Štvrtok. Deň piaty.
Ráno sme sa, už tradične, zobudili rozflákaný ako štátny rozpočet po smerákoch. Cesta zo Zvolena do Vrútok prebiehalo bezproblémovo až po Turčianske Teplice.
V okolí Teplíc je bezkonkurenčne najhoršia cesta čo som na Slovensku kedy zažil. A to sa pritom jedná o hlavný ťah z toho smeru do Martina. Chápal by som ešte, ak by bola cesta v takomto stave skoro na jar po zime, ale bol august. Dosť dlho sme sa trmácali asi 70tkou kľučkujúc medzi jamami a vypuklinami. Vykúpenie prišlo až pri tabuli s logom EÚ, od ktorej začínal nový asfalt zaplatený z fondov (zdravím všetkých signatárov Kokotlebovej petície za vystúpenie z EÚ).
Vo Vrútkach sme odparkovali pri začiatku lesnej cesty smerom na Hole, kde v zime sedí ujo a striedavo púšťa autá hore a dolu. Po rannej klasike „von z auta – poskladať – do auta“ sme započali dnešný výšľap. Cestu som mal zo zimných lyžovačiek zafixované ako lesnú asfaltku cca 15km stále hore kopcom. Pamäť ma neklamala.
[pl_section section=“popthumbs“ id=“495330523″]
No Martinské hole boli pre mňa aj frajerku neskutočným prekvapením. Ako sme sa obávali čo naše nohy, hore to šlo neskutočne ľahko. Je to síce stále do kopca, ale stúpania sú prekladané rovinkami, žiadne príkre šlapáky typu Sitno, neskutočná pohoda. Nasadili sme celkom dobré tempo a o chvíľu sa po našej ľavej ruke rozprestieral hlboko pod nami Martin.
Asi v 2/3 cesty sme videli odbočku žltej turistickej trasy, po ktorej sme plánovali zísť do Martina časť Stráne a odtiaľ lesnou cestou podhorím, ktorá traverzuje kopec, naspäť k autu vo Vrútkach. Kvôli zjazdu dolu po žltej som celý týždeň v aute vozil terénne plášte a korytnačku na chrbát. Začínal som sa tešiť.
Odbočka a vidina parádneho zjazdu nám dodali potrebný elán k záverečnej časti. Tempo sme vzhľadom na dni predtým mali veľmi solídne, podľa predbežných odhadov sme plánovaný čas výšľapu skrátili o cca 30 minút.
Avšak tesne pri vrchole sme všetok získaný čas stratili. Pred poslednou zákrutou nás predbiehal mladý chalan v klubovom drese na hardtailíku s 1,9 palcovými plášťami, ktorý okolo nás len tak preletel. Za zákrutou sme ho však videli zohýbať sa po niečo v priekope a rozprávať sa s niekým. Ako sme sa blížili, stále viac a viac sme si všímali tmavé fľaky na zemi aj na oblečení druhého „diskutujúceho“.
Asi 5 metrov od nich som to zbadal. Preboha…
Druhý diskutujúci bol starší pán, asi okolo 60 rokov, ktorý sa strepal počas zjazdu z biku. Bohužiaľ spadol veľmi nešťastne rovno na tvár, cykloprilba s tenkým šiltom a bez chrániča brady mu bola na dve veci. Od obočia od začiatku nosa až po spodok mal hlbokú reznú ranu, z ktorej sa mu valila krv. Kožu pod okom nad lícom, tam kde je lebka vypuknutá, vôbec nemal. Brada komplet zošmirgľovaná akoby spadol na pásovú brúsku. Časť zubov odlomená. Najhoršie však na tom bola jeho horná pera a koža pod nosom. Bol som si istý že oddnes pán ušetrí za holenie. Celú hornú peru, vlastne všetko pod nosom, mal totálne rozomleté. Viseli mu tam len franforce kože a kúskov mäsa. Nikdy som si neuvedomil, ako strašidelne človek vyzerá bez toho kúska kože a mäsa, keď mu trčí horná čelusť so zubami.
Rýchlo sme zahodili biky do priekopy a začali pomáhať. Priateľka je lekárka tak pána dôkladne prezrela, pokrútila mu nohami rukami hlavou, poťukala, potlačila na rôzne miesta a pomaly vylučovala zlomeniny chrbtice, panvy, nôh, rúk, cyklisticky obľúbenej kľúčnej kosti a tak ďalej.
Autá, ktoré šli okolo zastavovali a ponúkali pomoc, čo nás milo prekvapilo. Nebude to s tými Slovákmi predsalen až také zlé. Dezinfekciou z autolekárničiek priateľka vymyla rany, osušila, zalepila pánovi nos a snažila sa pánovi ucapkať franforce pod nosom a prekryť ich leukoplastom.
[pl_section section=“popthumbs“ id=“1723091600″]
Ja som medzitým s mladým cyklistom prezeral pánov bike. Mal poriadny nový elektrobike. Okrem pár škrabancov sme žiadne poškodenia na biku nevideli. Preklepali sme celý rám, či nie je prasknutý, skontrolovali osmičky na kolesách, odtrhnuté špice, reťaz, prehadzovače, pokrivenie brzdových kotúčov, všetko bolo fajn. Napadlo ma, že sa skúsim trochu previezť, či všetko šlape ako má.
Naskočil som na ten 20kilový kolos, trochu sa spustil z kopca, začal som brzdiť a vtedy som pochopil… Skoro som skončil na brade aj ja. Pán mal tak nastavené brzdy, že dlho dlho nič, až keď bola páčka takmer úplne stlačená, vtedy sa brzdy v momente zakusli a ja som letel dolu, akoby som zabrdzil prednou brzdou. V kombinácii s rýchlosťou dolu kopcom a váhou bicykla to bola vražedná kombinácia. Spustiť sa skúsil aj mladý chalan a len krútil hlavou, kto mohol tie brzdy takto nastaviť…
Pánovi sme vzhľadom na jeho stav dôrazne doporučovali nechať sa dolu zviesť autom od ochotných áut čo sa pristavovali a ponúkali že ho hodia aj do nemocnice. Pán totiž okrem toho, že vyzeral ako Majka z Gurunu po nevydarenom pristátí, bol aj trochu v šoku. Bľabotal to isté, hľadal každých 30 sekúnd GPS, ktoré sme mu už pred 10 minútami vytiahli zo žihľavy a dali do kapsičky.
Pánko však všetko kategoricky odmietal, že to sa zahojí, že to je ok a že ide dolu teda. Musel nám sľúbiť, že pomaže ihneď do nemocnice. Vtedy z neho vypadlo že je lekár, dokonca vyučujúci na Lekárskej fakulte v Martine. Nuž, ako sa hovorí, lekár je najhorší pacient…
Pán okrem odvozu odmietal aj to, aby sme sa s ním spustili dolu, že mu nič neni a cíti sa dobre, len je rozflákaný. Frajerku mu ešte naposledy presvietila oči čelovkou, musel si rôzne prikladať prsty na telo, hýbať hlavou a iné lekárske hókus-pókus ako cvičený tuleň (vraj sa tak dá zistiť ak by mal niečo s mozgom). Po inštrukciách ako má ísť dolu sme mu neochotne podali bike, na ktorý vyskočil a pomaly sa rozbehol smer Vrútky. Celý čas sme ho sledovali až pokým nezmizol za zátačkou.
Nakoľko išiel asi 10km/h stále brzdiac, dúfali sme, že ho cestou dolu nebudeme zvesovať z nejakej borovice. Podľa všetkého to ale dolu dal už bez úrazu.
Krvavé vreckovky a iný zdravotnícky materiál sme z hygienických a estetických dôvodov zapálili na kôpke suchého ihličia a po dohorení sme pokračovali hore.
Bolo to asi 5 minút.
Po krátkom obede na Chate Martinské hole sme sa naobliekali a tešili sa na zlatý klinec dnešného dňa a aj celého týždňa. Po odbočku na žltú turistickú trasu sme zleteli za pár minút predbiehajúc autá, ktoré nechceli preraziť pneumatiky a šli asi 20-tkou. Pri napájaní sa žltej turistickej na asfaltku som zastavil na reorganizáciu. Sedanka šla úplne dolu, zapnúť pruženie, nastaviť zdvih vidlice zo 100mm na 140mm, čím sa z môjho biku stal plnohodnotný enduro a zábava začala
Vždy keď takto letím lesom, vyberajúc zatáčky a preskakujúc prírodné prekážky cítim, že pre toto som sa narodil. Tá vôňa lesa, sýtozelená farba evokujúca pulzujúci život všade naokolo, lúče slnka presvitajúce cez jemný opar v lese a vietor v ušiach. Milujem rýchle jazdy po lesných singletrackoch. Takto som pokračoval dolu, míňajúc vyjavených turistov. Pred nejakou prekážkou som vždy počkal priateľku a upozornil ju, nech spomalí.
Pri rýchlom zjazde som zvyknutý na frajerku čakať trochu dlhšie. Tu mi však bola hneď v pätách. Vždy sa pri mne pristavila plná nadšenia že „toto je úplne ppč“ s iskrami v očiach. Bol som strašne rád, že už nikdy nebudeme musieť riešiť či hrádza a bufety alebo Biely kríž a dolu po turistickej do Rače (viem, nemalo by sa to, ale keď ten zjazd je dokonalý!).
Tu musím inak frajerku neskutočne pochváliť. Zatiaľčo ja mám celoodpružený bike s regulovateľným zdvihom vidlice 100-140mm, nastaviteľnú rýchlosť odskoku na pružení, našľapovacie pedále a 12kíl vážiaci bike, ona má 15ročné CTM-ko, ktoré volám ČTM – ČochvíľaToMrdne. „Odpružená“ len predná vidla, aj to je odpruženie že zdvih 3cm a vinutá hrdzavá pružina, brzdy klasické čelusťové V-čkové, klasické pedále čo kopú do holene a bike má asi 17kíl – má dokonca zadný blatník a STOJAN…
A nielen počas celej retard čelindž, ale aj počas dnešného zjazdu to ma tomto šrote úplne neskutočne dávala. Všetky výšľapy na starom ťažkom biku s klasickými pedálmi, všetky zjazdy bez poriadneho pruženia. Za to u mňa má neskutočný obdiv. Doteraz netuším, ako to mohla dať s tými brzdami s pol-minutovým oneskorením kým začnú zaberať.
Takýmto tempom sme dolu boli raz dva.
Z dolného parkoviska tesne nad konečnou autobusu Martin-Stráne, ktorú poznajú najmä ferratisti z Ferraty HZS, sme po vrstevnici chvíľami po úplne novej ceste, chvíľami po starej rozbitej, dobicyklovali k autu.
[pl_section section=“popthumbs“ id=“853661489″]
Plní endorfínov a neskutočne šťastní sme sa zbalili a vyrazili na vytúženú odmenu – skorá večera v reštike San Martin. Kúsok od odbočky na Martinské hole je vo Vrútkach pomerne navštevovaná reštika Koliba 77. Nie je to žiadny extrém, ani veľmi zlé, ani veľmi dobré. Kto má rád slovenskú klasiku na reštauračný spôsob, nič nepokazí ak sa ta staví.
Kto by ale mal chuť na neskutočne dobré jedlá, zaujímavú kombináciu chutí za dobré ceny vzhľadom na kvalitu, navyše v reštike s krásnym interiérom a možnosťou si nakúpiť nejaké ručne robené hovadinky alebo domáci pastiersky syr, korbáčiky a pod., mám pre neho dobrú správu. Cca 2 km od odbočky na Martinské hole, a teda aj Koliby 77, je smer Martin reštaurácia San Martin.
Jedálny lístok je samá špecialita, a to buď klasické domáce jedlo, ale zo surovín a v kvalite aké málokde nájdete (možno u mamy alebo babky), alebo zaujímavé kombinácie síce rôznych, ale harmonických a vyvážených chutí. Jedávame tu veľmi radi, vždy niečo iné, a ešte sa nestalo, že by sme odchádzali nespokojní. Rovnako všetci známi, ktorým sme reštiku ukázali, nešetrili chválou. Vrelo doporučujeme.
Po poriadnom kulinárskom zážitku nás čakal ešte presun na západné Slovensko, nasledujúci deň bol v hľadáčiku Panský diel.
Nocovali sme zasa pre zmenu u mňa doma v oblasti Myjavských kopaníc. Ten večer sme obaja zaspávali maximálne spokojní s prežitým dňom. Tentoraz som si dokonca pred spaním aj umyl zuby.(tušímže…)
[pt_view id=“278553bjrf“]
