Najprv zelenina s polievky, prevarený petržlen, kaleráb, zeler, kel a trochu mrkvy. Mrkvu nechávam aj ostatným. Nie som sebec. Posoliť a zjesť. Potom hovädzie. Trhám si kúsky rukami a striedavo namáčam do chrenu a horčice. Občas zajem kúskom chleba. Takto som to jedol odjakživa.
Toto jedlo mi nielen chutí ale vracia ma do detstva.
Naučil ma v to v Levároch môj otec a dedo. Ich to naučil ich otec a dedo. Tiež ma naučili zajedať fazuľovú polievku kysnutým slivkovým koláčom. Paráda.
Ako malý som strávil v Levároch celé detstvo. Na ulici boli 2 bandy. Edova a Jožova. A pri Svätom Floriánovi tretia. Cigáni. Ja som patril do tej Jožovej. Žili sme na Rudave. Tá bola dole kopcom. Mali sme káry, učili sme sa na chodúľoch, chytali a opekali sme si raky a potajme sme chodili na Žákov rybník. Tam sme sa učili ako otvoriť ježka v klietke, ako zložiť prísahu. Aj sme sa učili fajčiť balty, raz sme sa z toho aj povracali.
Dni prebiehali rovnako. Ráno vstať, vykutať popol zo sporáka, zobrať vahadlo s dvoma vedrami a hybaj na náves. Jediná studňa bola pri Floriánovi. Tetky, chalani a miestny rozhlas. Dva kýble nám zvyčajne stačili na celý deň. Ak sa nepralo.
Hneď po raňajkách sme vypadli z domu. Pred večerom sme sa málokedy vrátili. Obed bol tam kde sme práve boli. Vychovávala nás celá ulica, poznal nás každý. Cez záhrady sa chodilo krížom cez ploty. Stretávali sme sa za humnom Jožovej záhrady. Kúpanie na šutrovni, pri píle alebo „na trecí zatáčce“? Budeme blbnúť na stanici, pri mlyne alebo pri kaštieli? Vylezieme na kostolnú vežu? V kaštieli bola psychiatrická liečebňa, vždy tam bolo čo objavovať.
Mystérium dopĺňal Winnetou, Záhada hlavolamu a Rýchle šípy. Úspešne im kontrovali 4 tankisti a pes. Pri naháňačkách po borovicových lesoch sme bežne nachádzali nemecké vojenské prilby i náboje. Domov sme sa vracali až podvečer. Tradičné zaucho. Čo sme zas vyviedli? Komu sme okno rozbili, ríbezľu zlomili? Tak si aj spomínam na prvú justičnú krivdu. To keď som na Rudave zabudol pri mlyne tričko a zvalil som to na cigánov. Dedo išiel ihneď zjednávať poriadky. U Floriána sa dušovali, že oni nič nezobrali. A mali pravdu. Pamätám, aký som schytal od starečka štedrý kopanec do zadku keď som sa priznal, že som ho stratil pri kúpaní.
Za to sme raz ukradli celý sud asfaltu. Zabudli ho, keď asfaltovali cestu. Dopraviť ho k Rudave nebolo jednoduché. Nahriať, teda podpáliť.To sme už mali z dosiek zbitú plť, ktorou sme sa chceli preplaviť až do Dunaja. Keď sme plť odspodu vyasfaltovali, aby nepretekala, dali sme ju na vodu. Ihneď sa potopila a bolo po svetovej expedícii. Zato sme večer všetci slušne vyfasovali.
Dosť bolo nostalgie. Treba ma prefackať. Chcel som len povedať, že zeleninu a hovädzie z polievky mám s chrenom a horčicou rád.
Premýšľam, aký život majú dnešné deti.
Mám kamaráta. Učiteľa telesnej výchovy. Z bežnej triedy príde viac ako polovica detí s ospravedlnenkou od rodiča, že sa nemôžu hýbať. Nehrajú futbal, volejbal, tímové športy. Neklikujú, nešplhajú, neskáču, nebehajú, nevyhrávajú, neprehrávajú. Ani netušia, čo sú to guľky alebo chodúle. Údajne sa stretol už aj s chalanom, ktorý v 14 rokoch nevedel spraviť kotúľ. Za to vedia zachatovať správu v smartfóne za pár sekúnd. Možno som už starý. Ale neviem, či robia tí rodičia dobre. Myslím si, že žiadne smartfóny ani PC hry deťom reálne zážitky detstva nevynahradia. Ja žijem z tých mojich spomienok dodnes.
Najmä ak tlačím posolenú zeleninu z hovädzej polievky. Na čo budú spomínať oni?
