Opäť som mal skrat.
Pri bicyklovaní často snívam, napadajú ma skvelé myšlienky, zapaľuje mi to a občas, ale naozaj len občas, aj trochu rozmýšľam. Preto jazdím sám. A rád. To je možno hlavný dôvod, prečo bicyklujem. Cesta uteká a zrazu je všetko jasné. Akoby sa otvorila nejaká skrytá databáza. Všetko sa spája, vznikajú paralely, nápady nalietajú ako kŕdle škorcov. Samé od seba, ani ich nestíham vnímať, prijímať. Sny sa prelínajú s realitou, vidím nové cesty, väzby, riešenia…
Tento stav mysli mi dodáva bicykel. Preto bicyklujem. A beh, tiež nordic walking a … úspech. Určite mi ho dodáva aj hudba a občas i pohár vína, ale o tom inokedy.
Áno, áno. Hormóny, impulzy, chémia, viem. Ale môžem vás ubezpečiť, že vysedávanie v kancelárii a otrocké plnenie príkazov a operatívnych úloh Vám nadhľad nedodá. Zo sedadla bicykla je svet jednoducho úplne iný. Iný ako život sluhu a byrokrata, hoci aj v koženom direktorskom kresle. Vyvetrať hlavu. Akýkoľvek šport je stokrát lepší ako gaučovanie, posluhovanie, papalášovanie, čumenie do bedne, sedenie v zlatej klietke a nekonečné čakanie na manžela, či „šťastie zajtra“.
Ako som povedal. Ideš, makáš, usmievaš sa, mozog ide na plné obrátky, žiješ, a …
A odrazu príde skrat.
Spomeniem si na posledný článok a diskusiu v SME. Ešte horšie na nejakú traumatickú spomienku z minulosti. Čím emotívnejšiu, nespravodlivejšiu a osobnejšiu, tým horšie. Nastúpi neistota, pochybnosti, sebaľútosť. Začnem sa v tom nekonečne paprať, rozoberať z každej strany, cyklím sa. Dlho mi trvalo pochopiť podstatu:
[bctt tweet=“Nech sa už stalo čokoľvek, včerajšok nezmeníš. Môžeš sa iba poučiť a zmeniť svoj zajtrajšok.“]
Prplať sa v minulosti, v neistotách a v osobných traumách je rakovina tvojej budúcnosti. Hoď to všetko za hlavu.
Raz mi chlapík z médií povedal: „Chceš si zachovať mentálne zdravie? Nesleduj správy.“ Veľká pravda.
Budúcnosť je tvoja, iba ak sa nezacyklíš vo veciach, ktoré nevieš zmeniť.
Venuj čas budúcnosti a svojmu rastu.
