Keď sa stratíte v lese, v určitom momente Vám les začne pripomínať domov.
– Jeffrey Eugenides
Nebojte sa pocitu, že ste stratení. To len Váš mozog zbiera informácie, ktoré potrebuje, aby spravil správne rozhodnutie.
– Josh Kaufman
Stratiť sa v lese je vždy prekvapivo nezabudnuteľný zážitok.
– Henry David Thoreau

Turistické značky sú nemí sluhovia turistov. Ako aristokrati prechádzame katedrálami prírody a naše skromné služobníctvo zväčša ignorujeme, ak poznáme cestu, rovnako však vieme prepadnúť hnevu a panike, ak ho súrne potrebujeme a nie je po ruke. Takže, čo znamenajú turistické značky, kedy vznikli a kto sú hrdinovia, čo zápasia s nekonečnou vôľou prírody pohltiť všetko, čo človek vytvorí a zahladiť stopy jeho existencie vrátane turistického značenia?

Práca značkára

Začali sa tu objavovať koncom 19-teho storočia a súčasná sieť križujúcich sa značených chodníkov je výsledkom viac ako 140 rokov dlhej značkárskej tradície. Značkár je ako medveď (Smrdí? pozn. spoluautora), chceli by ste ho naživo stretnúť, vidieť, odfotiť si ho a zároveň sa bojíte, že Vás zje. …no dobre, to sa asi nebojíte, ale páčilo sa mi prirovnanie, že je ako medveď, poďme ďalej. Nám sa podarilo na značkárov naraziť pod hrebeňom Malej Fatry.

„Čo tu kreslíte za grafity na tom strome?!“

osopil sa môj manžel na značkára, ktorý zaujal bojovú pózu so štetcom pripraveným k výpadu. Diplomaticky som patovú situáciu otočila na humor a dali sme sa do reči …aj keď kŕčovité zovretie štetca neochablo. Dozvedeli sme sa, že:

• červenou sa označujú trasy diaľkového charakteru (napríklad nám známa Cesta hrdinov SNP), prípadne hrebeňovky,
• modrou trasy významné na úrovni kraja, zväčša vedúce jedným pohorím,
• zelenou na úrovni okresu, tiež nástupové chodníky – z dolín na hrebene a žlté sú zvyčajne spojky medzi ostatnými trasami.

Na otázku či musíte mať na maľovanie značiek umelecké vlohy sa nám dostane odpovedi: „No, šablony na značky neexistujú, ale v zásade stačí, ak viete kresliť pekné rovné tvary bez toho, aby sa Vám nerozmazali a štetcom si pri tom nevypichli oko.“ To je možno však skromnosť dotyčného značkára, lebo neskôr sa dozvedáme, že značkovanie má svoje prísne pravidlá, čo do tvarov a rozmerov značiek, správneho namiešania farby, rozmiestnenia značiek a mnohých iných náležitostí.

Tiež sa dozvedáme, že značkovanie nie je nejaká náhodilá činnosť, existujú komisie značenia pre značkársku činnosť v regióne, ktoré tieto aktivity koordinujú. Práca značkára ale nie je len o prírodnom maliarstve, je aj o opravách smerovníkov s červenou strieškou a ich smeroviek, o malých úpravách na turistických chodníkoch, o fotodokumentácií zo značkovania, ktorá sa eviduje. Lúčime sa s nimi a sme im vďační za veľa – aj za to, že sa v lese ani dnes nestratíme.

História turistického značkárstva

Doma zabŕdam do histórie a zisťujem, že prvé značkované chodníky sa objavili v Štiavnickych vrchoch, kde už od roku 1860 propagoval turistiku Sitniansky klub.

Prvý turistický chodník bol vyznačený v roku 1874 na území vtedajšieho Uhorska. Rozvoju turistiky napomohlo aj rozhodnutie Márie Terézie o voľnom vstupe turistov do lesa.

Naopak v Tatrách, ktoré sa dnes len tak hemžia turistami, bolo spočiatku len veľmi málo značkovaných trás. Podrobné opisy trás ponúkali sprievodcovské publikácie a značkovanie nebolo v záujme horských vodcov. V roku 1921 bolo dohodnuté používanie pásovej značky, ako ju poznáme dnes – s bielymi vodiacimi pásmi okolo. Taktiež poznáme ďalšie značky, a síce šípky, miestne značky, značky označujúce prameň, studničku či zrúcaninu.

Čo sa turistického značenia týka, Slovensko je svetová veľmoc.

Máme jednu z najdokonalejších a najhustejších sietí turistického značenia v dĺžke asi 15 000 kilometrov značkovaných chodníkov, kde je umiestnených okolo 7000 smeroviek a 2000 smerovníkov. Značky sú tu pre nás, preto si vážme prácu miestnych turistických spolkov a každého jedného dobrovoľníka v srdci slovenských lesov.