Názov expedície: Horeplaz.
Heslo: Toto leto nie sme v horách sami, surikaty sú tu s nami.
Vstávame o siedmej a o pol ôsmej sme na raňajkách. Tohtoročnú dovolenku nie sme v Tatrách sami, ale so švagrom a jeho ratolesťami- surikatmi. Včera sme im dali deň na aklimatizáciu, dnes ich vytiahneme do hôr na skutočnú turistiku. 5-ročný „benjamínek“ dokopy nič neje a neskôr sa absencia kalórií prejaví. Dnes ideme pre istotu autami. Sme tak skôr v Smokovci ako električka. Parkujem a dôležitý chlapík mi vytlačí lístok za 6 eur, hoci by som si ho možno sám vytlačil. Vyjdeme hore okolo nového Hrebienok resort k lanovke. S rúškami sme sa nasúkali do útrob. O chvíľu sme odpálili hore. Strojvodca sa musí k smrti nudiť. Za 7 min. sme na Hrebienku. Ani sa veľmi nezdržujeme a šliapeme dolu po zeleno značenom chodníku. Ideme strašne pomaly. Viac ako dvojnásobný čas. Zastavujeme sa pri vodopádoch. Do sklíčka putuje, nám už známa (z Kozieho chrbta), zeleno-žltá húsenica lišaja mliečnikového. Slobodu dostane až na Zamkovského chate. Od Rainerovej chaty sa odtrhne rýchlejšia skupina.
Reinerka
Rainerka je najmenšia a najstaršia chata v Tatrách. Má 150 rokov. Koncom deväťdesiatych rokov útulňu o5 priviedol k životu horský nosič a nadšenec Peter Petráš. Malý kamenný domček slúži hlavne ako občerstvenie pre rodiny s deťmi pri nenáročnej prechádzke z Hrebienka. Tých pár horaliek a čajíkov určite nerobí z chaty ziskový podnik. Tak sa dedo aspoň snaží k chate prilákať ľudí v lete bájkou o líške Eliške a v zime vyhrabáva zo snehu Betlehém a podobné mokré prkotiny. Nervný starký lobuje, kričí, protestuje každý rok, aby rodine patrila chata navždy, keď už rekonštrukcia stála toľké prachy. Tvrdý na seba, tvrdý na ostatných.
Za chatou odbočujeme do doliny Malého studeného potoka. Nechápem, kde sa v horách vzali fľaky asfaltu na chodníku, inak je, ako väčšina magistrály, z ubitých kameňov. Fotíme sa pri impozantnom obrovskom 20m vodopáde. Naberáme ďalšie výškové metre. V jednej zákrute, čelom k doline sa objaví prvýkrát Terinka. Ešte jedno esíčko a vidím spoza stromov Zamkovského chatu.
Zamka
Na drevenej lavičke sa slníme a čakáme najmenšiu s rodičmi. Zatiaľ kúpim každému kofolu. Vedľa je pekný nový drevený domček. Majstri z Dubnice stavajú čistiareň odpadových vôd. Horskí nosiči vytrepali sem dúchadlo, ale nemajú frekvenčný menič. To všetko zachytí pozorná moja žena.
ČOV aj s bagrom na jej vykopanie na Zamku prakticky doletela vrtuľníkom. Je vyrobená na mieru pre 150 ľudí, ekvivalentov, ako hovoria vodári. Jej chod istí malá turbína ponorená v potoku. Problém je v zime, keď Malý studený potok zamrzne. Vtedy pomáha naftový agregát. Momentálne frčí v skúšobnej prevádzke a vraj spĺňa garantované hodnoty čistenia, pokiaľ sa nezasvinia membránové filtre. Prevádzka takejto čistiarne je pomerne nákladná.
Pokope sme všetci až po jedenástej a je jasné, že Térinka nebude. Aspoň nie pre drobizg. Požujeme žemle s klobásou a rozhodneme sa, že pôjde rýchle vrcholové družstvo, t.j. len ja so ženou. Nato sa rozplače mladšia, tak váhame. Chce ísť na chatu ochutnať mega buchtu, ale nechce ísť bez sesterníc. Vravíme, že ju na chatu ešte dakedy vezmeme. Napokon predsa len ideme my dvaja. Ostatní chcú ísť na Skalnaté pleso po magistrále. Je to ich rozhodnutie, lepšie by im bolo vrátiť sa na Hrebienok. Hneď v úvode nahodíme slušné tempo. Po skalný prah sa ide dobre, v dohľade je i Térinka. Konča doliny je, ako inak, prudké stúpanie k chate. V závere ma pichá v boku a ľavé lýtko chytá kŕč až spazma. S „pajšlámi“ som za dobre.
Térinka
O štvrť na dve sme pod malou kamennou chatou. Zvládli sme ju za 1,20h. Voláme základnú skupinu. Sú len kdesi v polovici cesty na Skalnaté pleso. Postavím sa na skaly a kochám sa nádhernými scenériami, ostatne ako všade v Tatrách. Ďalekohľadom pozorujem horolezcov v úzkom Lieviku tesne pod Lomničákom. Oproti stoja zaseknutí ľudia v Priečnom sedle. Nejakí ľudkovia sú aj na rozložitom štíte Baraních rohov, ktorý uzatvára kotlinu Piatich spišských plies. Plošina – Barania galéria mi zrovna rohy nepripomína. Pofotím plesá, zjeme, čo zostalo a posadíme sa chvíľu pri chutnom a voňavom bylinkovom čaji za. Pohľadnica stojí takmer čo 0,4l čaju, ale na Bachledku sa nechytá. V chate dusno, že by sa dalo krájať. Pri Térinke strávime hodinu. V objatí štítov je krásne, fascinujúco, upokojujúco.
Terinka je najnavštevovanejšia vysokohorská chata v Tatrách. Dáma ma vyše 120 rokov a za celú jej existenciu ju vždy volali len Térinka. Keď ju stavali koncom 19st., robotníci dávali dohovorené znamenia architektovi v Spišskej Sobote veľkým zrkadlom. V r.1912 sem dotiahli telefónnu šnúru a v osemdesiatych rokoch kúrenie i ČOV. Všetok náklad vyniesli na hrboch nosiči. Doteraz neprekonaný rekord je 151kg vynášky. Prevádzku chaty zabezpečuje v dvoch smenách 10 ľudí . Majú sa čo obracať. I my sme si postáli v 15min. rade, ale „nosičov“ bylinkový čaj stál za to. Na vrchole sezóny je v chate živo deň-noc. Stovky ľudí. Hoci je na chate internet, pre turistov je tabu. Veď sem prišli visieť na skalách, nie na fasabuku.
Malou Studenou dolinou
Pár jedinečných foto a o štvrť na tri schádzame dolu. Stále stretáme ľudí šliapať hore. I s malými deťmi alebo s deťmi v nosičoch. Keď je stabilné počasie, dá sa. Obiehame ľudí, ktorí toho majú evidentne viac za sebou ako my. Amatérsky horolezec s ledabolo previazaným lanom na batohu. Na hodinkách je vidieť, kde sme stáli. Za hodinu míňame vodný zdroj, priehradu a sme pred Zamkovského chatou. Baby sú stále na Skalnatom plese, ale tiež pomaly pôjdu na lanovku. Po červenej turistickej značke dôjdeme za trištvrte hodiny na Hrebienok. Rýchlo kúpime fusakle a už stojíme v lanovke. Strojvodca si prinesie večeru a môžeme sa spustiť dolu. V Smokovci vbehneme do predajne suvenírov, ale nemajú štyri rovnaké odznaky. Len čo prídeme na stanicu dofrčí elina a nasleduje zvítanie. Len odznaky stále nemáme. Má to byť prekvapenie pre decká. Mamina odpútava pozornosť a ja idem pozrieť do obchodíku na stanici. Našťastie pani vytiahla spod pultu štyri, čo sa nám pozdávali. Švagor je z nás najviac unavený. Zranené päty spred pár rokov sa ozvali.
Pasovanie turistov
Za pár minút sme autami pri hoteli. Spáchame hygienu a ideme na večeru. Dám si obľúbené kura s ryžou, ale chutné boli aj šúľance alebo strapačky s kapustou a krkovička. Dnes vyzerá, že nie je veľa ľudí. Len krivánski fosils s vnúčatami (opakovanie tejto frázy rozčuľuje drahú). Po večeri nasleduje pasovanie malých tatranských svišťov. Fusaklami a odznakmi. Ja som nosič, mamina obradne dekoruje. Potom som s deckami vo vírivke a bazéne, kým sa ukonaní rodičia saunujú. V saunovo-bazénovom svete absentujú uteráky a mokrý, len v župane idem na izbu. Staré svište zapijú úspešný výstup tatranským čajom.
Po Zamku je chodník nenáročný a Studenovodské vodopády spríjemňujú chodník ku chate. I Malá Studená dolina je impozantná. Náročný je až posledný úsek pri Veľkom Hangu, kde je prevýšenie päťsto metrov. Z Térinky je nádherný výhľad na tatranské štíty alebo i na Podtatranskú kotlinu a mesto Poprad.
