Takmer po roku sme sa opäť dostali na Liptov. Samozrejme, čas strávený na Liptove sme využili aj na turistiku. Keďže počasie nebolo práve ideálne, hľadali sme trasu, ktorú by sme zvládli za doobedie. Poobede nás totiž podľa predpovede čakali iba búrky a silný dážď (a tak aj bolo). Voľba padla na jeden z cieľov výzvy 7 kopcov 3 jazerá. Rodinný výstup na Pravnáč.
Kadiaľ na Pravnáč
Na internete som si zistila, že na Pravnáč sa dá dostať dvoma cestami. Dlhšou, cez Prosiecku dolinu a vrch Lomné (vraj ťažší variant) a kratšou z Liptovskej Anny. Ako správni bratislavskí turisti sme si, samozrejme, vybrali kratšiu cestu.
Odviezli sme sa autom do Liptovskej Anny. Na konci dediny je pri cintoríne menšie parkovisko, na ktorom sme odstavili aj nášho štvorkolesového tátoša. Pri príprave našej túry som sa okrem iného dočítala, že cesta na Pravnáč je najmä v jej úvode veľmi slabo značená, hneď na jej začiatku som sa preto sústredila najmä na hľadanie zelených značiek. Tie nás mali doviesť až do cieľa našej túry.
Keď ťa značenie ovláda
Prvú som zbadala hneď za cintorínom, ktorý sme od parkoviska obišli po ľavej strane (takže za cintorínom sme nepokračovali po asfaltovej ceste ku chatám, ale cestičkou akoby vedúcou ku vchodu na cintorín), prešli sme prvou lúkou (v tomto období už poriadne zarastenou) vyšliapaným chodníčkom a dostali sme sa na križovatku.
Po zelenej značke ani chýru ani slychu, ale intuitívne sme išli bez odbočenia cestou vpred (o chvíľu sme už na zelenú značku opäť natrafili). Prešli sme ďalšou lúkou a vošli sme do lesa. A tam sa to začalo.
Stúpanie na Pravnáč
Prudké, resp. veľmi pruské stúpanie. Priznávam, že z tejto cesty si veľa nepamätám, keďže som takmer bez prestávky mala pohľad zabodnutý do zeme a dúfala som, že to čoskoro prejde. Po pár minútach chôdze sa nám síce naskytli prvé výhľady na Liptov, ale ani tie som veľmi nevnímala. Viac som si uvedomovala, že pred sebou mám stále časť kopca, ktorá v žiadnom prípade nie je menej strmá ako tá predchádzajúca. Ale napokon sa nám to podarilo.
Pri kríži na Pravnáči
Keď sme popri skalách vyšli z lesa, prešli sme kúsok po hrebeni a dostali sme sa konečne ku krížu na Pravnáči. Nachádzali sme sa vo výške 1 206 m.n.m. a tam sme si uvedomili, že všetka tá námaha skutočne stála za to.
Výhľad, ktorým sme boli odmenení, bol úchvatný.
Pred sebou sme mali celý Liptov ako na dlani, za Liptovskou Marou sme mohli sledovať Nízke Tatry, v ktorých evidentne práve v tom čase riadne pršalo. Vysoké Tatry sme vďaka oparu a dažďu nevideli, ale aspoň sme ich tam niekde na horizonte tušili. Keď sme sa otočili, mali sme výhľad na slnkom zaliaty Veľký Choč. Cestou hore sme nikoho nestretli a ani hore nebolo nikoho. Takže krásy Liptova sme si mohli vychutnať v absolútnom tichu. Urobili sme zopár fotiek a vybrali sme sa na cestu späť.
Turistika podľa Peťa Hatalu
Cesta hore bola náročná, ale cesta dole bola… Ja som ju nazvala „pomsta Peťa Hatalu“. Neviem síce, za čo sa nám chcel pomstiť, ale určite to pre niečo bolo. Inak by nenavrhol do výzvy 7 kopcov 3 jazerá tento cieľ.
Cesta dole bola síce plná jahôd, na ktorých sme si parádne pochutili, ale aj plná pádov. Ešte, kým sme išli lúkami a mäkkým lesným chodníkom vo vrchnej časti kopca, sa to dalo zvládnuť, ale na kamienkoch nižšie sa to fakt šmýkalo.
Ak sa v tom čase niekde na blízku zdržiaval nejaký medveď, musel mať z nás strašnú zábavu, a ak nás pozoroval, sám musel uznať, že týchto idiotov už asi nie je potrebné viac strašiť a majú dosť aj bez toho. Ale napokon aj cestu dole sme zvládli. Vrátili sme sa späť k cintorínu a tu sme začali na sebe cítiť prvé dažďové kvapky. Kým sme prišli k autu, už fakt lialo. Takže náš výlet bol logisticky úplne zvládnutý až do konca.
Rodinný výstup na Pravnáč
Záverečné hodnotenie: Za sebou sme mali túru „dlhú“ päť kilometrov. Čo je to päť kilometrov? Dnes už viem, že nie je päť kilometrov ako päť kilometrov. Toto bolo výživných päť kilometrov. Ale aj keď sa mi náš výlet na Pravnáč zdal náročný (hlavne cesta dole), budem naň ešte dlho spomínať. Moja dcéra ho zhodnotila, že bolo to super a už teraz sa teší, keď na tento kopec pôjdeme v zime. Ha-ha-ha, ešte netuší, že v zime a snehu ma tam nikto nedostane 😀.