici, čiže na hrade môžete vidieť pracovať skupinu zhruba desiatich ľudí. V roku 2007, kedy začínali, nebola urobená ešte cesta ku hradu, takže podmienky na prácu boli nesmierne náročné. Keď bolo mokro, tristo metrov pred hradom museli odstaviť auto a dopraviť sa s materiálom hore na hrad pešo. Pretože na hrade nie je žiaden prameň vody, nosili aj tú. Od roku 2011 spravili cestu až na hrad, čo síce práce uľahčuje, ale stále je to poriadna drina.
S prácami začínajú obvykle až na jar. Prečkajú zimu, kedy sa do hradných múroch zahryzne tuhý mráz a postupným zamŕzaním a roztápaním rozdrví spojivo v múroch, vznikajú kaverny a hrozí, že múry sa budú rúcať. Takže prioritou je domurovať kaverny, stabilizovať múry a pokračovať v ďalšej obnove hradu.
Sú to už skúsení odborníci, ktorí si rokmi práce na hradoch vyšperkovali receptúru na spojivo. Vápno-hydrát, piesok, voda. Vedia, že piesok musia dať hrubší, jemného piesku sa radšej vyhnúť, pretože čím je zmes hrubšia, tým je menšie zmrašťovanie malty.
Pri nosení kameňov im pomáha moderná technika, ale aj tak musia naložiť kamene na dumper, vykladať ich z neho, preložiť na lešenie, kde si ho majster vyberie, napasuje do muriva, prípadne odloží, ak sa nehodí a zas si vyberá ďalší …
Kým sa postaví kubík muriva, v rukách zdvihnú aj desať ton a večer si ruky necítia.
Elixír sily
Pred robotou sa zvyknú pomodliť, modlitba ich pri ťažkej práci ochraňuje a dodáva sily, ako mi prezradil Martin Slezák. V priebehu rokov sa zo stavebného inžiniera rekvalifikoval na murára a od dobrovoľníka k profesionálovi. Páčilo sa mi, keď sa úprimne vyjadril, že nikdy nemal napríklad pri účtovníctve taký dobrý pocit, aký zažíva pri tejto drine. Účtovať a papierovať však musí. Lebo sa borí s množstvom nariadení a obmedzení. Aj keď za posledných pätnásť rokov, ako to on vníma, sa situácia mení lepšiemu.
Skúsenosti s obnovou
Čo voľakedy nešlo, s príchodom nového riaditeľa (Lesov) sa to presadilo. Uvádza ako príklad zastrešovanie hradov, čo bolo kedysi nereálne na Uhrovci, kde svojho času tiež pôsobil. Dnes sa už veci pohli a časť hradu dobrovoľníci zastrešili. Stále však ostáva veľa nezmyselných nariadení. Pomaly je problém odpratať aj spadnuté stromy na hrade, čo hnevá návštevníkov, aj jeho záchranárov.
„Nemám nariadenia a opatrenia rád, preto som nechcel dať na hrad hromadu tabuliek, čo všetko môžu a nemôžu ľudia na hrade robiť,“ hovorí úprimne Martin Slezák. a zavedie ma do poslednej časti hradu. Tu končí pomyselná prehliadka a tou je galéria.
Galéria hradu
Tu nájdete vtipné fotografie a texty, ktoré ilustrujú nielen doterajšie práce na hrade, ale aj úžasný prístup všetkých týchto ľudí, ktorí si záchranu hradov vzali za svoje. Obetujú tomu veľa zo svojich síl a voľného času. Je prinajmenšom smutné, že namiesto úcty zo strany štátu, často musia bojovať s jeho úradníkmi. Ja však verím tomu, že ich úsilie, zamurované do hradných múrov, prežije aj všetky nezmyselné úradnícke nariadenia a bude robiť radosť ešte ďalším generáciám.
