Na to, že včera sme mali oddychový deň, sme nachodení ako kone. Dnes ideme dať trail okolo jazera Lagoa das Furnas.
Lagoa das Furnas
Je to vlastne vulkanický komplex s dvomi hlavnými zaplavenými kalderami a rôznymi bublajúcimi bahennými jazierkami, popolnými políčkami a fumarolami (prieduchmy, ktorými unikajú horúce siričité plyny).
„Do fumaroly!“ zahreší Ľubko, keď zistí, že prešiel vyhliadku, z ktorej je na celý komplex najkrajší výhľad. Musíme sa teda kus vrátiť, ale výhľad stojí za to.
Pico de Ferro
Vyhliadka sa volá Mirradouro „Pico do Ferro“, ale židne piko si tu od žiadneho Fera nekúpite. Mirradouro je po portugalsky vyhliadka, ostrov je nimi posiaty a spravidla sa na nich oplatí zastaviť. Samotné vyhliadky bývajú často upravené ako záhrady s krásnymi posedeniami a nejakým tým výhľadom. Ajka kompulzívne nakupuje suveníry na parkovisku a podporuje miestnu ekonomiku.
Zaparkujeme v dedinke Furnas, pri vystupovaní k nám pristúpi portugalský ujec, do široka sa usmeje a vyzerá, že nás ide pozvať na kávu. Inštinktívne sa doširoka usmejeme aj my a vyzeráme, že chceme na kávu pozvať my jeho. Po krátkej chvíľke rozpačitého škerenia sa nám ujo naznačí, že sme zaparkovali na zákaze zastavenia.
Aj toľko k mentalite ľudí na Azorských ostrovoch, sú extrémne milí, vľúdni a pokojní. Keby mi na záhrade za domom zo zeme prištili kúdele horúcej síry, asi budem tiež milá, vľúdna a pokojná, veď kto by už chcel umierať nasraný? Preparkujeme a keď uja znova míňame ukážem smerom k jazeru a spýtam sa: „Pompeje?“ Ujo sa z chuti zasmeje a prikývne.
Trail okolo jazera Lagoa das Furnas
Trek je krásny, prekonáme malé prevýšenie ku kaldere a potom sa pred nami rozprestrie smaragdovo zelené jazero obklopené krásnou prírodou. V diaľke sa na brehu týči výrazný kostolík. Rozhodneme sa ho obísť v smere hodinových ručičiek. Časť treku ideme s dvomi Američanmi, ktorí sem prišli z Massechusets. Neskôr sa Yankeeovia odpoja a pokračujeme sami.
Kam na Azorských ostrovoch
Azory patria do Makaronézskej biografickej oblasti – patria tu Azory, Madeira, Kanárské ostrovy a Kapverdy. Krajina sa mení a chvíľku ideme prostredím, ktoré sa nelíši od brehu Zlatých pieskov, o chvíľu sme v džungli, chvíľu ideme krásnym parkom ako stvoreným na piknik a plným krásnych drevených sôch a za chvíľu zase vojdeme do bambusového lesa.
Obchádzame strom, pri ktorom je informačná tabuľka: „Araucaria heterophylla“ u nás sa označuje ako „Izbová jedľa“, sranda je, že tento konkrétny exemplár má výšku 50,10 metra a priemer 193 centimetrov, je druhým najväčším stromom na svete tohto druhu.
VHÚÚÚÚÚÚÚÚŠH!!! (Araucaria heterophylla ilustračné foto)
„Asi jej nikto nepovedal, že je izbová.“ zhodnotím, keď sa dívam vysoko k nebu na špičku stromu.
„Okrem toho stromy sa do interiéru nehodia, lebo sú moc hlučné.“ pridá Ľubko, ktorý tiež pozerá k nebu.
„Hlučné? Stromy sú hlučné? Myslíš ako šum stromov?“ pýtam sa.
„Nie šum, šum robí vietor, ja myslím ten zvuk čo vydávajú keď rastú.“
„Čo?“ Nechápavo pozriem na Ľubka.
„Strom totiž vydáva zvuk, keď rastie. My ho nepočujeme, lebo strom rastie veľmi-veľmi dlho. Keby si ale niekde zasadila sadeničku a kamerou s mikrofónom nahrávala ako rastie, povedzme 50 rokov a potom tú nahrávku prehrala zrýchlene v pár sekundách, počula by si ohlušujúce VHÚÚÚÚÚÚÚÚŠH!!!“
Keď nie je 1. apríl
Zízam na Ľubka, táto informácia ma úplne odrovnala, asi mám vypúlené oči a otvorené ústa. Ľubko má v tvári vážny a nečitateľný výraz pokrového hráča. Po chvíľke si všimnem v jeho očiach tú najnepatrnejšiu iskričku.
„TY SPROSTÉ HOVADO!!!!“ Začnem päsťami mlátiť svojho milovaného muža hlava-nehlava. Ten sa priblblo hihňá a snaží sa v defenzívnom postoji ustáť lavínu mojich zväčša neefektívnych úderov. Pár ich prejde a po chvíľke to považujem za dostatočnú satisfakciu. Môj hnev vyhasína a prechádza do pobavenia. „To len ty môžeš vymyslieť takú chobotinu. A ja ti ju s tým pokerface-om ešte aj zožeriem.“
Pokračujeme, viacero sôch tu odkazuje na príšerku „Furnies“, čo má byť niečo ako škótska Nessie. Zatiaľ čo Nessie mala aspoň vágne vedecké vysvetlenie – praveký bratranec Plesiosaura, alebo iného vodného jaštera, ktorého populácia sa zachovala po ústupe oceánu; Furnies obýva zatopený sopečný kráter a je teda na 100% len rozprávkovou bytosťou rovnako ako draci, upíri alebo Eskimáci.
Konečne prichádzame ku kostolíku a dozvedáme sa, že sa volá Igreja da Nossa Senhora das Vitórias, takže kaplnka zasvätená panenke Márií. Kaplnku sa zaprisahal postaviť José do Canto, veľkofarmár, ktorého žena podľahla smrteľnej chorobe. Kaplnka je v neo-gotickom štýle z miestneho bazaltu a tuffy.
„To si bol ty?“ pýtam sa Ľubka, keď môj nos pošimrá ostrý siričitý zápach.
„Nie, moja fumarola je v tomto celkom nevinne.“ bráni sa a precvičuje si svoju novo rozšírenú slovnú zásobu.
Cozido
Za zákrutou vidíme zdroj vajcovky, ktorou prechádzame.
Z čierneho popolu sa tu valí dym, vyviera tu bublajúca voda a bahno. Zo zeme kde-tu trčí kôl s menovkou.
„To je cinter?“ pýtam sa.
„To tu tí nebožtíci majú asi posmrtný wellness.“ špekulujem.
Ukáže sa, že takto tu miestny varia. Jedlo sa volá Cozido, varí sa 4-5 hodín termálnym teplom a je to taký eintopf „všetko-so-všetkým“, pripravuje sa z niekoľkých druhov zeleniny – mrkvy, kapusty, zo zemiakov, fazule, ryže, z rôznych častí bravčového a hovädzieho mäsa, bravčových rebierok, slaniny, klobás a vôbec, všetkému čo miestny majú v špajzi a končí tomu záruka. V miestnej reštaurácií si Cozido samozrejme objednáme, poznávať treba aj chuťovými pohárikmi.
Unavený návrat
Unavení sa vraciame do kempu, cestou hľadáme schránku, aby sme poslali domov pohľadnice. Vhadzujeme ich do malej červenej schránky, ktorá je na súkromnom dome, ale inú sme nenašli. Pohľadnice nakoniec dorazili, ale my do dnes nevieme či to bola verejná schránka, alebo, či majiteľ mal dosť chochmesu a uvedomil si, že jemu 10 pohľadníc v slovenčine nikto neposlal a bol ich poslať na poštu za nás. Ak áno a číta tento text (stávajú sa divnejšie veci) tak „Ďakujeme.“
Po tom čísle s Ľubkovým „VHÚÚÚÚÚÚÚÚŠH!!!“ hrám vytrvalo po zvyšok dňa nasratú. To prinesie ku koncu dňa svoje ovocie – rozumej obrovské laté s gigantickou porciou šľahačky navrch, ktorému tu Portugalci z nejakého dôvodu vravia „kapučíno“ a k tomu koláčik…som spacifikovaná.
Ďalší deň neplánovane navštívime v Achadinhe jazierko Poco Azul
