alebo ako sme s Lejdy Reštart Challenge započali. Výstup na Sitno, Panský diel a Poľanu.
(Sitno, Panský diel, Poľana)
Predpovedajú obzvlásť škaredý víkend, vytrvalý dážď na celom území, silný vietor, miestami búrky. Ochotníkov na víkendové horodolky ubúda a na žiadne exponované výstupy či hrebeňovky to nevyzerá. Na zadku sa mi však sedieť nechce, tak sa rozhodnem spojiť príjemné s užitočným – zahájením Reštart Challengu. Pre istotu vyberám viac lokalít blízko seba – všade snáď naraz pršať nebude.
Voľba padne na Sitno, Panský diel a Poľanu.
Sitno
Mama tiež spája príjemné s užitočným- okrem rožku s vajcom mi na cestu pribalí aj psa. V takomto nečase sa jej určite nechce chodiť venčiť. Lejdy sa vraj aspoň obetuje, keď stretneme medveďa. Už vidím tie šprinty, naša Lejdy je vskutku obranársky typ.
Na Sitno
Naskočíme do auta a hybaj ho smer Štiavnica. Na rozbehnutie zlupneme Sitno. Vystupujeme pri Počúvadlianskom jazere, obloha sa mračí, Oskara nevidno, zatial však nezaprší. Zapíname trysky v motoroch a brodíme sa cez bahnové more hore lesnou cestou. Mrak sa približuje, vrchol však máme na dosah. Na každom rohu nás lákajú na vrcholového čapáka a guláš veľkými značkami OTVORENÉ. Myslíte že bolo?
Kdeže je ten guláš?
Odfotíme vrcholovku, zahundreme nad zavretou krčmou. Lejdy narobí z vetvičiek zbierku trieskových mravenísk, preskúmame hradisko, orosia nás prvé kvapky a poď ho šprinty dolu. Lejdy od blata nadobúda rôzne odtiene hnedosivej a neveriacky na mna žmurká, keď sa ju snažím dostať do Počúvadlianskeho jazera. Tretí nešťastný žmurk ma presvedčí o tom, že si to nezaslúži. Veď to blato časom opadá samo. Tehla na plyne a letíme smer Špania Dolina. Sitno sme stihli na paničky a hlavne na sucho. Check.
Sitno vrchol- oklamali nás. Žiaden guláš tu nie je.
Hrad Sitno
Cestou do Španej Doliny doplníme v Štiavnici zásoby radlerov. Zrazu vykukne slnko a osvetlí Štiavnické vrchy a kalváriu. Obzerance až mi v krku praská, z toľkej krasoty takmer parkujeme v priekope. Lejdy na mňa flochne. “OK, už jazdím opatrne”, zašomrem…
Panský Diel
V Španej Doline nás pri krčme zastihne otrasne demotivujúce počasie.
Vskutku, ani psa nevyhnať.
Opúšťame sa pri presse s pivkom. Nakoniec sa však vydávame na cestu, večer musíme predsa stihnúť hokej Slovensko – Kanada. Panský diel už Lejdy pozná, značky na stromoch s ňou ani nepotrebujem sledovať. Vybehneme na vrchol, opäť poaportujeme, vrcholovka a po zjazdovke bežíme späť do Španej. Panský diel je jeden ohromne príjemný kopec s malebnými výhľadmi a už sa teším, ako si ho najbližšie vyšlapem na bicykli – ak mi ho samozrejme neznámy dobrotivec vráti aj so zámkom a kusom odpíleného zábradlia.
Počasie nám poprialo a Iľkovi to opäť raz s tou predpoveďou nevyšlo.
Cestou na Panský diel
V dedine v Baníckej Krčme dotankujeme tekutiny. Dotankovať potrebuje aj smädný Nissan. To by však chcelo neminúť peniaze na tresku a podobné gurmánske záležitosti deň predtým. Patrik zachraňuje situáciu a o chvíľu už pípa sms: Na Váš účet pribudla suma milión evri. To sa chodí na výlety tesne pred výplatou… Situácia je zachránená, Nissan nasýtený. Na dnes už len hokej, ten žalostný hokej. Teraz sme však ešte plní entuziazmu a utekáme si nájsť fleka v Detve.
Ako Detvanci rozlúštili záhadu nášho zakliateho hokeja
V Detve pristavujeme pri prvom pajzlíku, kde sa smie so psom. Sedím v obkľúčení miestnych elegánov s borovičkami v rukách, pivom brzdiacich. Scápaní jak rumbagule. Vekový priemer s mojimi “mid-twenties” znižujem na 70. Nechcem zaostávať, a tak objednávam ďalšiu rundu. Lejdy chlapom kradne burizóny z lavice. Začiatok druhej tretiny, 2:0 pre Kanadu. “A vieš prečo Lojzo? Na omšu včera nestihli ísť!”. Ďalšia runda. 3:0 pre Kanadu. “Hudáček, to je taký chudáček, nič tam netrafí.” “Veď to je brankár ty hovädo.” “Brankár, tréner, komentátor…keby vie, tak dá.” Runda tri, štyri. 4:0 pre Kanadu. “Hovädá ruské! chcel som sa ísť vyčurať, ale až mi zaseklo.” Borovičková a Kofolová runda. Lejdy načína ďalší balík burizónov. 5:0 pre Kanadu. “Chlapi, pome radšej miešať betón.”
Zaspávame s Lejdy v aute za cintorínom v poli. Slovenská vlajka vlaje v rytme Chopinovho Marche Funèbre.
Náš bejvák a funclub základňa.
Poľana
Nedeľa ráno. Dážď ťuká na sklo. Ani Lejdy sa nechce z auta. Všade sneží perie z môjho deravého spacáku a Lejdy zanietene pára dvojkríž na vlajke. S malou dušičkou pozeráme na Poľanu spoza prúdov vody za oknom. Zapínam Anténu rock, pretože “hrajú iba rock”. Bohužial stále ten istý a po druhom kole “Immm just a giiiirl” od Gwen Stefani už aj dážd prestane chcieť kvapkať. Využívame príležitosť, preparkujeme do Skliarova a hor sa na Poľanu. Do štyroch hodín sme späť aj s 16km v nohách a 1000m prevýšením. Lejdy sa zmocňuje inštinkt dravca a rozbieha sa za krásnym biojeleňom, ktorého sme vyrušili pri raňajkách. Ale len rozbieha, nakoniec si to predsa len rozmyslí. Predsa len, je to bytová bratislavčanka. Naskočí do auta a jej pohľad vraví za všetko- ideme DOMOV. 3 kopce a skvelý víkend za nami. Improvizované výjazdy sú najlepšie a my sa tešíme na zvyšok challengu a vysávanie auta. Z Lejdy ešte teraz opadávajú blatové dredy a perie zo spacáku.
Poľana
Zvládli sme to!
