Sobota. Deň siedmy. Veľká Javorina.
Ráno nás privítalo katalógové jasné počasie. Normálne je to záruka dobrej bajkovačky, ale vzhľadom na dnešnú trasu to znamenalo to len jedno – neskutočný úpek. Po včerajšom trápení sa na Marhát bola rozpálená asfaltka to posledné, čo sme potrebovali. Keď sme sa ale dostali až po predposledný cieľ, inú možnosť ako vysadnúť na sedanku sme si nepripúšťali. To však neznamenalo, že nemôžeme frflať.
Autom sme sa doviezli kúsok za Starú Turú, kde sme nechali auto. Tentoraz mi vôbec nevadilo vykladanie bikov z kufra a ich skladanie. Každá činnosť totiž odďaľovala vysadnutie na bike. Každý, kto sa učil na štátnice, to pozná – zrazu ste si na intráku všimli špinavú kúpeľňu, nepovysávaný koberec, dokonca aj neumyté okná. Až keď už fakt nebolo čo robiť, dokonca aj ponožky boli popárované, a to aj všetkých spolubývajúcich, až vtedy sa pristupovalo k učeniu. Samozrejme ešte „jeden“ film a „fakt už posledný“ diel How I met your mother….
Veľká Javorina
Po poskladaní bikov a zamknutí auta nás čakal ten krutý moment. Aj frajerka po chvíľke uznala, že zametanie parkoviska metličkou na sneh, čo vozím v kufri, je blbosť. Vyrazili sme.
Cesta hore prebiehala celkom v pohode, žiadne extra stupáky ako na Sitno, skôr pohoda ako na Martinské hole. Oproti Holiam je tu však omnoho živšia premávka, kopa najmä českých áut a motorkárov. Z ich strany vedie na Veľkú Javorinu, ktorá je presne na hranici, vraj len lesná cesta. Preto všetci sandálkari a řízkari, čo sú leniví si to odšľapať, chodia z našej slovenskej strany motorizovane. Normálne by to bolo v pohode, cesta je dosť široká, vykosená, s minimom ostrých neprehľadných zákrut, ale harmonickú spoluexistenciu bikerov a šoférov narúšajú majitelia starých kraksien, čo dymia ako keby jazdili nie na benzín, ale na umelú hmotu alebo smolu. Zopár krát sme dychčiac z plných pľúc výdatnými dúškami absorbovali modrú hmlu po starej škodovke, keď si to majiteľ na dvojke a 14tisíc otáčkach „šinul“ 15km/h do kopca…Idylka horského cyklistu.
Ale tak čo už, opakovali sme si, že toto je náš posledný výšľap do kopca na retard čelindž a to už dáme aj keby neviemčo.
Tempo sme mali dosť pohodové, nebolo sa kam ponáhľať. Aj pálenie v stehnách po sérii záberov teraz prichádzalo oveľa skôr, tak sme sa snažili veľmi sa neprepínať. Fakt sme už dosť cítili celý týždeň na biku, či sa jednalo o prdel, nohy alebo aj lakte a zápästia. Ja som mal niektoré dni na prilbe kameru a čudoval som sa, čo dokáže tých pár sto gramov naviac spraviť – riadnu svalovku ešte aj na krku a trapézoch.
Ráno sme vyrážali trochu neskôr kvôli dlhšiemu spánku. Teplota okolia rýchlo stúpala. Bolo okolo 11 hodín. Pasáže cez asfaltku, na ktorú svietilo slnko, boli ako prejazd saunou. Snažil som sa nemyslieť na šľapanie, tak som si všímal veľmi citeľné rozdiely teplôt medzi úsekmi v tieni pri lese a úsekmi po osvietených rovinách. Ani táto ušľachtilá zábava mi však dlho nevydržala, pretože o chvíľu začalo byť horko úplne všade. Solivary Prešov by zasa raz mali z môjho dresu radosť.
V nejakom polotranze sme došľapali po cieľovú rovinku k Holubyho chate. Frajerka celá šťastná riadne zabrala do pedálov smerom k chladenému čapovanému pivku v chate. Ako znalec miestnych pomerov (na Javorinu sme ako decká chodili lyžovať) som ju okríkol obľúbeným porekadlom môjho maďarského spolubývajúceho z intráku – „nehovor skok, kým nepreskočíš hop“. Zmenené do cykložargónu – „neurob na biku stop, kým nebol na vrchol hop“.
Keď videla, že k vrcholu je to ešte nejakých pár metrov hore briežkom, zatvárila sa asi ako Procházka po zverejnení volebných výsledkov. Mimoriadne nadšene.
Na najľahších prevodoch sme to však už dobojovali k vysielaču, odtiaľ asi 100metrová skororovinka doľava a BAM, boli sme tam. Takto chutí víťazstvo. Posledný kopec na Retard čelindži. Z vrcholu sme mazali priamo na chatu.
Pamätám si ju z detstva ako chátrajúcu socíkovskú búdu. To, čo sa chatárovi s ňou podarilo urobiť za posledné roky, je neuveriteľné a patrí mu za to neskutočná poklona. Nielen priestory, ale aj služby a z tých najmä kuchyňa.
Holubyho chata
Chata má spolu s Chatou pri Zelenom plese najzaujímavejšiu ponuku jedál, čo som na chatách zažil. Bohužiaľ, také Martinské hole sú stále v tom, že kapustnica, párky, praženica, klobása a vyprážaný syr sú tou najvyčerpávajúcou ponukou všetkého, čo si len turista môže želať. Na Holubyho chate však žijú v 21. storočí a ako základ stravy turistu neuznávajú konzervu trenčianskych párkov a „búček s fazolemi“.
My sme si dali skvelý Cézar šalát s poctivým parmezánom, nie lídláckými fejkami, pohánkovú kašu so strúhanými jablkami a čokoládovými čipsami a na polovicu sme si strihli velikánskú buchtu s džemom, vanilkovou polevou (pudingom?) a makom. Konečne pestrá a vyvážená strava.
Kto Holubyho chatu nepozná, určite tam zbehnite. Okrem iného ponúkajú aj rôzne dekoračné ručne robené predmety. Tiež sa ich oplatí sledovať na Facebook-u, chatár pridáva veľmi pekné fotky a delí sa s ľuďmi o každodenné strasti a radosti z chodu chaty. Niečo ako pohľad do zákulisia. Veľmi sympatické.
Maskotom chaty bol obrovský írsky vlkodav, ktorý sa motal okolo. Neskutočný zážitok vidieť naživo. Bohužiaľ, nedávno zomrel. Verím však, že čoskoro nájdu plnohodnotného náhradníka.
Po skvelom obede nasledoval príjemný zjazd dolu. Na niektorých úsekoch sa to dalo pekne pustiť, maximálku som mal okolo 70km/h, čo na horský bike nie je zlé. Väčšinu času som ale ako posero prebrdzil, už som nevládal stáť v pedáloch a tiež som mal stále pred očami toho rozšľahaného pána, čo sme našli na Martinských holiach. Niet lepšej výstrahy.
Pri aute sme boli na naše pomery relatívne skoro, okolo 4 poobede. Príjemná zmena po našej klasike prísť až za úplnej tmy. Tento krát sme sa s balením nezadrbávali, na zametanie parkoviska si frajerka tiež už ani nespomenula. O cca hodinku sme už doma vybaľovali. Konečne sme mali čas si vydýchnuť. Pod strom do tieňa sme si rozložili karimatky a ešte dobre najedení po chvíľke zaspali.
Veľmi príjemný deň, hoci ráno to vzhľadom na stav našich telesných schránok vyzeralo všelijako. V Nedeľu nás čakalo už iba Neziderské jazero, čo je absolútna rovina. Zaprisahali sme sa, že to dáme, aj keby nám do rána odpadli nohy. Odplazili by sme to s bikami pripnutými na chrbte. V novinách by ste o nás čítali ako o slimákoch z Černobyľu čo sa doplatili až do Rakúska.
