Bežky mám rád, sú môj kamarát. Tieto vianoce som si preto kúpil nové. Aj napriek 14 st. nad nulou stále verím, že na Inovci bude sneh a ja ich riadne cez sviatky otestujem.
Víkendová výzva: Dáždofka alebo dáme spolu do nedele 222 aktívnych hodín? ma núti niečo športové podniknúť. Chcem prispieť aspoň 10 hodinami.
Bežkovať? Veru nie. Behať? Možno. Plávať? Zatvorené. Je teplo, mokro a fučí ako pominuté. Vyťahujem bicykel a vrstvím sa ako cibuľa. Idem skontrolovať Marhát. Žeby tam fakt žiaden sneh nebol? Túžba vraví áno, logika tvrdí nie.
MTB na Marhát
Prvé kilometre po Blesoveckej ceste ubiehajú ako voda. Bodaj by nie, keď mi fúka priamo do chrbta 35 km/h. Návrat bude bolestivý. To už viem.
Obávam sa blata. Cesty sú však suché. Zatiaľ.
Za Lipovníkom odbočujem na lesný trail. Poznám ho naspamäť, dal som ho už veľakrát. Nie však sám a v takomto blate. Niekoľko kilometrové stúpanie pod Bieleným vrchom zakaždým preverí. Blata by malo byť na kopci menej. Ale je ho čoraz viac. Stačí ak máš ako predvoj lesáka v Navare s dobrým dezénom. Ak tu dostanem šlus, som v prdeli. Sem sa za mnou nikto nevyštverá.
Už nefučí. Som v srdci lesa. Sám a stromy. Dve srnky. Líška. Obloha, slnko i mesiac. Blato. Veľa blata. Ak si myslíte, že spúšťať sa na bežkách z kopca po snehu je riziko, skúste takúto vychutnávku. Udržať bicykel po rozbitých zvážniciach plných koreňov, haluzí, skál a výmoľov v smere jazdy a navyše v 10 cm studenom rozrytom hnedom blate. A neskončiť pritom na zadku.
V poslednom čase jazdím väčšinou sám. Zámerne vyhľadávam samotu. Nemusím robiť kompromisy, nasilu komunikovať a prispôsobovať sa. To mi robí dobre.
Rozhovory už pre mňa nie sú čo kedysi
Akoby ľudia strácali schopnosť počúvať. Každý chce len hovoriť.
„Ako sa máš? Fasa.“ Na jednej strane prázdne frázy, ktoré kĺžu beznádejne po povrchu. Zväčša s ľuďmi, s ktorými si vlastne nemáš čo hlbšie povedať.
Na druhej strane jajizmus a Hujerovské premotivované kecy tipu: „Fakt som taký jedinečný? Sám neverím…“ Ani náznak prdele a nadsázky. Mám dobrý tip. Chcete mať kamaráta? Potvrďte mu jeho presvedčenie. Z každého póru takého človeka sála totiž potreba satisfakcie.
Na tretej strane pozičné boje. „Canon alebo Nikon?“ „Horák alebo cesťák?“ O skutočný rozhovor tu veľmi nejde. Paralelné komunikačné prúdy, ktoré sa ale nikdy nestretajú. Jeden druhého nepočúva, iba hľadá argumenty pre obhajobu a betónovanie svojho osobného postoja. Každý má svoju pravdu, ktorej chce veriť a ktorú chce presadiť.
A potom militantný prístup. Dôležité je presadiť dogmu. Vzdelanie, zdravý rozum a intelekt tu idú bokom. Sú vnímané skôr ako hendikep, urážka. Rozhodujú emócie. Ako kladivo na čarodejnice. Takémuto bojovníkovi v argumentácii stačí vymyslený článok nejakého šmejda, status bigótneho fanatika, očividné klamstvo, hoax,… Cieľom je udrieť, odradiť, znechutiť, šíriť negatívnu vlnu. Oponenta pri nesúhlase najlepšie znevážiť, zosmiešniť, kľudne aj oklamať. Dôležité je presadiť svoj zjednodušený, nemenný, čiernobiely svet.
Niekto má pocit, že ak vyhrá hádku, musí mať predsa aj pravdu.
Utekám od rozhovorov, ktoré sa ma snažia vmanipulovať niekam za každú cenu. Diskusie na sociálnych sieťach už radšej nečítam. Z toľkej zloby, neprajnosti a agresie by si si aj guláš uvaril. Kde sa to v nás berie? Stále častejšie sa s tým stretávam ako s normou aj v reálnom živote. V saune, pri pive, v obchode, na križovatke, kdekoľvek, …
Unavuje ma takáto komunikácia
Nikam ma neposúva. Nemám rád dogmatizmus a čiernobiele videnie sveta. Nerád sa hádam a bojujem, nerád táram. A dnes už viem, že otvoriť oči a ponúknuť iný pohľad môžeš len tomu, kto o to stojí.
A tak už nechcem riešiť, či je lepší Nikon alebo Canon? Či vinyl alebo CD? Či očkovať alebo neočkovať? Či streliť gól alebo nahrať. Či je zem plochá alebo nie? Či sme v područí jašterov a iluminátov? Či elektrobajk je pre chorých a starých? Ani či v politike vpravo či vľavo…
Našťastie sú aj iné tipy rozhovorov. Vnímavé, úprimné, obohacujúce, inšpirujúce, zábavné, …. Existuje kopec ľudí, s ktorými sa rozprávať dá a na ktorých sa teším. Práve príroda, šport, kultúra a turistika mi dodáva množstvo skvelých kamarátov. Máme spoločné témy, ciele, vieme sa rešpektovať. Napredujeme. Vieme pre to aj čosi obetovať. A mne z toho vyplýva len jedno.
Snažme sa viac navzájom počúvať a rešpektovať sa. Ísť viac do hĺbky. Pochopiť motivácie. Pokúsme sa nájsť cestu aj k inému názoru a byť menej militantný. Inak sa za chvíľu utlčieme lopatami.
Pod Bieleným vrchom
Otáčam to pod Marhát. Mením trasu. Prekvapenia mám rád. Viem, že nemôžem zastať.
Rúbanica a hora blata, akú by ani diviaky nerozryli. Hlavne nezastať. Rozbiehať bajk v blate znamená odrážať sa. A to znamená 20 minút čistenia tretier od zažratého blata. Na to ja nie som. To nemusím. Radšej udržať balans. Hlavne sa nešmyknúť a nepadnúť. Závidím Glevovi a Ignácovi ich stabilitu. Som starý, moja technika nieje najlepšia a na MT bajkera sa iba hrám.
Mám za sebou 25 km a po snehu ani chýru. Čo som mal čakať pri tých Veľkonočných teplotách. Zázraky sa nedejú. Dávam to na Greksáka. Objavujem nádhernú zvážnicu, ktorá ma dovedie až pod dedinu. Lesáci a cyklisti by mohli byť vlastne kamaráti. Bez lesákov by tých zvážnic ani nebolo.
Lipovník na dohľad.
Vyplavené endorfíny, radosť v hlave. Hodina a pol nádhernej cajglovačky na Považskom Inovci. Dvojhodinový zápis pre Petra. Doma teplý krb a guláš. Je pekné mať sa kam vracať. GPS trasa tu.
Krásny predvianočný víkend všetkým.
Horúci čaj s rumom čaká. 🙂
