Tieto slová píšeme 12.12.2021, čo je pre nás špeciálny dátum. V tento deň pred deviatimi rokmi, 12.12.2012, sme sa začali kamarátiť a…
odvtedy si spoločne ideme životom ako na lyžiach; raz sa spustíme dole kopcom, raz nás niekto ťahá hore.
Hladní Vlci
Remeslo má zlaté dno
Keďže je naša práca remeselné povolanie so zlatým dnom, v tomto období sme si aj dni voľna vyplnili prácou. Venujeme sa rekonštrukciám interiérov a nakoľko nemáme pomocníkov – paholkov, otrocká činnosť ostáva na našich ramenách. Už by z nás za tie roky mohol byť Corgoň z Nitry, čo podopiera celú budovu.
Veľa času nám na súkromný život neostávalo, zlomky voľna sme si vypĺňali našou obľúbenou kaviarensko-povaľačskou mániou, a radi sme chodievali objavovať nové nepoznané podniky. Foodblogeri by z nás neboli, lebo nie je tu tej reštaurácie, ktorá by mala rada objektívnu kritiku, a aby nám to ešte aj zaplatila.😊 Profesionálne by sme sa tým živiť nemohli, takže my ostávame v našej profesií, ktorú máme radi.
Súvislá práca v interiéri má však jeden neduh, a to, že zrazu človek zistí, že má deficit exteriéru.
Revolúcia
To sme si všimli a otázka času by bola, kedy by pohár pretiekol. A tak sme si povedali, dosť – stačilo. Musíme sa odkloniť od zažitého štandardu, ktorý sme dlhodobo praktizovali, lebo neradi by sme sa dostali do radu k ľuďom, ktorí trpia vyhorením. A stala sa malá revolúcia, zvrhli sme zabehnutý režim.
Okúsiť svet
Povedali sme si, že jeden krát do týždňa pôjdeme okúsiť svet. Ako z rozprávky o Peciválovi, ktorý išiel s batôžkom na vandrovku. Začali sme zľahka a to tým, že sme si nakúpili sériu jednodňových autokarových poznávacích zájazdov, ktoré sme vopred zaplatili a to bol nôž pod krkom. Neradi prichádzame zbytočne o peniaze, a preto sa celý náš pracovný proces začal prispôsobovať voľnej sobote alebo nedeli. Boli to krásne časy!
Náš prvý spoločný výlet bol do Budapešti, ktorý bol aj vďaka fantastickému sprievodcovi natoľko emotívny a silný zážitok, že sme sa tešili ako dve malé blchy a zaplavila nás eufória z objavovania nového, nepoznaného, záhadného.
Na začiatok sme navštívili naše blízke okolie, ako je Viedeň, Morava, Gyor, Burgenland, Balaton, … navštevovali sme rôzne slávnosti spojené s jedlom a pitím. Uvedomili sme si výhody Šengenu, lebo sme nemuseli stáť na hraniciach v kolóne ako keď sme boli deti.
Ako sa stať turistom
Ale potom prišli na rad aj výlety do prírody a jeden bol zlomový. Bola to Medvedia tiesňava. V popise k zájazdu bolo napísané, že sa jedná o nenáročnú turistiku, preto sme sa tam prihlásili, hurá, ruka hore, však nie sme knedle od telky. Kvôli tomu sme si aj kúpili turistické topánky, lebo dovtedy sme žiadne nemali. A to sme ešte nevedeli, že odvtedy ich v blízkom čase zopár zoderieme.
Autobus nás vysadil v rozkošnej dedinke a chtiac-nechtiac sa stávame turistami. Malo tam byť pár schodíkov, ale pravda bola iná. Prvý krát sme sa stretli s prevýšením. A toto teda bolo riadne prevýšenie! Všade hučal vodopád, vlhkosť, krásna tiesňava. Každým schodom sa nám zobrazovali nové pohľady a zároveň ubúdali sily. Pre nás to boli prvé schody do neba, ktoré nemali konca. Hyperglykémia od vyčerpania sa prejavovala aj tým, že človek si začal trhať zo stromu živicu a začal ju žuť, čo sa nám v tej chvíli zdalo logické. Že to bude mať nejaký efekt. Toto placebo na tú chvíľu zabralo. Zuby prepáčte.
Aj keď sa to v tej chvíli nezdalo, ale aj tie schody mali koniec. Rakúšania to dobre vedeli a postavili obďaleč gasthof – šenk, ja naturlich. Onedlho už stojíme v rade a naše ústa vyslovujú „Bitte, ein Bier“. Sprievodkyňa nám na začiatku povedala, že ak chcete ísť odtiaľ dole krátkou cestou – chodťe napravo a keď chcete vystúpiť na kopec, choďte naľavo. Bola to ako scénka z Matrixu, kde sa mal Neo rozhodnúť, akú cestu (tabletku) zvolí.
Aj keď sa to zdá nelogické, vybrali sme si ťažšiu možnosť a tá nám otvorila cestu k horskej turistike a pre nás nepoznaným stavom zdolávania vrcholových cieľov. S vypätím všetkých síl sme sa doplazili k vrcholového krížu a ostali sme úplne ohúrení z tých výhľadov. Vyzeralo to ako omaľovánka, nakreslený obraz od najväčšieho majstra. Aj vôňa lesa a kosodreviny dotvárala atmosféru a tento moment zanechal hlbokú brázdu v našich srdciach. A vtedy sme zistili, že naše nohy vkročia aj na iné kopce, ktoré budeme časom zdolávať, aj ked´sme ešte netušili, kedy a kde.
7 kopcov 3 jazerá
O dva roky neskôr sme náhodne našli na internete propozície na zdolanie cieľov 7 kopcov 3 jazerá. Tento projekt sa nám natoľko páčil, že sme sa zo srandy prihlásili, že koľko cieľov absolvujeme a vôbec sme netušili, čo nás čaká.
Boli sme zvyknutí, že nás všade vozí zájazdový autobus so sprievodcom (medzitým sme sa stali zázjadoví harcovníci a začali sme mať konečne pocit, že sme z toho sveta niečo videli) a jednu mrazivú januárovú nedeľu sme sa SAMI na vlastnú päsť autom vytrepali do Čachtíc. V tej dobe diaľnica ešte nebol náš kamarát, ale vedeli sme, že sa s ňou musíme spriateliť. Dnes je to už rutina, dobrý sluha a nie zlý pán. Aj za toto môže 7 kopcov a 3 jazerá.
Čachtice sme si vybrali ako prvý cieľ, pretože pri ňom bol popis, že je vhodný pre deti a to nám hneď imponovalo. A samozrejme si tú turistiku nechceme znechuťit nejakými ostrými vrcholmi. Začali sme na tomto hrade. O turistike sme toho príliš veľa nevedeli. Vlastne nič. Vsimli sme si, že sú tam značky s nejakými pásikmi. Ktoré nás neskôr budú sprevádzať a budú v skutočnosti veľmi dôležité. A musíme spomenúť naše milované striešky – rázcestníky. Slovensko je zasrané 😊 takýmito značkami. Značky, prepáčte, máme vás radi, práveže keď vás nevidíme, je panika. Sme hrdí, že sme veľmocou (spolu s Čechmi) v značení turistických ciest.
K hradu sme vyšli zničení, spotení, lebo nemáme žiadnu kondičku a o funkčnom prádle nemáme ani potuchy. Samozrejme, páčilo sa nám to až natoľko, že neváhame pokračovať vo výzve. Druhý cieľ bola Vápenná, a tam sme si povedali, že ak chceme vyjsť na Kriváň, ktorý bol v tom roku cieľom, musíme niečo urobiť s kondíciou. Prestali sme chodiť na autobusové zájazdy a miesto toho, sme začali trénovať v Karpatoch, ktoré máme hneď za rohom.
Cesta nahor
Došiel máj a sami sme si prvý krát objednali ubytovanie cez internet. Ó, aké jednoduché. Spätne sa nad tým iba pousmejeme.
Áno, Ploská bol masaker. Bol to prvý veľký kopec, Veľká Fatra bola nádherná. Keďže sme vyšli na Ploskú, vedeli sme, že Kriváň môže byť reálny a v júli sme na neho zaútočili. A bol to vrch, na ktorý sa nedá nikdy zabudnúť. Tam sme si siahli na dno svojich síl. Pohľadom, keď ideme okolo, je spomienka stále čerstvá.
Čisto manažérsky
Odvtedy sme absolvovali 4 úspešné ročníky, to je ako stredná škola s maturitou, a zároveň vznikli Hladní vlci. Náš život sa natoľko zmenil, že výzve 7 kopcov 3 jazerá sa prispôsobuje celý náš život vrátane práce a iných dovoleniek. A ide nám to spolu dobre, priatelia. Jeden z našich 2 členov úspešne uspel v transparentnom výberovom konaní na funkciu Oddelenia plánovania. A tomu druhému sa ušla pozícia na Oddelení zásobovania a obživy. Tieto tendre neboli podplatené. Hladní vlci sú demokrati a tento demokratický princíp aplikujeme aj na našich cestách.
Každý cieľ bol jedinečný, aj ambiciózny a nuda to rozhodne nebola. Radi by sme poďakovali vedeniu Reštartni sa za tento počin, a že dávajú do toho veľa energie, za čo sme vďační. Na plánovanie potrebujeme ciele, na ktoré máme hlavného dodávateľa, a to je 7 kopcov 3 jazerá. A je to pekný vzťah v symbióze odberateľ – dodávateľ.
Ak by niekoho zaujímalo, ako vznikli Hladní vlci, tak to bolo cestou na obed na trhovisku Miletičova. Hlad pri zrode síce bol, ale ak by si niekto myslel, že sa jedná o jedlo, tak by bol na omyle. Hladní vlci vznikli preto, lebo sme hladní po zážitkoch a spoznávaní. To je zmysel Hladných vlkov – 2 člennej organizácie. A tento hlad stále trvá, dá sa povedať, že sme pažraví, lebo ako sa hovorí: s jedlom narastá chuť. A v našej krajine je odstrel vlkov zakázaný, takže to tu vyjeme všetko.
