Lac Mont Cenis (taliansky: Moncenisio) je horský masív (3,612 m n.m.). Zberné jazero a priesmyk sa nachádzajú vo výške 2081 m n.m. a spájajú francúzske Savojsko s talianskou Susou. Mont Cenis bol jedným z najpoužívanejších alpských priesmykov až do 19. storočia. My sme sa rozhodli dostať sa na Lac Mont cenis na bicykli.
V stredoveku prechádzali pútnici cez Moncenisio a údolie Susa do Turína po ceste zvanej Via Francigena s konečným cieľom v Ríme. „Aby to bolo za nami.“ Modlili sme sa podobne ako oni. V roku 1414, Niccolò III d’Este, markíz Ferrara cestoval na tejto trase po návrate z Paríža po stretnutí s Karlom VI. Col du Mont Cenis označil za „dobrý výstup a zlý zostup“. My sme toto označenie trochu popravili: „Zlý výstup, nádhera hore a ešte horší zostup“.
Na Francúzsko tadeto tiahol i mocibažiaci Napoleon. Monte Cenis bol údajne aj priechodom, ktorý Hannibal použil na prekročenie Álp.
Keď to zvládli slony, prečo nie aj my.
Cesta po ktorej si priesmyk zo Sussy vyšliapeme bola postavená v roku 1806. Popri nej vznikol aj monumentálny Frejus rail tunnel. 27,4 km dlhý železničný tunel spájajúci Chambery a Modane z Bardonecchiou a Saint Jean de Maurienne, mesto pod Galibierom. Tunel prechádzajúci popod celý masív, premávku na ceste značne odľahčil a vytvoril tým z cesty ideálnu cyklotrasu.
Z Bardonecchie do Susy
Vyrážame z kempu skoro ráno. Je júl, ale užijeme si aj rukávniky. Prvá etapa je temer kilometrový padák z výšky 1250 m.n.m. na 500 m n.n.
Zatvrdnutí ako dobre odstáta údená krkovička. Kým prídeme do Susy ledva pretočíme nohami. V údoliach je ešte po ránu kosa ako sa patrí. Berty neznalý trasy a výškového profilu si pochvaľuje: „Takto by to mohlo byť každý deň.“ To ešte nevie čo ja viem. Pred nami je 80 km s celkovým prevýšením (ááááách) 2934 m. Podľa odporúčaní skúsenejších viem, že keď uvidíme priehradné teleso a elektráreň, máme v podstate vyhraté. Jedny serpentíny a sme hore.
Susa je dno. Absolútne dno dnešnej jazdy. Berty naháňa ale ja stále viac zvažujem Cappucino prístup, tzn. odstaviť bicykel dakde na terase, dať si talianske espresso, zmrzlinku a na celý výstup sa vys…ť.
Vyrážame na Mont Cenis
Preveriť nás majú už prvé zákruty. Nie, že by sa nedali. 9% stúpanie, ale furt. Furt. Nepovolí ani na meter. Toto je už iná poézia ako padák z Bardonecchie.
Som dobrý matematik a tak počítam, 2093-530=1563. Pokiaľ nebude žiaden brdok. Potom ešte kilometrový výstup naspäť. Je to o hlave a som rád, že na to nie som sám.
300STOP 300STOP
Po tom zostupe som riadne vytvrdol. Stále mám chuť zastaviť a vydýchať sa. Ak nie ja, morálku kazí Berty. Nakoniec pochopíme, že bude lepšie ak si nebudeme dýchať na chrbát, dáme si trochu priestor a pôjdeme každý sám. Pre toho prvého je to vždy motivujúce. Nechce stratiť náskok. Pre toho druhého naopak.
Volím stratégiu zastaviť každých 300 metrov. Výškových. 5 zastávok musí stačiť. Výstup nám ponúka nekonečné panorámy na okolité masívy i do doliny. Miestne „Casy“ zas hovoria čo to o veselej minulosti.
Prvá demoralizácia nastáva už po prvom nastúpanom kilometri. Zneužívame prírodu. Berty začne prvý: „Asi bude pršať, možno by bolo lepšie sa vrátiť.“ „Dajme ešte čosi a uvidíme“, kontrujem.
Po ďalších 300 výškových sa situácia obracia. „Ísť do tých mračien je nezodpovedné, otočíme?“, skúšam teraz ja. Berty získal svoju chlapskú hrdosť: „Ani bohovi, už to dáme.“
Nie jedna. Dve.
Takto sa vzájomne hecujeme, až kým neuvidíme elektráreň. Konečne hore. Ale červík vŕta. Čosi tu nesedí. Elektráreň je nejaká malá, mala byť vrcholom cesty a GPS ukazuje ledva 1700 m n.m. Veľká zrada. Toto nám nikto nepovedal, toto je talianska elektráreň. Tá malá, o ktorej nevieme. Keď sa k nej priblížime zbadáme záverečnú stenu. Prúser. Inak sa to nazvať nedá.
Keď som začínal, takéto pohľady ma dokázali zlomiť. Dnes zo skúsenosti viem, že kde je stena, tam sú serpentíny. A kde sú serpentíny (pokiaľ nie si na Zoncolane alebo Kitzbuhellhorne), tam je pohoda. V zákrute sa vždy vydýchaš.
Ten pohľad keď sa dostanete na hornú hranu vám prajem. Mont Cenis na živo je impozantné. Už ten pohľad nám dodá toľko energie, že zrazu zľahka vyšliapeme aj posledných 150 výškových do hornej úvrate priesmyku. Je tu kostolík a veľmi lokálna krčmička s terasou. A na terase sedí Igor s Tomášom a tlačia nejaký šalát.
Alpské cyklistické priesmyky
Lac Mont Cenis
S hrdosťou v pohľade to púšťam k terase. Skáčem z bicykla, dvíham ho nad hlavu a od radosti kričím: „Mont Cenííííís“.
Všetci na terase sa rehocú. „Je tu niečo na smiech?“ Obzerám sa. Sadám k Tomymu a Igorovi, objednávam pivo a šalát, keď prichádza Berty. Zlieza z bicykla, dvíha bajk nad hlavu a reve: „Mont Cenííííís“. O chvíľu prichádza ďalší cyklista. Míňali sme ho nad priehradným telesom. Mal kŕč v lýtku a mlel z posledného. Teraz vyzerá lepšie. Zdvíha bicykel nad hlavu a kričí: „Mont Ceníííís“. Smejem sa s ostatnými. Začínam chápať tradíciu.
Rýchly zostup
Búrka nás zhodila rýchlejšie ako sme čakali. Ani sme nedojedli keď padli prvé kvapky. Padať v daždi a búrke na cesťáku jeden a pol výškového kilometra sa nikomu nechce. Najmä ak ťa potom čaká ďalších 900 výškových metrov naspäť hore, pod sprchu a do teplej postele, do Bardonecchie. Ani nemám čas preverovať či karbónový rám priťahuje blesky a elektrinu.
Vyskakujeme na bajky a letíme dole. Fotky? Zabudni, pozri sa na mraky za seba. Cestou dole atakujeme 50km/h v daždi. Prší stále viac. Furt lepšie ako v búrke. Zastavujeme premočení do nitky až v Suse.
Ďalší legendárny výšľap za nami. Ak to dal Hannibal zo slonmi, bol by čert aby sme to my vzdali. Len pre úplnosť dodávam, že prechod nieje celoročne otvorený. Dostať sa tam môžete iba v lete, od 15. mája do 31. októbra.
