400 km na bicykli naprieč Slovenskom s naozaj odhodlanými ľuďmi. Urobili sme to rozhodnutie, pretože so sklerózou multiplex máme aj vlastnú skúsenosť. Treba obdivovať ľudí, ktorí svoj boj nevzdajú a makajú na sebe. Prežil som s nimi celú trasu a už len spomínam. Aby sme pochopili, že nám zdravým je vlastne hej a čo pevná vôľa a odhodlanie pre človeka znamená.
Sobota 13.5.
Neoficiálny štart spred Istropolitany. Nové tváre, neistota i pochybnosti. Som tu správne? Každý maká, organizuje, niečo prekladá, zapájam sa tiež. Nie je jednoduché naprať do 5 Renaultov, hoci veľkých, tú hromadu bicyklov, hektolitre vôd, produktov, stanov, reklamých banerov a všetkých nevyhnutných vecí. Sám sa ešte neorientujem. Poznám len Jarku a Paľa a tak sa prispôsobujem. Konečne je všetko na svojom mieste. Môj bicykel v Trafficu, handry v Masteri a ja s Garminom v novučičkom Scenicu. Som priradený ako dvojka do posádky ale pochybujem, že sa zmestím. Tlmičom nezávidím. Auto je jedna veľká cisterna. Až po strop naplnená pollitrovými neperlivými Luckami. Niekto by povedal, že hasiči … ale my chápeme, že keď 50 cyklistov dostane smäd, bude ho treba hasiť. S Paľom – šoférom môjho vozu sme si hneď sadli. Generačne, vtípkami i životným náhľadom. V prevažne babskom kolektíve má svoj rešpekt. 🙂 Až neskôr sa dozvedám, že je SM-kár. Nie je to na ňom veľmi vidno. Cestou ma zasväcuje do života chránenej dielne. Pokecáme o živote a už vystupujeme v Košiciach. Večer doráža Tuli a iba kúsok za ním nejaký usmiaty vyšportovaný típek v teplákoch. Iba ťažko v ňom spoznávam MUDr. Rašiho, primátora Košíc. Ľudia by mali spoznať poslancov osobne. Na mnohých by zmenili názor. V Košiciach ho minimálne ženské osadenstvo zásadne zmenilo. 🙂 Zoznamka začína. Začínam rozlišovať medzi cyklistami pacientmi, organizačným štábom i zástupcami podporovateľov a sponzorov. Tieto dievčence, ktoré sú evidentne SM-kárky maju už od zajtra lámať cyklistické rekordy? Fakt som na pochybách. Pôvodne ma volali ísť si zajazdiť na Giro di Italia. Lámať rekordy. Obhajovať ego a víťaziť. A teraz som tu. Medzi Sm-kármi a idem s nimi jazdiť. Prečo som tu? Chcem len presvedčiť Hanku, že musí trénovať a bojovať? Chcem pochopiť ako táto komunita funguje? Chcem pomôcť spropagovať myšlienku? Alebo len tak sa povoziť? Otázky striedajú jedna druhú.
Pózovačka v Košicoch 🙂
Pán primátor, ak dnešnú etapu dáte na tomto bicykli, tak je Váš.
Štartujeme
Nedeľa ráno 9,00 oficiálne štartujeme
Štart na námestí. Ešte pred tým hodinka servisu. Pomáham. Povyťahovať a doštelovať 30 bicyklov zaberie pár minút. Spoznávam Maja. Jazdí na kostitrase a je velmi užitočný. Tuším som tu jediný na cesťáku. Ale nie. Aj Dano. Na námestí sa k nám spontánne pridávajú ďalší cyklisti. Dnes je krátka trasa. Príhovory teda preskakujem a jazdím kolečká okolo Košického námestia. V tričku pôsobím ako pojazdný billboard. 🙂 Práve začína Happy tanec. Tance z duše nemusím, tancoval som tuším len dva krát. Na vlastnej svadbe a na dcérinej stužkovej. Ale toto je chytľavé. FF. Štart. Balóny sú v povetrí a vyrážame na prvú jazdu. Policajné auto pred nami, dve motorky za nami. Zelená vlna. Tak toto by som si dal povedať kedykoľvek aj v Bratislave. Aj keď podujatie sa volá od Tatier k Dunaju, chápem prečo je štart v Košiciach. Fakt skvelé prijatie. Dnes máme na programe len 22 km jazdu tzv. Rašiho gulášovku. Potláčam svoje ego prezentovať sa a byť na špici. O mne to nie je. Keď však poobede opúšťame v autách Košice a ideme cez Krompachy a Gelnicu ľutujem, že som neostal v sedle. Slovensko je krásne. Teda – mohlo by byť krásne.
Skvelé baby 🙂
Rehabilitačné stredisko HELIOS – teda to, čo starostliví developeri nestihli zdevelopovať
Na Popradské pleso
Už o druhej sme na Štrbskom plese. Wellness v Solisku ma až tak neláka ako výšľap na Popradské pleso. Ale kde v paži mám bajk? Traffic príde až večer, bajky dnes nebudú. Leniviem a vydávam sa na prechádzku. Stánky, magnetky, bryndzáky, kolorit turistického strediska nezameníš. Melancholicky odbočujem k bývalej ozdravovni Helios. Vyzerá ako letisko v Donbase po nálete zelených mužíčkov. Kam sme sa to dostali, keď sa ničia ozdravovne pre ľudí a namiesto nich vyrastajú snobské apartmány, ktoré z Tatier robia druhú Petržalku. Vidím dobre? Červená turistická značka vedie rovno na Popradské pleso. Challenge. Rozmýšľam len chvíľu.Vlastne nerozmýšľam, už som na ceste. Hodina hore, hodina dole. To dám. V sandáloch. Vedľa mňa stúpajú vibramkami a batohmi vyzbrojení turisti, ale ja sa nedám. Tú fotku potrebujem. Ferdo cvičí mravenisko. Som ako Nurmi. FF. Závodím sám so sebou. Vravia hodinu desať. Dávam 42 minút hore. Cvak, cvak, „prosím odfoťte ma“ a už sa váľam v teplom wellness. Nechápem, ako môžu žiť ľudia bez sauny. Spoznávam sa s Danom. Jazdí tiež, ale nie je SM-kár. Jazdí za svoju sestru. Začínam veciam rozumieť. Pokec s babami SM-kárkami. Sú zvedavé, kto vlastne som a prečo som tu. Dobrá otázka. Začínam už ale šípiť odpoveď.
Spred Soliska odchádza masa ľudí
Pondelok 9,00 spred Soliska vyráža masa ľudí
Kde sa tu vzali je nás pomaly stovka. Túto etapu si ale málokto nechá ujsť. Zošup zo Štrbského, cez Podbanské, až do Ružomberka. Policajný doprovod je fantastický. Už sme sa skamarátili. Prvýkrát cítim heslo: Pomáhať a chrániť. Beriem Rada do háku. Evidentne nestačí. Nie preto, že je Sm-kár, ale preto že má fakt nadváhu. Dostávam sa do názorového rozporu s Petrom. Mám teóriu: „Ak chceš človeka zasýtiť nedaj mu rybu, ale daruj mu udicu. A nauč ho chytať ryby.“ Niekedy som až zbytočne principiálny. Sledujem po očku všetkých cyklistov SM-károv. Baby si vedú skvelo. Nikdy by som neveril, že dajú 60 km. Jarka má asi v zadku vrtuľu. Furt je v čele. Ivanu v cieli doslova zložia z bicykla. Vidím šťastie, vidím odvahu dať to, cítim endorfíny a úžasný boj o život. Skvelé baby. Začínam si zvykať aj na happy tanec. Nakoniec si ešte trochu kiláčikov pridám. Vlkolínec je veľké lákadlo. Zajtra štartujeme asi najťažšiu etapu.
Utorok 9,00 Ružomberok, Dolný Kubín, Zázrivá, Terchová, Žilina.
Keď sme boli v Ružomberoku
Pridávajú sa ďalší jazdci. Parádny peletón. Už prvý kopec na Valaskú Dubovú preverí. Zdraví odpadávaju a tlačia, SM-kári šľapú. Dopekla, tí musia mať motiváciu. Ivanovi odchádza noha. Nastavuje si špeciálnu klipsu, aby ho noha nezradila. A ťahá. Padák do Dolného Kubína je nezabudnuteľný. Prijatím primátora i pohľadom na oblohu. Obloha stmavla, rozfučalo sa, toto nebude dobré. Valí sa na nás čierňava. Kupodivu jediní, kto chce ísť ďalej sú zase Sm-kári. Chcú žiť. Žiť život, nielen prežiť. Chytá nás prvý lejak a celá zasadačka v Dolnom Kubíne sa nám ponúka. Ideme ďalej. Vietor dážď nás neodradí. Zázrivá. Krásny kút Slovenska, pekná dolina s miernym stúpaním. Miernym? Preboha, kto na hornom konci tú horu navozil? Ak chcete preveriť svoje fyzické možnosti dajte Martinské hole, Sliezsky dom alebo Smrekovicu. Ak to chcete skúsiť v malom, prejdite si hrebeň medzi Zázrivou a Terchovou. Dole dávame zaslúžené halušky. Pýtam sa, kde sa tu vzalo toľko cyklistov. Jeden zo sponzorov poňal akciu ako team building a vypravil celý autobus. Skvelé prijatie v Terchovej a už sme pri Žilinskej priehrade. Žilina je chladná. Čím väčšie mesto, tým viac ignorancie. Na rok by som skončil radšej v Terchovej 🙂
Vrchovolý tím v Zázrivej. Po čaji pred haluškami. Lialo ako z krhly.
Streda 9,00 Žilina Považská Bystrica
Stabilný tím sa už pozná. Zabezpečovačka i cyklisti. Cestou sa ďalší novici pridávajú. A hľa, vedľa mňa jazdí superstar: Tomáš Bezdeda. Príjemnosť, ochota a teplo s prijatia v Považskej Bystrici je citeľné. Empatickí ústretoví ľudia. Opäť sme išli celú cestu naraz. Dôvod? Ak sa zastavia, už sa nerozbehnú. Neuveriteľná vôľa. Začínam ich obdivovať. Dnes začína Giro a je mi to jedno. Tam sa naháňame pre vlastné ego. Tu povyšujem jazdu na niečo užitočné. Nie moja výhra, ale spoločná myšlienka, pomoc, ochota a veľký cieľ. Na námestí skvelá bageta, výborné koláčiky. A koncert Bezdedu. S parťákom Jarom koncert vypúšťame. Je učiteľ a podporuje Nádej. „Nejaký Bezdeda predsa nemôže konkurovať Manínskej Tiesňave.“ 🙂 Vyrážame na bonusový trek. Súľovské skaly musia byť budúcoročným cieľom challengu. Nádhera. FF (čítaj: furt fotím). Vrchteplá. Padol nápad vytrepať to na SNP pamätník. Preboha skúste to. Od závory vás čaká úplne zverské stúpanie. Sme hore. Dávame okruh cez Zákvašov. Pýtame sa miestneho típka, či to dáme na cesťákoch. „Jasné chlapi, trošku rozbitá asfaltka, ale to dáte.“ Ach bože, never pocestnému. Moje Racing Zero kolesá sa márne snažia predstierať profesionalitu. Tento poľný padák poznal asfalt možno v treťohorách. Keď to sypeme okolo píly, koleso je celé v blate. Brzdy, prešmykovač, zablatené je všetko. Preboha, kto toto vyčistí? Ako vždy. Nikto. Iba ak Noro v servise. Dva večerné Jacky všetko napravia.
Tuli. Chvíľu sa pritúlim. 🙂
Jaro a Petere. Dávame bonus: Manínska tiesňava
Pokorená Vrchteplá
Celebritná, smotánkovská. Nie, nieje to mokré. Len to je iný materiál.
Štvrtok 9,00 Preboha už je štvrtok? Považská Bystrica – Trenčín
Všetko viete. Sm-kári zase všetci došli. A mňa čakala v Trenčíne Hanka s Lajdy. A bageta. Najviac sa tešila Lajdy. Sučky to proste so svojimi pánmi vedia. Majo zas dal celú etapu na kostitrase. Fakt ma serie. 🙂 A obdivujem ho, ja by som to nedal. Hľadám asociácie medzi SM-kármi na bicykli a mojimi pokusmi zvládnuť prvý bežecký maratón. Je to len v hlave, všetko je v hlave. A je fajn nebyť sám, byť s niekým, koho máš rád. Užívam si Hanku aj Lajdy. Bývame vedľa zimného štadióna. a ja si spomína na Demitrove slová: „Život je príliš krátky, aby sme si v ňom jeden druhému nerobili radosť“ Užívam si novú partiu ľudí. Nové vzťahy. Také neúčelové, priamočiare, úprimné. Meníme si dresy i adresy. Večer dáme pri Magnuse skvelé pivko. Začínam chápať veľa vecí. Aké dôležité je postaviť sa veciam čelom, Nepodľahnuť apatii, ale ísť ďalej. Ako to má blízko k reštartu. Opäť mám pocit, že sa to nejak zariadilo, aby som tu bol.
Unavený, ale šťastný Rado s pocitom víťazstva samého nad sebou
Od Tatier k Dunaju
Piatok 9,00 Dávame predposlednú etapu: Trenčín – Trnava, podľa Jarky dlhý kopečkový záhul.
Mne to príde fajn. ale ja som zdravý. To som vám ešte nepovedal? Jarka má v zadku vrtuľu. V každej etape na čele, srší energiou, povzbudzuje. Chápem, čo to je boj. Chápem, že takýchto ľudí svet potrebuje. Pridávajú sa k nám Trnavskí sršni. Valia to neúrekom. Sú doma a chcú sa predviesť. Pelotón sa roztiahol na niekoľko kilometrov. Konečne podlieham egu a zatiahnem poriadne do pedálov aj ja. Pred Trnavou do valíme 35km/h a tá Jarka stále ťahá. Mám skúsenosť a viem, kedy to človek položí. Zakričím: „Ešte desať temp a si hore. Nepovoľ. Aj cez bolesť.“ Milosrdné klamstvo. Kopec končí až o niekoľko sto metrov a my to tam dovalíme tridsiatkou. Kraken. Veľakrát som mal ten pocit, keď som stratil kontrolu nad pulzmi a endorfínom. Vlietame na námestie. Pre mňa posledná etapa. Bratislavské finále tento rok nedám. Mama má oslavu, možno čerešne a rodina. Človek si musí utriasť to podstatné v živote a presne to som na tejto ceste urobil.
A záverom?
- Je krásne jazdiť.
- Je krásne jazdiť pre niečo iné, ako je tvoje výhra a tvoje ego.
- Tie najdôležitejšie veci v živote nie sú veci.
- Je fajn pomôcť druhým, fakt dobrý pocit.
- Žiaden pátos, žiadne kecy, žiadna zbytočná ľútosť, iba aktívny život a výzva.
- Tiež je skvelé nájsť partiu ľudí, ktorí sa napriek ťažkej chorobe vedia postaviť a ísť ďalej.
- A nezabudni, tvoj najlepší priateľ je rameno tvojej pravej ruky. Za predpokladu že veríš, že ho máš.
Vďaka jarka, vďala SM-kári za 5 krásnych dní a novú životnú skúsenosť.
