Ideálne je vyhrať. Super je dôjsť do cieľa, je fajn nebyť posledný a keď už nedôjdete, mali by ste mať aspoň dobrú výhovorku, prečo ste to obrátili, alebo zaostali. Výsledok predovšetkým.
Začiatok úspechu extrémnych výkonov je dobrá príprava. Práve preto je dobré spoznať mapu, terén a naplánovať si útoky, ale i ústupové trasy.
Aby ste vedeli kedy spomaliť, opustiť skupinu, poprípade začať s rečami typu: „Ide búrka“, „horší sa počasie“, „všetci sa vracajú“, „veď v cieli sme už boli minulý rok“ a tak… Predtým než začnete s týmito zabijackymi rečami, pozorne skupinu sledujte. Je treba spoznať pacošov, na ktorých vaše devastačné rečí budú pôsobiť. Ak takých nenájdete treba sa odtrhnúť. Buď zrýchliť, alebo spomaliť. Ak sa chcete totiž obrátiť a vzdať to, musíte mať dobrý dôvod a najmä, ostať bez pomoci. Ideálny je napr. taký defekt, osmička, roztrhnutá teniska. Publikum tiež ocení extrémny výkon. Naporúdzi máte také preťažené koleno, bolesť v ramene, natiahnutú achilovku (to pôsobí extra športovo a presvedčivo). Pri zdravotných problémoch sa navyše môžete stať hýčkaným predmetom všeobecného záujmu, čo môže byť celkom príjemné.
Ak to nechcete otočiť, iba si chvíľu odfúknuť, naporúdzi je hneď niekoľko výhovoriek prečo zastaviť:
- Najobľúbenejšie sú: – krásny výhľad, jazero, panoráma,… za zmienku určite stojí aj: – musím si spraviť selfie.
- O triedu lepšie znejú technické problémy: – s prehadzovačkou, padnutá reťaz, rozviazaná šnúrka, uvoľnený hrudný pás, a tak …
- Na škodu nie je ani cikpauza. Je neutrálna a vždy zaberie.
- Ak máte zo sebou mapu, môžte tiež kedykoľvek predstierať navigačný amok.
- Najsilnejšie nátury si to proste priznajú: „Mám toho dosť. Treba oddych.“
- A potom sú tu stavy na kraji kolapsu. Poznáte ich podľa totálnej úprimnosti: „Môžem sa na to totálne vys… !“
Každý hobbík – vytrvalec si čas od času musí klásť série otázok. Rozdeľujem ich do 3 kategórií:
- Prvé základné sa vyznačujú skôr miestopisom: „Nie je to moc vysoko? Nie je to moc ďaleko? Iba potichu pre seba: Dám to vôbec?“
- Zásadnejšie otázky prichádzajú neskôr, keď dochádzajú sily, zvyčajne po niekoľkých hodinách makačky. „Prečo to vlastne robím? Mám toto vôbec za potreby? Musím to dotiahnuť? Nepoškodím si zdravie? Je to zodpovedné?“ Áno, zodpovednosť je veľmi frekventovaná.
- Až keď dochádza glykémia a mozog vysiela posledné záchranné signály nastúpia existenčné otázky. „Hrabe mi? Prečo to robím? To som už úplný pako? Veď tu zomriem. Ktorý blbec to vymyslel?“ Otázky sa zvyknú kombinovať s mlčanlivým obviňovaním organizátora, hory, zvyčajne s tými najvulgárnejšími prívlastkami.
Našťastie to netrvá dlho. Ak prekonáte všetky tieto tri fázy pekla, vyhrali ste. Prichádza kľud a božské vyrovnanie sa s vesmírom. Už vám je všetko jedno, nič nevnímate, ste odovzdaní, pokorní, len bežíte/ idete/ byciklujete.
Len dojsť a prežiť to.
Cieľ už máte na dohľad a do vášho srdca vchádza slnko, radosť a nadšenie. S každým ďalším krokom sa váš úsmev rozširuje, zuby vycerujú, veď endorfín. Ste šťastní, veríte si, ste plní lásky, porozumenia a nadšenia. V cieli vás vítajú ostatní. Nikto nič nerieši. Prežívajú rovnaké pocity. Rehocete sa, fotíte sa spolu, telefonujete známym, gratulujete si navzájom, ale ešte neplánujete, kam vyrazíte najbližšie. To príde na rad až večer. Pri sociálnej regenerácii.
Vytrvalostný šport je krásny vo svojej rozmanitosti. Môj priateľ mi raz povedal:
[bctt tweet=“Tvoj najlepší priateľ je rameno tvojej pravej ruky. Ale iba ak veríš, že ju máš.“]
Tréning a dobrá príprava z vás spravia skutočných hrdinov. 🙂
Ďalšie články autora:
[pt_view id=“565a05138a“]
