Na Slovensko príde každý deň 820 kamiónov, ktoré privezú potraviny. Keby sme ich zaradili za seba, tak vytvoria kolónu dlhú takmer 15 km. Každý jeden deň. Keď sa budete nabudúce rozčuľovať, prečo je na cestách toľko kamiónov, skúste sa zamyslieť, či by sa neoplatilo podporiť viac domácich lokálnych producentov.
Dagmar Ondková už veľa rokov vedie v Piešťanoch galériu moderného umenia, Magna Gallery. Okrem toho, že sa venuje umeniu a prezentuje vo svojej galérii predovšetkým tvorbu slovenských a českých autorov ju poznám aj ako silnú lokálpatriotku, kladúcu veľký dôraz na kvalitu života a podporu lokálnych producentov. Pýtali sme sa:
Čo v tvojom vnímaní znamená lokálny?
Snažiť sa uprednostňovať pokiaľ možno lokálnych producentov. Rozhodne nie hypermarkety, nie veľké obchodné centrá, ale malé obchodíky,… Záleží mi na tom aby prežili. Ako firmy aj ako remeslo. Zvyknú dodávať kvalitnejšie a lepšie veci ako multinárodné spoločnosti. Ovocie utrhnuté zo stromu, ktoré nemusí precestovať za dva mesiace polku sveta chutí tiež inak.
Prečo uprednostňovať lokálne produkty
Predovšetkým preto, aby sa nevytratili ľudia, ktorí na tom pracujú. Vkladajú dušu a nadšenie do toho čo robia. Majú svoj príbeh. Treba ich v tomto nerovnom boji s akciami, zľavami a reťazcami podporiť. Tiež kvôli budúcnosti našich vnúčat. Denne počúvame o udržateľnom štandarde života, o uhlíkovej stope, o globálnom otepľovaní, sme konfrontovaní s prudkými výkyvmi počasia, extrémne suchá, prívalové dažde, storočné vody,… Platíme budúcnosťou, ale nie za vyššiu kvalitu, skôr len za pohodlie, vlastnú lenivosť a komfort. Všetko však niečo stojí.
Chápem, ak si človek v hypermarkete kúpi u nás nedostupné banány. Prečo však v sezóne máme kupovať umelo pestované paradajky zo Španielska, uhorky z Grécka, cesnak z Číny, zemiaky z Poľska,… Je len na nás, či nám tých pár centov úspory za to stojí. Ja uprednostňujem trh. Poznám ľudí od ktorých nakupujem, radi s nimi pohovorím a tiež viem čo kupujem.
Nechápem tiež potrebu ľudí kupovať stále niečo nové. Nové mobily, nové tričká, šaty, kabelky. Mnohé z nich majú možno raz na sebe. Nedávno som sa pýtala v jednom reťazci, čo robia s tými vecami, ktoré sa sem po tonách z Indie a Číny navážajú a nepredajú sa. „To sa likviduje“, znela odpoveď. Keď si predstavím tie decká v Indii ako to šijú, ako tam za pár centov od rána do večera pracujú a čo sa s tým u nás deje, že sa to potom len tak zlikviduje, príde mi to ako obrovské plytvanie. Nehovoriac o lodnej či leteckej preprave, ktorá má preukázateľne jeden z najväčších vplyvov na dnešné zmeny klímy. Tretina tovarov sa ani nepredá a vyhodí, druhú si človek raz dvakrát oblečie a vyhodí ju on. Týmto bezbrehým konzumom vlastne všetci vytvárame priestor pre zmenu klímy a kvality života na zemi. V mene čoho sa takto zahrávame s budúcnosťou planéty?
Myslíš si, že ľudia pochopia tieto argumenty a zmenia svoje správanie? Presunú sa z hypermarketov do malých obchodíkov?
Hovoria o mne, že som idealistka a optimistka, tak si myslím, že časť áno. Určite to začínajú robiť mladí. Myslím, že dôchodcovia už nie, kvôli peniazom a návykom. Pretože lokálne produkty nemôžu tým z hypermarketu cenovo konkurovať. Ale v mnohých segmentoch to vidím pozitívne. Určite. Ćoraz viac budú ľudia rozmýšľať aj odkiaľ to je, z čoho to je, čo je za tým, už to nebude len to, že stojí to toľko.
Myslíš si že podpora lokálneho predaja môže vplývať na zvýšenie kvality života?
Určite áno. A nielen v kvalite. Potraviny, oblečenie, remeslá, … Je to adresné. Lokálneho producenta poznáš. Tiež vieš, že ho to asi musí baviť, keď do toho išiel. Žije preto, dýcha tým, vytvára nové produkty, rodinný biznis,… Vlastne áno, aj podpora rodiny, vzájomných vzťahov.
Denne sme konfrontovaní článkami a faktami o zhoršovaní klímy a životného prostredia. Myslíš, že takto rozmýšľa na Slovensku dosť ľudí?
Neviem. Mám takú zvláštnu skúsenosť. Ekologicky rozmýšľajúci chalan hľadal nedávno také tie najlacnejšie letenky. Za 5 alebo za 9 eur. Mne sa to zdá úplne šialené. Pre mňa toto je uhlíková stopa. Ak budú tie letenky také lacné, tak to bude ledabolo využívať hrozne veľa ľudí a to ovzdušie skrátka nebude kvalitné. Ale možno je to len moja obava. 🙂
Mysliš že treba ľuďom hovoriť: „Nelietajte? Dovolenkujte doma?“
Naopak. Aj ja mám rada more a cestovanie. Iba sa mi zdá práve šialená tá cena. 5 eur. Už mi to príde ako dehonestovanie tej leteckej dopravy. Podľa mňa to je strašne nefér aj voči klientom aj zamestnancom. Ponúknu lacné letenky a potom škrtia ľudí na minimálnych mzdách, škrtia servis, kvalitu,… Ak si v lietadle, príde ti to už ako na trhovisku alebo v kasíne,… Predávať veci za zlomok jej hodnoty. Nemá to byť neadekvátne.
Lokálne a uhlíková stopa
Jasné že to spolu súvisí. Mala som napríklad zážitok, keď som v Bille hľadala slovenský cesnak, tak ma vysmiali. Predavač aj ukladač. Že či je ten čínsky cesnak iný, ako ten slovenský. Tak mi napadlo, že chlapci, vy o tom teda málo viete. Nielen, že je iný. Ale je aj čudné, ak takto rozmýšľame. Nechceme snáď vyhnať všetkých domácich výrobcov a pestovateľov. Je to krátkozraké. Potom príde nezamestnanosť a aj tie monokultúry, masová produkcia. Zarábame si na ďalší problém zlým hospodárením. Je to prepojený systém. Vlastne sami si to robíme. Našou voľbou. A tým, že nedomýšľame.
To sa bavíme o mäse, ovocí, zelenine, cukrovinkách o potravinách ako celku, ale nielen potravinách. O remeslách, handrách, prakticky všetkom.
Nedávno som mal rozhovor s kamarátkou, ktorá sa venuje téme Zero waste. Produkcia odpadov sa znásobila, počas korona krízy temer zduplikovala. Dnes generujeme také množstvo odpadu, že ak niečo neurobíme za chvíľu budeme žiť na smetiach. Okrem iného mi povedala, že ak to chcem zmeniť, netreba v živote prijímať drastické obmedzenia. Už malé zmeny stačia na to, aby sme eliminovali veľkú časť rizika. Presne to aj v reštartnisa hľadáme. Riešenia, pri ktorých sa nemusím veľmi obmedzovať, ale pritom dokážem veci výrazne pomôcť. Stačí napríklad obmedziť nákup vody v PET fľašiach a začať piť vodu z kohútika. Objednávať si jedlo nie do plastových kelímkov ale do obedára. Nenakupovať fóliované ale čerstvé produkty. Nepoužívať igelitky na jedno použitie. Už len tým zásadne zmeníš pomer odpadu v koši. To sa mi páčilo aj som to začal praktizovať.
Jasné. Vidíme aj zmeny. Napr. prechod od igelitiek k papierovým taškám. Ale nedávno som čítala knihu od jedného nemeckého lesníka, že napríklad prechod od plastov k tým papierovým taškám, že síce recyklácia áno, ale až také šetrenie to nieje. Lebo za tým sú všetky stromy, ktoré sa minú na produkciu toho papiera. Čiže riešenie nie je jednorázová papierová taška ale práve tá na opakované použitie.
Skúsim byť veľmi lokálny a sociálny. Nebudem teda objednávať jedlo do kelímku, radšej pôjdem nakúpiť na trh a so ženou zájdem večer do reštaurácie. Prídem. Ponúknu mi hnusné prepálené jedlo za 20 eur. Hneď ma prejde chuť byť lokálny. Vychádza mi, že ak máme byť lokálni, musíme byť aj primerane nároční a komunitní. Uprednostňovať a podporovať. Ale kvalitu. A ľudí, ktorí to robia naozaj, poctivo a vážne. Ktorých poznáme. Dnes sa ale ľudia skôr uzatvárajú do seba. Vytvárajú akési uzavreté kmene. Za a proti. Nepočúvajú sa, nekomunikujú, skôr bojujú o výhru. Každý myslí najmä na seba.
Možno to spôsobila aj tá rok a pol dlhá pandémia. akoby si mal obavy z iných ľudí. Ale ešte sa vrátim k tej reštaurácii, je to presne o tom, že tam obsluhujú a varia ľudia, ktorých to nebaví, robia zo surovín, ktoré by sami nejedli, že ťa obslúži čašník ktorý ťa neznáša. Aj svoju robotu, to je všetko vidieť. Aj v tomto treba hľadať tú lokálnu podporu. Tí, čo sa snažia, musia vidieť výsledok svojej práce a cítiť satisfakciu. Že to čo robia má zmysel.
Vieš mi predstaviť niečo konkrétne, lokálne, v tvojom okolí, čo stojí za to spoznať?
Napríklad Piešťanské oplátky. Ak más chuť na kvalitné oplátky skús Guden Guden. Mladá firma, ktorá rozbehla biznis s absolútne kvalitnými surovinami, neklamanou receptúrou i dizajnom. Dali zarobiť výtvarníkovi. Vidno to na obaloch, kde propagujú významné Piešťanské osobnosti. Proste všetko robia inak. Lepšie. Áno, oblátky stoja trochu viac. Ale tá kvalita je absolútne neporovnateľná. Chutia neskutočne úžasne, lebo nie sú vyrábané z lacných priemyselných náhrad.
Alebo takí lokálni pekári. Napríklad taká Pekáreň na rožku. Rada tam zájdem. Úplne iná vôňa a chuť. Vyrábajú tu pekárske a cukrárenské výrobky podľa tradičných receptúr, bez éčok. Inak chutia. Osobne poznám aj majiteľov. Viem, koľko sa tomu venujú, ako experimentujú. Je veľmi príjemné, keď poznáš ľudí, ktorí to robia. Vieš akí sú, ako im na tom záleží, aj čo sú všetko ochotní robiť. Tak mám k tomu ešte aj iný vzťah.
Alebo taká čokoláda. Skúsil si niekedy Lyru? Je úžasná. Jej tvorcovia ponúkajú jedinečné, neobvyklé kombinácie a fakt explozívne chute. Čokoláda vzniká už výberom kakaových bôbov Fino de Aroma v pralese a finalizuje sa originálnym balením. A je za ňou cítiť silný inšpiratívny ľudský príbeh.
Ale najlepšie začneš jednoducho. Priamo na trhu. So sezónnou zeleninou, ovocím. Marhuľami. Ochutnaj a rozdiel hneď pochopíš. Alebo si dopestuj. Sama sa rada prplem v zemi. To čo si dopestujem má úplne inú kvalitu, už len preto že to je bez chémie, bez postrekov.
Baví ťa to?
Nestíham, ale baví ma to.
Keď sa vrátime k tomu lokálnemu, mám taký zážitok z Zillertalu. Domáca nám po ubytovaní povedala, nech si spíšeme, čo chceme a položíme to do bedničky. Ráno sme si našli čerstvo upečený chlieb, rožky, maslo, mlieko, syr, všetko od domácich fariem. Od producentov, ktorí robia pre penzióny každodenný rozvoz. Ráno vstaneme a radlica odhŕňa sneh. Netreba ich volať. Poobede nám domáca ponúkne pre deti výlet na ďalšiu farmu so zvieratkami. Komunita sa tam nežerie, ale jeden druhého vzájomne podporuje. Nechalo to vo mne veľký zážitok.
Áno to je úplne perfektné. Aj my v reštaurácii používame syr, ktorý nám dodáva človek, ktorý odišiel z energetiky. 🙂 Odišiel, lebo výroba syra ho chytila za srdce a strašne ho to baví. Tie veci sú chuťovo úžasné. A keď vieš, že niekto to robí naozaj s vášňou a že ho to baví, je to pridaná hodnota.
Ako lokálne myslenie zlepšuje kvalitu tvojho života. Čo ty sama cítiš ako prínos pre seba keď uprednostňuješ lokálne výrobky?
No. Určite mám z toho lepší pocit. Čo je pre mňa dôležité. Predpokladám, že aspoň z časti viem, čo jem, čo používam a aj akýsi pocit spolupatričnosti je tam určitý.
Myslíš, že pocit spolupatričnosti má dnes ešte nejaký drive medzi ľuďmi?
Myslím, že vždy bude mať. Sme nastavení na to, aby sme žili spolu. Ale ten paradox, čo ten strach a covid urobil teraz z ľudí, neviem. Minimálne to vytvára typ určitej komunity. Ľudí, ktorí majú zdieľané hodnoty a záujmy. A sa spájajú.
Keď to otočím, mne ako bývalej učiteľke nesedelo učiť decká súťažiť. Pre mňa filozofia toho prístupu, kto bude lepší a kto bude prvý, je úplne nezmyselná. Pretože ich máme učiť naopak vzájomnej komunikácii, spolupráci. Nie konfrontácii. Minule som na tú tému čítala skvelú knihu ĽUDSKOSŤ od Rutgera Bregmana s podtitulom „Optimistická história ľudstva“. Obdivujem autora. Ako 30 ročný dal dohromady toľko prípadových a vedeckých štúdií, že ľudia sú v svojej podstate dobrí a prevláda u nich ľudskosť. A skôr tie agresívne črty a nenávisť, to je akoby neprirodzené, umelo vytvárané. Nechcem byť veľký idealista, ale pre mňa to bolo také zadusťučinenie. Taká dobrá správa táto kniha. Že konečne to volakto povedal, pomenoval a ani tí racionálni ľudia to nemôžu obísť mávnutím ruky, lebo tam dával z histórie dôkaz za dôkazom.
Spolupatričnosť
Možno to je to najdôležitejšie pri lokálnom myslení a kvalite života. Namiesto akcií a zliav v hypermarketoch skôr budovať pocit spolupatričnosti. Komunity. Spoznávať sa, vzájomne komunikovať.
Tam sa potrebujeme dostať. Možno tá kvalita života pri téme lokálny predaj ani tak nie je o uhlíkovej stope, ako o budovaní vzťahov. Podpore a spolupatričnosti komunity. Pomáha nám to hľadať to dobré, čo nás spája. A nie čo nás rozdeľuje. Všetko to nadnárodné a globálne má proste problém nielen v kvalite ale najmä v anonymite a autenticite.
Nechcem byť teroristom, ktorý zakazuje kúpiť si paradajky v novembri v hypermarkete. Lebo jednoducho doma ich nedopestujeme. Naopak. Ja si ich vtedy rada kúpim aj v Bille :). Ale ked môžem uprednostniť domáce potraviny, tak to aspoň skúsim. Nebyť úplný fanatik. Ale rozlišovať okrem zľavy a ceny aj kvalitu, komunitu a osobný prístup.
Vedieš roky galériu podporujúcu slovenských umelcov. Prečo si sa takto rozhodla?
Pretože som si myslela, že na slovensku je množstvo šikovných ľudí a minimálne ja, tu v Piešťanoch, som o nich až tak veľa nevedela. Potrebu umenia, obklopovania sa originalitou a krásou mi nenapĺňali ani mestská galéria ani mestské kultúrne stredisko. Tak som si povedala že to skúsim. A všetky okolnosti boli priaznivé, tak som sa mohla sústrediť len na to.
Robíme aj komunitné akcie napr. pre ZUŠ, pravidelný BazArt a klientela sa stále rozširuje.
Viesť deti k umeniu je čosi výnimočné. Bola som v mnohých galériách, kde deti komunikovali priamo s umelcami. Mali tam hodiny výtvarnej výchovy, kreatívne dielne, to sa mi veľmi páčilo. Priama živá interakcia. Bohužiaľ po skvelých začiatkoch prišla pandémia, galéria sa na dlho zavrela a všetko zastalo. Dnes to s novou energiou opäť rozbiehame.
Ďakujem za rozhovor
O témach spojených s lokálnym myslením sme sa rozprávali s Dášou Ondkovou, riaditeľkou piešťanskej Magna Gallery.
