Dovolenka na Šumave sa opäť trochu vymkla kontrole. Výkony za hranicou tukového metabolizmu, trochu viac Budvárku, trochu to vepřo knedlo, nejaká zmrzlina… hneď kilečko hore. No, verejne priznávam, z hľadiska disciplíny sme zlyhali, z hľadiska športu, zážitkov a krásnych chvíľ vyhrali.
A tak i viacerí. Vzdali mesačnú výzvu, pretože už na začiatku zakopli.
Je to o hlave. Problém je vo vôli zmeniť sa. Zo skúseností viem, že ľudia s nadváhou často už po mesiaci, dvoch, strácajú vôľu na sebe pracovať a obmedziť sa (redukcia nadváhy určite pre mnohých veľkým obmedzením je) a svoju energiu skôr koncentrujú do zdôvodnení a výhovoriek. Hľadajú príčiny v zdravotnom stave, v genetike, a že s tým vlastne nič nedokážu urobiť. Sami si vytvárajú toleranciu k obezite tým, že ju vlastne akceptujú. Gaučujú, hýbu sa len sporadicky, mudrujú a najmä – stále sa cpú. Aj občasnú drastickú diétu robia skôr preto, aby si vlastne dokázali, že to nejde. Vzdávajú sa, pretože akceptovali svoju nadváhu ako normálny stav. A presvedčiť seba a okolie, že takto to je normálne je pre nich pohodlnejšie, ako sa zmeniť.
Vôľa alebo zdôvodnenie. Je len na tebe, aký máš cieľ, či vstaneš a pôjdeš ďalej.
[bctt tweet=“Keď sa potkneš, vstaň.“]
Z dlhodobého pohľadu je úplne jedno, že občas nezabehneš, vyklašleš sa, preženieš to, vypiješ viac, presladíš, že trochu zlyháš. Nie si svätec, ani bohyňa. Ak to nie je pravidelne, ver, že opäť príde nové ráno, nový deň a šanca postaviť sa a pokračovať.
Práve tým sa odlišujú víťazi od ofňukancov. Postavia sa, a idú ďalej. Občas sa potknúť, to nie je problém. Problém je, ak to vzdáš a ako výhovorku využiješ práve svoje zlyhanie.
Raz mi múdry starec povedal veľkú myšlienku:
[pl_alertbox type=“warning“]
Tvoj najlepší priateľ je rameno tvojej pravej ruky. Ak veríš, že ho máš.
[/pl_alertbox]
A ty ako? Máš svoj cieľ a veríš si?
