Sobotu privítalo krásne slnečné počasie. Práve som zvažoval, či si ľahnúť radšej do postele s motivačnou literatúrou, alebo na gauč ku kávičke a telke, keď zrazu telefón: „Za 10 minút budeme pod bránou, ideme s Ivom do lesa behať.“, volala Nona. V zhone som nahádzal na seba veci a o 6 minút som stepoval pod domom. Ako motivovaný uštval motivátora:
Bratislavský lesopark
Les začína pár metrov za domom. Stav cesty značne determinoval označenie dnešnej aktivity ako beh. Skôr by som to nazval šmýko-beho-chodo-skoko-brodenie v snehu a v rozjazdenom ľade. Prečo šmyko, brodo a skákanie?
Bratislava má krásny lesopark a množstvo mestských turistov. Vezmú si svojho tátoša a vyvezú sa s deťmi a psíkom až k horárni. Tam auto odstavia, poprechádzajú sa +/- 100 metrov, niečo v bufete kúpia, vyhodia na trávu psíčka, niečo opečú a zvezú sa dole. Šak turistika. Sme však tolerantní, buďme vďační aj za nich. Lesopark patrí všetkým. Ale keď títo ľudkovia turujú do kopca svoje nablýskané tátoše s adrenalínom v očiach a v pernamentnom šmyku, všetko ide stranou. Aj tí druhí, nehodní, ktorí si dovolia bez auta šliapať do lesa po svojich, pešo. To potom uskakujeme, hádžeme sa do závejov, robíme všetko pre základné prežitie. Ale nie o tom som chcel.
Biely Kríž
Držal som sa statočne. Až do pol cesty mi Nona dýchala na chrbát. Po 8 kilometroch sme míňali Biely kríž a našlápli krásne zasolenú vyčistenú asfaltku. Stúpalo sa síce ľahšie, ale po kilometri som pochopil, prečo mi každý skúsený bežec hovorí: „Vypadni z asfaltu do prírodného terénu.“ Ten asfalt bol tvrdý ako argumenty bigótnych černokňažníkov. Keď beháte len po asfalte tak vám to nedôjde, ale keď striedate asfalt a terén, rozdiel v otrasoch, v zaťažení kĺbov a v celkovom pocite je obludný.
Javorník
Nebudem to naťahovať. Už hore na Javorníku som bol skoro uštvaný. Nona si len pospevovala. Cestou naspäť som si vypil kalich horkosti do dna. Tempo som prirodzene zvýšil. Veď dole kopcom, ja jej to ukážem. Stádo vede vúl. Nona si stále pospevovala a smiala sa. Cestou sme míňali desiatky pravých turistov. Ako ich poznáte? Pozrú ti do očí, usmejú sa a pozdravia. Dodajú ti energiu a dobrú náladu. Ak vidia, že máš našliapnuté, uvoľnia cestu. Sú ohľaduplní.
A ešte rada na záver
Ak je ľadovica a nechcete skončiť rozpleštení, nadávajúc, na prdeli, voľte len trasy a tempo, ktoré kondične zvládate. Dole kopcom to môže byť aj horšie. V nebezpečných úsekoch si ešte dávame pozor. Sme opatrní. Skutočné kazačky, balansy a dopady na prdel zvyknú prísť až v závere trasy, tesne pred cieľom. Keď opadne opatrnosť, sme unavení, menej koncentrovaní a plní endorfínov. Ak nechceš skončiť na zadku, nepreháňaj to s výkonom a pred cieľom zvýš opatrnosť.
Ešte teraz ležím na gauči. Nona ma proste uštvala. Motivovaný uštval motivátora.
