S jednou skupinou som prišiel, s druhou vystúpal, s treťou a štvrtou zliezol, so všetkými v krčme čajík popil. Kto mohol tušiť, že plánovaný kamarátsky výstup vo dvojici sa zmení na hromadné dupotanie priaznivcov 7 kopcov, 3 jazier navyše na šikmej ľadovej ploche. Všetci meškali, a tí čo nemeškali a prišli včas, zase všetko zabudli.
Na Kľaku sa zišlo rovno 5 partičiek, 3 psy a jeden dron. A že to stálo za to:
- kapustnica a bryndzáky s čajíčkom v kolibe boli skvelá,
- mačky ako detské hračky, naopak na ľade veľmi učinné.
- Psy unavené a po ceste naspäť celkom uvoľnené. Zacítili sme to v kolibe zopár krát.
- Stretlo sa nás vyše dvadsať. Bežcov i turistov. Hoci bežali len dvaja. Najmladší z nás mal iba 11 rokov, najstarší už v penzijnom veku.
- Niektorých výstup natoľko inšpiroval, že začali písať aj básne. 🙂
Wandin kreatívny povýstupový potenciál si nemôžete nechať ujsť:
Petere chcel byť prvý hore, a tak sme museli vyštartovať, keď ešte nebolo slnko na obzore.
Stojíme na parkovisku ako drievka, aby pol hodinu meškal Miroslav Pokrievka.
A keď už som bola celá ľadová, konečne prišla aj Lucia Ertlová.
Mačky, paličky, rukavice. A šup sa behom do fujavice.
Cestou hore míňala som ľudí, no môj pes sa s tempom nudí.
Snažím sa teda zrýchliť o kúsok, no on si ma podáva ako zákusok.
Na vrchole som jednu selfie dala a potom sa s vetrom dole odgúľala.
Po ceste počuť samé nadávky a to ti vám boli ľudské padavky.
Padavky sa z kopca gúľali, lebo mačky nemali.
A ja s úsmevom zdravím každého, starého, staršieho a aj mladého.
Kým sa partia hore zbehla, ja už som na kolibe kapustu zjedla.
Ako si tak sedím asi hodinu, vidím prichádzať prvú zmrzlinu.
Niekto vojde s ružovučkým nosom. A to priateľ spolu so psom.
Čakáme ešte chvíľu hodnú, kým sa všetci nedohodnú,
že už je čas odkráčať to dolu, do koliby na pifčo, či na Kofolu.
Dali sme si polievočky horúce a naplánovali, čo nabudúce 
