Debata začala už pri raňajkách. Hrozila debaklom. Niektorí jedinci začali šíriť zaručené zvesti o rozblatenom a neprejazdnom teréne. My sme však vedeli, že sa im iba nechcelo. Zo Skleného na Budiš, MTB prechod hrebeňom Žiaru už je dôvod na malé zaváhanie. 🙂
Mokro a škaredo
Zhúžvané tváre, malé očičká a nulová empatia znamená túžbu uliať sa po dvoch dňoch makačky okolo Bralovej skaly a Turčeka a ďalšej premrhanej noci zo záverečného nádherného tripu. Nemýľte sa, noc nebola až tak prehýrená. Po skúsenostiach z dvoch nocí sa všetci naši parťáci presunuli na prízemie. Spalo sa kde sadalo. Na gauči, na zemi, na lavičke, konečne mal Vlado hore pokoj. Sám so 6 postelami. Všetko bolo totiž lepšie ako Vladovo chrápanie.
Napriek tomu sme silní jedinci a nakoniec skupina vyrazila, pretože už o deviatej ráno nás pri kríži na Sklenianskych lúkach čakal (ten početnejší) zvyšok partie. Prvý výšľap na Lúky aj s koncovým stúpaním išiel prekvapivo dobre.
Sklenianske lúky
Stretanie a bratanie. Žiadne mokro, žiadne škaredo, žiadne blato. Azúro na oblohe i v dušiach. Práve kvôli tej pozitívnej nálade pri stretkách a skvelým ľuďom to robíme. Má to význam najmä v dnešnej pošahanej dobe. Niektorí sme sa poznali len zo skupiny a tak sme sa akosi hecli, že ideme rovno na kopec.
Kolmo cez lúku hore. Hrebeňová trasa tá od počiatku mierne zabrať. Z očí všetkých však planie očakávanie a úžasná motivácia.
Pravda víťazí
Kým sa dostaneme na prvý kopec pod Horeňovo, zo zopár tvárí ten optimizmus vyprchá.
„Som sa mal na to vysrať“, „Kurňa furt len tlačím“, „Spotený som jak vôl“, to je iba zopár hlášok, ktoré som cestou započul. Sám som nejaké pridal ale bol som pokojný. Najhoršie stúpanie máme za sebou.
Hrebeň Žiaru
Žiar rozhodne nepatrí medzi známe a turisticky exponované pohoria na Slovensku. Keby tu neúradovali lesáci, rozhodne by patrilo so svojimi väčšinou ihličnatými lesmi, prekrásnymi lúkami a výhľadmi medzi neobjavené topy Slovenska.
Najvyšší vrch Žiaru sú Chlieviská (1024 m n.m.) ale až tam sa nedostaneme. Nepozrieme si ani vápencové skaly Vyšehradu, z ktorých je nádherný kruhový výhľad na celé okolie.
Hodláme to na Štyroch chotároch otočiť na Budiš a Turčianske Teplice.
Babská jazda
Nielen pri fotení ale aj pri šliapaní. Už od prvej minúty si všímam, že naše baby sú húževnatejšie ako chlapi a v ničom v skupine nezaostávajú. Že by to bolo tým pitným režimom, ktorý sme večer na chalupe zvládli?
Pri zbežnom pohľade by človek povedal, že tie kovové turistické značky treba občas natrieť, aby ich nezožrala hrdza. Až pri bližšie pohľade cyklista zistí, že to Zuzka Murárikovie s jej hrdzavými vlasmi pózuje. 🙂
Práve na tomto hrebeni vzniklo krásne duo Zuzana a Katka, ktoré zdolalo v tomto roku okrem Kôprovského štítu aj niekoľko ďalších zaujímavých cieľov.
Žiarsky Mordor
Malá oddychovka pred lesáckym mordorom. Neveriacky na tú spúšť pozeráme. Po stromoch tu naozaj nič neostalo. Iba jden prameň, neodprataná haluzina, ktorá už našťastie tiež prehnila. Dá sa cez ňu prejsť aj bicyklom.
Zuzka bola hladná, tak sa za jazdy naklonila pre banán a hup ho. Prvý ženský šrám na nohách sa obišiel bez plaču a nariekania. Zuzka hrdinsky vystupuje a pokračuje akoby nič ďalej.
Jalovské Lazy
Prechod cez toto mesačné územi ide rýchlo. Sú to zväčša také rovinkaté brtky pred finálnym stúpaním. Míňame Jalovské lazy s ktorými mám svoje skúsenosti. Zvyčajne tu ľudia zle odbočia. Raz mi tu dokonca telefonicky dokonca ponúkli stať sa otcom.
Zase tá Zuzana
Hups, zase tá Zuzana. Nabudúce budeme musieť vytvoriť challenge v kvalite a estetike pádov.
Vlado s Petrom a Jankom už ani nenadávajú. Iba s úsmevom rezignujú. To ešte nevedia, že nie sme ani v polovici cesty. Spúšťame sa dlhým šotolinovým zošupom k Štyrom chotárom. Sme porátaní a komplet, nič zlámané, finále na pohodu.
Štyri chotáre
Na Štyroch chotároch robím spoločnú rozlúčkovú fotografiu. „Aj mojím, aj mojím, aj mojím ešte cvakni“, „Pozerala som sa?“ Pár minutové fotenie sa predĺžilo skoro na polhodinu. Keby som bol vedel, tak 4 chotáre radšej preletíme 🙂
Za Štyrmi chotármi sa časť ľudí Kostolnou dolinou vracia na Prievidzu. Na večer majú dohodnutý guláš. Zvyšná časť cykloexpedície pokračuje opačným smerom, dolinou, smerom na Budiš.
Cez Turčianske Teplice na Sklené
Zvyšok už je len nuda. Zuzka vďakabohu našla cyklotrasu mimo hlavnú cestu, za čo sme jej boli vďační. Ocenila to v Turčianskych Tepliciach na pive. Na zvyšku cesty nás ešte milo prekvapil lesík za Dubovým, ktorým cyklotrasa prechádzala. Skutočne milé finále dnešnej jazdy. Finišujeme v Sklenom pri kostole.
Hrebeňom Žiaru
cyklookruh zo Skleného
45 km / 820 m
Za chlebom v Sklenom
Človek by povedal, že večer v Sklenom už bude v pohode. Nebol. Potrebovali sme totiž k navarenej kapustnici chlieb. A ten nebol.
Skúsili sme v spodnej krčme. Kolečko pív. Nemali. Skúsili sme v Bernardovi. Kolečko pív. Nemali. Ale poradili. Kúsok vyššie robia dve partie veľký guláš a tam, tam určite bude. Vyslali sme Pištu. Hodinu sa nevracal. Kolečko. Čo je s ním. Veď príde. Ďalšie kolečko. Janko sa začal obávať a rozhodol sa, že sa vyberie za ním. Ďalšie kolečko, ďalšia hodina, vybrali sme sa za nimi všetci.
Pochopenie v starej pálenici
Našli sme ich ochutnávať páleno v miestnej starej pálenici. Práve ju partia prerábala. Reči o krásnych kachliach a výhľadoch sme tolerovali, pretože fešáci nás upokojili. Chlieb zdealovali. Dve zabalené nakrájané polky za 4 eurá. MTB prechod hrebeňom Žiaru sa vydaril. No neber to. A Janko vizionársky dealuje kachle ešte pred plynovou krízou.
