Ráno vyrážame k jazeru Lagoa do Fogo, inak prezývané aj Ohnivé jazero. Je to kráterové jazero v stratovulkáne masívu. Je najvyššie položeným jazerom na ostrove São Miguel. Vláda tu nepovoľuje budovať žiadne stavby v okolí, a ani sa im nedivím, nechcú ničiť prírodnú krásu. Parkujeme na parkovisku pri autobusoch, z ktorých sa rútia davy turistov.
Lagoa do Fogo
Ľubko hľadá vhodné miesto na vymočenie sa, avšak, je to márne, všade sme prenasledovaní davmi. Zostup k jazeru je trochu obtiažnejší pre osoby menšieho vzrastu, ako som ja. Sú tu veľké schody, ale napokon úspešne zostupujeme až dole, aby sme si jazero obišli. Z oblasti kam ideme sa vracajú turisti s prázdnym výrazom v tvári. „Podobné pohľady som videla v dokumente o vojakoch vracajúcich sa z boja, volá sa to PTSD – post-traumatický stresový syndróm.“
Vtáky
Nakoniec zastavíme jeden takto traumatizovaný pár a pýtame sa, aká bola prechádzka okolo jazera. Chvíľu na nás civia a potom chlapec vykoktá „Č-Č-Čajky.“ Zavládne ticho. „…zlé čajky,“ dodá slečna, ktorá pozerá niekam do diaľky cez nás. Čakáme či túto myšlienku rozvinú, po chvíľke ticha sa len dajú znovu do pohybu smerom k parkovisku.
Útok čajok
My pokračujeme, jazero Lagoa do Fogo je naozaj nádherné a krištálovo čisté. Prichádzame do oblasti, kde kamienkovú pláž začína lemovať vysoká tráva. Neviem ako presne opísať nasledujúce udalosti, ale ak ste videli horor Alfréda Hitchcocka Vtáci z roku 1963, tak máte predstavu.
Frekvencia, intenzita a zúrivosť leteckého útoku vodných vtákov stúpa každým ďalším krokom. „Majú vzdušnú dominanciu,“ kričí Ľubko a velí ústup. Ako sa vzďalujeme od vysokej trávy, útok ustáva a my počítame straty. „Dostali ťa.“ vraví Ľubko a ukazuje na zelený vtáčí kakanec na mojom rukáve.
Santa Barbara Beach
Napriek tomuto zážitku sme stále opojení scenériou tohto jazera a vraciame sa k autu. Je len skoré poobedie a zvyšok dňa trávime na pláži Santa Barbara kúsok od dedinky Ribeira Grande na severnom pobreží ostrova. Pláž z čierneho vulkanického piesku je poloprázdna, voda je trošku studenšia než povedzme v Grécku, ale aspoň osvieži. Vlaje červená zástava a miestny Baywatch má oči na pozore. Vlny si vychutnávajú miestni surfisti, my vieme surfovať akurát tak na internete. Vyzerá to ako zábava a sú tu aj školy surfovania, ale surfovanie nie je „skill“, po ktorom prahnem. Ľubko navrhuje, že by som sa mohla naučiť základy a že by som si doma mohla dať žehliacu dosku do vane a on by mi robil vlny, aby som sa mohla ďalej zdokonalovať, ale tak nejak cítim, že by to nebolo ono.
Ďalší deň sobota. Rozhodli sme sa trochu si prispať a na výlet vyraziť neskôr. Čaká nás trek ku vodopádu Salto do Prego.
Veľké finále Azorských ostrovov zavŕšime vo Ferraria Hot Springs, prírodných termálnych prameňoch priamo v Atlantiku
