Kováčovské kopce, na dnešných mapách Burda, je naše najjužnejšie pohorie. Nevyniká výškou, maximálne sa zdvíha do 395,4 m n. m., ale keďže jeho svahy vyrastajú od brehov Dunaja strmo a bralnato, nemožno si ho nevšimnúť pri návšteve Štúrova a jeho okolia.
Budované je andezitovými pyroklastikami, ktoré sa tu nahromadili počas mohutnej vulkanickej aktivity pred miliónmi rokov. Neskôr ich síce prekryli mladšie usadeniny a najmä nánosy spraše, ale v prírode to už tak chodí, že ruka v ruke idú tvorivé sily s deštrukčnými, ktoré odniesli mäkký pokryv a vyniesli na svetlo sveta pôvodné vulkanity. Prispeli k tomu aj rieky. Okrem Dunaja Hron a Ipeľ, ktoré obtekajú Burdu zo západnej, resp. východnej strany.
Pohorie Burda
Pohorie Burda však nie je zaujímavé len vďaka jej neživej prírode, ale bohatá a unikátna je aj tamojšie rastlinstvo a živočíšstvo. Základné informácie nájdeme tu.
V sobotu to bol pekný turistický výlet, po ktorom nás však viac ako nohy boleli zadky od dlhého sedenia vo vlaku. Ale inak to nejde. Od nás, zo stredu Slovenska, je prirodzene na okraj republiky ďaleko.
Do Levíc volíme rýchlik pred piatou. Stačil by aj osobák o polhodinu neskôr, ale skúsenosti nám hovoria, že na tejto trati majú vlaky „pravidelné meškanie“, čo sa potvrdilo.
Z Levíc pokračujeme do Štúrova „erotickým“ vláčikom. Ten prívlastok som mu dal kvôli občasnému vibrovaniu a občasnému nadhodeniu, akoby koleso preskočilo kameň.
Zo Štúrova
V Štúrove máme autobus do Chľaby. Je to dedina pri ústí Ipľa do Dunaja. Na cestu nás spoza plota vyprevádza dvojica pštrosov emu. Rozhodli sme sa prejsť aj „odvrátenou“ stranou Burdy, teda časťou s plochými zalesnenými chrbtami a dolinami, ktoré vymyli dažďové vody v mäkkých nánosoch. V týchto dňoch sú korytá tokov suché.
Leliansky les
Dolina, ktorou stúpame, má prostý názov Veľká, je vskutku najväčšou v pohorí a delí ho na dve časti so špecifickým prírodným rázom. Obe sú chránené ako Národné prírodné rezervácie. Kedysi ich nazývali Kováčovské kopce – juh a Kováčovské kopce – sever, po novom Leliansky les (severná časť, 198,74 ha) s bukovými dúbravami (teda pôvodné lesy tu tvoria duby s vtrúsenými bukmi) a Burdov (južná časť, 364,14 ha), turisticky atraktívnejšia, so slnečnými andezitovými bralami, dúbravami, ale i s lesostepami a skalnými stepami.
Asi dve hodiny chodíme lesmi. Celkom príjemná prechádzka s jednými kratším strmším úsekom k miestu U troch studničiek. Sú to trasy vhodné i pre cykloturistov. Oddýchnuť si môžeme pri nových stoloch a laviciach. Miestni lesníci ich venovali svojim bývalým kolegom, ktorých meno je na malej tabuľka na rohu stola. Sympatické gesto.
Lapálie s foťákom
Trápi ma foťák, presnejšie baterky. Dosť mi kazia náladu. Napriek tomu, že boli celú noc v nabíjačke, foťák pípa, že sú mŕtve. Nie je to prvý raz a budem musieť nájsť riešenie. Pravda, aj foťáčik si už zaslúži štrajkovať, však za tých 17 rokov si toho užil až-až. Napríklad tvrdý pád na dlažbu pri prechádzke ranným Innsbruckom. Ale vyzerá to tak, že má japonskú výdrž i precíznosť na rozdiel od čínskych bateriek.
Kráľova hora Skaly
Popod Kráľovu horu (373,5 m) prichádzame k dnešnému prvoradému cieľu – bralám na južnej strane Burdy. Volajú ich jednoducho Skaly. Počasie nám opäť praje. Očami plávame po ligotavých vodách Dunaja. Čakal som, že bude na nich čulejší ruch, ale pod nami nám preplávala len jedna nákladná loď.
Pod nami je ústie Hrona, na druhej strane Dunaja sa zdvíhajú Vyšehradské a Pilišské vrchy. Skaly sú povestné svojím výhľadom na mesto Ostrihom s dominantnou katedrálou, ktorú začal stavať v roku 1822 slovenský arcibiskup a kardinál Alexander Rudnay. Definitívnu podobu dostala až v roku 1869.
Jar v Kováčovských vrchoch
Potvrdil sa predpoklad, že na Kováčovských kopcoch už preberá vládu jar. Jej prvým symbolom sú žiarivé kvety hlaváčika jarného (Adonis vernalis). Zatiaľ rozkvitli len prví odvážlivci, ale po pár dňoch sa môžeme potešiť z ich celých trsov. Pravda, možno niekde bokom od vyšliapanej cestičky a od vyhliadkových skál by sme už dnes natrafili na bohaté kolónie. Za nimi sa vyberieme na iné miesta, kde hlaváčiky kvitnú v plnej sile a kráse.
Napríklad na nitriansky Zobor alebo Žibricu.
Zo Skál sme zbehli do Kamenice nad Hronom. Na obecnej stránke je zachytená bohatá história. Možno, že práve tadiaľto kráčal i legendárny rímsky cisár Marcus Aurelius, keď dával konečnú podobu svojim myšlienkam. Pravda, autorovi historického opisu na obecnej stránke sa pritrafila nemilá chybička. Spomína bitku Rimanov s Kvádmi v horúcom auguste roku 174. V texte k tomuto číslu pridal nulu.
K tejto bitke sa viaže legenda o zázračnom daždi, ktorý zachránil rímskych legionárov od drvivej porážky. Dostali sa do obkľúčenia Kvádov sužovaní ich útokmi i smädom. Zrazu sa obloha zatiahla čiernymi mrakmi. Priniesli životodarnú vodu a bleskami vraj spôsobili v kvádskych šíkoch zmätok. Kde sa táto bitka odohrala, nevedno. Bolo to niekde pri Hrone, možno práve v tých miestach, na ktoré sme pozerali z Burdy, možno – lebo aj také tvrdenia sa objavili – v Hrochotskej doline na Poľane.
Kamenica nad Hronom
Dedine dominuje veža kostola a „domček na prespanie“ vysoko na svahu, ktorého staviteľ sa dal azda inšpirovať šľachtickým kaštieľom.Stred dediny nesie meno rodáka Istvána Gyurcsóa, ktorý tu má aj pamätník. Doteraz mi to meno nič nehovorilo. Dnes viem, že išlo o spisovateľa píšuceho básne i prózu po maďarsky a aktívneho kultúrneho pracovníka medzi Maďarmi žijúcimi na Slovensku.
Už o pol druhej sa vydávame na cestu domov. Autobusom do Štúrova a potom vlakom s presadaním v Nových Zámkoch a Šuranoch. Celkom asi štyri hodiny. Trošku zdriemnem, ale pre istotu som si do batoha pribalil knihu, aby cesta vlakom s „pravidelným meškaním“ nebola až taká nudná.
