Ráno v Cortine sa budím skoro a sledujem ako slnko postupne začína osvetľovať štíty nad kempom. V pohodičke balím veci aby som po 7:30 vyplatil na na recepcii účet (28 Eur, inak najdrahší kemp výletu). Presúvam sa do Rakúska, čaká ma Drávska cyklocesta.
- (30 serpentín, 136 km, 1400 nastúpaných metrov)
- https://www.strava.com/activities/9654271438
Presun do Rakúska
Hneď v meste som sa napojil na cyklotrasu, netušiac kam ma až dovedie. A je to ďalšia cesta, ktorú môžem len odporučiť. Zo začiatku pomaly stúpam mestom po asfalte, zdržala len otočka do centra a hľadanie potravín.
Celkove v Taliansku nejak s ťažkosťou hľadám obyčajné potraviny a nechápem kde ich majú poskrývané. Aj v Cortine je to taký malý obchodík s parkoviskom pre 5 áut a nervozita šoférov je tak značne vysoká.
Passo Cima, Toblach
Po doplnení zásob pokračujem a užívam si aj štrkovú cyklotrasu, hlavne že som po včerajšku mimo hlavných ciest. Prechádzam tunelom až na najvyššie miesto Passo Cima, ale stále je to pohodové stúpanie po bývalej železnici do Toblach. Cestou ešte míňam jazerá Lago di Landro a Tobblachersee s krásnymi panorámami hôr.
Tre Cime
Za Toblachom rozmýšľam, či pokračujem oddychovo po rovinatej trase Drávskej cyklocesty, alebo si spravím plánovanú odbočku do národného parku Tre Cime. Viedla tam znova fajn cyklotrasa mimo hlavnej cesty a tak som sa rozhodol potrápiť. Ani som nečakal, ale viedla tam dokonca asfaltka aj s autobusovou linkou a len záver k chate bol po šotoline, aby sa mi nakoniec otvoril pekný výhľad na dolinu a množstvo cyklistov.
Pod chatou som samozrejme vybalil všetky vlhké veci a sušil na horúcom slnku, kým som v chate popíjal a dobíjal mobil. Rýchly zjazd dole mi prerušila červená na semafore, práve kvôli prichádzajúcemu autobusu po úzkej asfaltke.
Drávska cyklocesta
Vraciam sa až pred Toblach a odbočujem na spomínanú Drávsku cyklocestu, ktorá ma privádza až do Lienzu. Motám sa chvíľu po centre, čo neskôr oľutujem. V mape nachádzam dnešný cieľ v kempe pri Ottingu, alebo optimisticky až na druhej strane v Kotschach, ak by sa mi podarilo prekonať serpentíny prudšieho stúpania ešte pred zotmením.
Do Ottingu po rovine to šlo rýchlo, ale za sebou si od Lienzu ťahám tmavé mračná a počujem prvé hrmenie, tak v kempe ani nezastavujem a v rýchlom tempe sa snažím prekonať 300 metrov prevýšenia na druhú stranu.
No a teraz som oľutoval to motanie v Lienzi, lebo asi kilometer pred vrcholom prichádza poriadny lejak a zostal som visieť na okraji cesty pod stromami, kde ma to aspoň trochu krylo. Protiidúce autá trúbia, chápem to tak, že mi naznačujú pokračovať.
Jasná obloha predo mnou mi tiež dodáva optimizmus, na druhej strane neprší a tak po pár minútach v jemnejšom daždi dokončím stúpanie.
Kotschach
Drávska cyklocesta na parádu. Žiadne prekvapenie, zjazd už je suchý a v Kotschachu svieti slniečko. V kempe príjemný chlapík mi hneď ako cyklistovi ponúka vraj najlepšie miesto, pri pohľade na občiansky vtipkuje niečo o Slovinsku, tak som ho hneď musel usmerniť odkiaľ som.
To najlepšie miesto bolo síce fajn, ale hneď pri dedinskej hlavnej ceste a to hlavne ráno znamenalo už od piatej hustú premávku kamiónov a traktorov. Ale aspoň mi ponabíjali všetky powerbanky a tento kemp bol jeden z tých krajších, s peknými sprchami a zázemím (cena 20,45 Eur). Búrka nakoniec večer dorazila aj sem, ale to už som bol na ňu pripravený a ubytovaný, tak som si len užíval zaspávanie pri dažďových kvapkách
