Budí nás zvuk vody z fontánky na námestí v Rožňave a hudba, čo je veľmi príjemné. Aj keď by sme si zaslúžili zvuk fanfár a červený koberec pred výstupom na každú challenge. 🙂
Vyrážame z Čučmy
V Rožňave sme preto, lebo chceme ísť na Volovec a tam sa ide z neďalekej obce menom Čučma, ktorá je našim štartovacím bodom. Čučma je nám známa z rozprávania z pivného festivalu, ktorý sa kedysi konal v Rožňave v pivovare Kaltenecker. Boli tam štyria domovariči piva ze Senice (alebo ze Skalice), ktorí hľadali nežné ženské pohľadenie. Miestni pivári im poradili ísť do ČUČMY a tam by sa mala nachádzať miestna divožienka – kurtizána.
Najhoršie bolo, že sa z tejto ľahkej ženy vykľula nevábna bezzubá cigánka v rozťahaných teplákoch, ktorá povedala: “No tak poďte po jednom.” Viacerí utiekli, ale niektorí ostali. Dúfame, že len na DeLuxe šampanské z chladničky. Pivovariči dali tejto “princeznej” meno Čučma. To sú jediné spomienky na Rožňavu z mladosti z pivného festivalu.
Hladní vlci vychýrený masážny salón v Čučme nenašli. Predpokladáme, že to mohlo byť rozptýlenie aj pre baníkov, ktorí si tu chodili vyhodiť z kopýtka. Čučma je bývalá banícka obec, kde sa v stredoveku ťažilo zlato, striebro a medená ruda. Neskôr sa tu ťažila železná ruda, ktorá patrila k najkvalitnejším v Uhorsku. Fáralo sa tu do 50.tych rokoch minulého storočia, kedy sa pre nerantabilnosť ťažba skončila.
Víta nás banícky vozík z bane. Welcome to Čučma!
Čučma
je dlhá dedina a snažíme sa auto zaparkovať čo najbližšie k lesu, aby sme sa čo najmenej nachodili, čo sa nám nepodarilo, lebo s autom sa do lesa nedá ísť. Je tam závora, ktorá je náš orientačný bod, ktorý vyhliadame po ceste naspäť. Dúfame, že auto ostane na svojom mieste, aj keď sa vrátime.
Vo Volovských vrchoch sme ešte neboli, stúpame nahor, šnúrky sú zaviazané. Je to lesík – klasika, sem-tam nejaký hríb.
V štvrtine cesty sa v lese strašne zotmelo. Mrholí a hovoríme si, že nás v hustom lese ochránia listy stromov. Dážniky sú hlboko v útrobách ruksaku a nechce sa nám ich vyťahovať. Túto lenivosť hrotíme až do krajnosti, keď sme už celí mokrí, lebo stále dúfame, že to prejde, že to ešte nič nie je.
Šľapanie je zdĺhavé, oblaky sa nielenže neroztrhali, ale sa spustil výdatný lejak. Našťastie bez búrky. Už to bolo kritické, dážď sa leje, strom už nie je ochrana, ale príťaž.
Dolujeme pršiplášte a máme nervy, že sme to nespravili pred pol hodinou. Sme premočení a už aj celkom unavení a je nám zima. Rozmýšľame, čo ďalej. Ako čakáme v daždi pod stromom, zavetrili sme dym. “A dym znamená chata!”, bliklo nám v hlave. Hneď sme dostali prílev energie a vyliezame z nášho úkrytu pod stromom, ktorý už prestal plniť svoju funkciu a nazvali sme ho “z dažďa pod odvap”.
Chata pod Volovcom
10-15 minút a chata je na dohľad. Išli sme šialeným tempom, aby sme boli čo najmenej na daždi. Aj toto patrí k turistike.
Všade naokolo už prestalo pršať, len nad nami je stále jeden mrak, ktorý nás prenasleduje a zasadol sa na nás ako zlá učiteľka v škole.
V tom chvate za suchom sme sa na sekundu obzreli a uvideli sme celú oblasť ako na dlani. Krajina sa rozprestrela, bol to wow efekt, lebo celú cestu sme nemali žiadne výhľady. Nezdržiavame sa obdivovaním panoramatov, lebo utekáme do vytúženej chaty.
Pod chatou je kryté ohnisko, kde sú ľudia a dúfame, že sa zmestíme na chatu, že nie je preplnená ako Rainerova chata, keď je v Tatrách búrka.
Obavy boli zbytočné, príjemný chatár nás víta a hneď prichádza ponukou, že “tu je piecka, vysušte si veci.”. To bola ponuka, ktorá sa neodmieta.
Tiež nás ponúkli gulášom z jeleňa a segedínom. Vychladené pivo padlo vhod. Čaj nebol typický horský bylinkový, ale porciovaný, avšak dobre padol a zahrial aj tento model.
Chatár hovorí, že každý deň teraz už 20 dní takto prší, čo je neobvyklé. Táto chata je na trase SNP, a je dôležitým bodom pre SNPéčkarov, lebo ďalšia je až v Štóse. Spomínal, že v čase korony bolo vonku až 80 ľudí, lebo nemohli ísť do chaty.
Sme radi, že sme sa tu mohli uchýliť. Chatár stále vykúka, či niekto nejde, ale veľa ľudí nečaká. My vykúkame spolu s ním na poveternostnú situáciu, ktorá sa zhoršila a prší ostošesť. Až je slabá viditeľnosť. Je to prietrž, v ktorej došli dvaja totálne zmoknutí SNPéčkari. Náš cieľ je v nedohľadne. Aspoň v chate je nám pri piecke teplúčko.
Skalisko
Po hodine ako šibnutím čarovného prútika dážď ustal. Ani sme to nečakali. Hurá!
Chatár sa pýta, či ideme “na Skalu”. Asi áno.
Do pol hodiny sme na Skalisku, ktoré sme spoznali vďaka fotkám 7K3J a vďaka tej ohnutej tyči. Tyč je ohnutá možno aj z toho, že okolo nej tancovala striptérka z Čučmy a pri svojich choreografiách ju ohla.
Zrazu sa tak vyjasnilo, že zírame a nasledujú otázky, že kde máme slnečné okuliare? Kde máme nafukovačku?
Dotkli sme sa ohnutej tyče, aj strieborného štvorca a tým sme zdolali cieľ 3/10 Volovec.
Nachádzame sa vo výške 1293 m n.m, výhľady sú úchvatné, sme radi, že vôbec niečo vidíme, lebo sme rátali, že pôjdeme bez cieľa v daždi a v tme dole. Vrch Skalisko počas 2.svetovej vojny patril do územia Maďarska a bol jeho najvyšším bodom.
Spokojní ideme dolu, cesta ako vždy je nekonečná, nohy už bolia.
Turistika vo Volovských vrchoch očarí. Kto ste na Volovci ešte neboli, choďte tam, lebo je to pekné. Kruhový výhľad odtiaľto patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Vidieť odtiaľto planiny, Silickú aj Plešiveckú, vidíte foto, netreba to opisovať.
Týmto výletom sme pokrstili a otestovali nové hodinky, ktoré hlásia tzv. PAI body, dnes zapísali 30 bodov. Doporučené je držať sa pri stovke. To by sme museli s určitou pravdepodobnosťou obehnúť celú zemeguľu, aby to niečo pripočítalo. Človek už umiera a žiadne body sa nepripisujú.
Vyhliadame rampu, následne auto, ktoré nás čaká v nepoškodenom stave. Sme radi, že si naň neurobili zálusk lovci železa, sme v baníckej oblasti Gemera.
Na záver dňa si pripijeme kalichom dobrého piva v Rožňave a pochutnáme si aj na gemerskej špecialite v podobe gágorkovej polievky na terase milej reštaurácie, ktorú sme včera našli.
Čo zachytil objektív v deň, keď sme zdolali challenge 3/10:
