V dnešné nedeľné ráno som sa zobudil skoro, dlho pred budíkom. Pripravoval som sa na trek medzi Chopkom a Ďumbierom. Môj Nízkotatranský útek z civilizácie. V kľude som si spravil čaj a posilnil sa Liptovskou parenicou s dvoma odloženými rožkami. S dostatočným predstihom som postával na autobusovej zastávke a čakal na autobus 6:40.

Ranný štart bez turistov

Lúčky zastávka

Na zastávke okrem mňa nikoho nebolo, no oveľa viac ma prekvapilo, že ani v autobuse som žiadnych turistov nevidel. Boli tu samé ženy, ktoré na mňa pôsobili dojmom, že idú do práce – súdiac podľa oblečenia, konverzácie a toho, ako postupne vystupovali na zastávkach pri väčších hoteloch. Na zastávke Lúčky som vystupoval len ja – tu sa začína moja dnešná veľká turistika. Plán je jasný – dolinou po zelenej značke hore na Ďumbier, po hrebeni červenou na Chopok a … potom sa uvidí 🙂 Obavy mi robí zranená pravá noha. Ak budem mať problémy, dole sa zveziem lanovkou.

Vyrážam po zelenej

V okolí zastávky nikoho niet, je tu mŕtvo. Zapínam záznam trasy a z nadmorskej výšky 925 m vyrážam po zelenej značke. Hneď po pár krokoch ma zaujme pamätný kameň s ceduľkou na pamiatku obetiam holokaustu a informačná tabuľa – vraj tu pôvodne žilo veľa Židov. Po chvíli ďalšie informujú o partizánskych bunkroch Krčahovo, o hrdinských činoch partizánov – členitý horský terén vraj poskytoval dobré podmienky pre odboj.

Celá táto oblasť dýcha vojnovou atmosférou, nie je to veľmi optimistický začiatok a vyvoláva smútok. Dozvedám sa o skupine Chruščov, brigáde Stalin… Uf, no jeden lepší ako druhý alebo “klin sa klinom vybíja”? O statočnosti bojovníkov však nepochybujem. Ponurú atmosféru zvýrazňuje šero – hoci je jasno, dolina je ešte v tieni hôr a aj keď som plne oblečený, je mi dosť chladno. Na tráve rosa, impregnácia ešte z jesene už nefunguje a špice topánok začínajú premokať. Zapínam sa až po bradu a pridávam do kroku, nech sa zohrejem.

Kráčam Širokou dolinou,

či skôr širokou lesnou cestou v nej. Prv bola lemovaná ihličnatými lesmi, no stromy víchor polámal ako zápalky – spočiatku vidno len pne a po okrajoch cesty kopy dreva nachystaného na odvoz, neskôr i popadané stromy. Niektoré polámané, niektoré vyvrátené, je to smutný pohľad. Zamýšľam sa, či prv nebýval taký silný vietor ako v posledných rokoch a prečo teraz je. A tiež, či má človek v národnom parku zasahovať alebo nie. Príroda si iste poradí aj sama, ale môže jej to trvať stovky rokov, času má dosť. Míňam odbočku k partizánskym bunkrom – aj by som sa šiel pozrieť, no nechcem sa zdržiavať a ponurých podnetov bolo už dosť, prišiel som sem do prírody.

Slnko zahreje

Vyšiel som z tieňa a všetko je zaliate slnkom, na oblohe ani mráčik. Ranné slnko je však ešte slabé. Sem-tam míňam osamelé stromy. Zvláštne, že sa udržali, keď všetky široko-ďaleko popadali. Cítim sa ako tie stromy. Prechádzam cez drevený most nosnosti 10 ton. Hoci nikde nevidno žiadneho človeka, stále badať stopy po zásahoch ťažkej techniky. Pripadám si ako vo filmoch po vyhynutí ľudí – všetko sa tu zastavilo, počuť iba spev vtáctva. Spoločnosť mi robí len Demänovka – nie tá vo fľaške, ba ani žiadna dvojnohá. 🙂 Stačiť mi musí tá šumiaca v koryte. Žijú tu v okolí vôbec pôvodní obyvatelia alebo sú tu len turisti a bohatí prisťahovalci, ktorí poskupovali všetky domy?

V Pavčinej Lehote boli ešte bezmenné domy, ktoré neponúkali ubytovanie, takže by sa tam niekto asi našiel. Nuž ale pôvodní baníci a pastieri sotva.

Pavčina Lehota

Široká lesná cesta sa končí a ja prestávam vnímať existenciu ľudí. Teraz som naozaj v prírode, vyvoláva to to dojímavý pocit – cítim sa ako ryba vo vode. Vlastne som vo vode – chodník pokračuje korytom. S Demänovkou sa hrám hru – ona sa ma snaží namočiť a ja nájsť také kamene, aby som sa namočil čo najmenej. Do topánok mi nenatieklo, takže som neprehral! 🙂

Všade sú popadané stromy.

Vidím zelenú značku, ale nevidím, kam vedie chodník. Mám dve možnosti – veľký koreň vyvráteného stromu obísť zľava, lenže tam je zráz do rieky. Alebo obísť celý strom sprava – krížom cez mohutné konáre neprejdem. Volím cestu vpravo. Predieram sa pomedzi konáre, míňam jeden ležiaci strom za druhým, no stále sa vzďaľujem od cesty a nedokážem držať kurz. Navyše pociťujem ohrozenie – tu mi v šume Demänovky a v húšti vyvrátených koreňov a konárov nepomôže ani sokolí zrak, ani uši netopiera, ba ani rýchle nohy. Ak sa tu niekde bude vyhrievať medveď, budem mať proste smolu – zbadáme sa až zoči-voči, na dosah ruky. Intuícia mi káže vrátiť sa, tak poslúchnem a predieram sa späť k riečke, tá mi nerobí žiadne prieky a pokojne ma púšťa vpred. Väčšie problémy robí preliezanie padnutých stromov. Skákanie si so zranenou nohou dovoliť nemôžem, tak mi to trvá dlhšie. Ruky mi krásne voňajú, mám ich ulepené od živice. Tá sa po chvíli vstrebe a budem pokrvným bratom ďalších stromov.

Doterajšia cesta by sa dala nazvať jednoduchou vychádzkou, teraz začína terén. Lesný chodníček je úzky, vystlaný tu kameňmi, tu zase mäkkým ihličím spevneným koreňmi. Plížim sa ako duch a hoci sa šum Demänovky vzdialil, nepočujem ani vlastné kroky. Žiadne stopy po medveďoch nevidím a verím, že prípadný stret spozorujem včas a prvý. Už sa vcelku zahrievam, no vzduch je veľmi studený, preto sa zatiaľ nevyzlečiem. Predo mnou sa nad stromami ukazujú veľké holé kopce, skalnaté, s bielymi škvrnami snehu. Tam niekam pôjdem.

Je tu úžasné ticho!

Napadlo mi, že tu si užijem viac ticha a samoty ako pred dvoma týždňami na duchovných cvičeniach – nie len tu v prírode, ale i dole na chate. Človek len sám so sebou, je to úžasný pocit. Všetky zmysly sa zosilnia a podnety vníma oveľa intenzívnejšie. Nevadí mi samota. Niektorí ľudia sa jej boja, potrebujú byť vo svorke. Ja nie, cítil som sa výborne aj v rokliach františkánskych pustovní v Taliansku, či v tichu benediktínskeho kláštora Veľkej Skalky. 🙂

túra na Ďumbier

Čím ďalej od ľudí, tým väčší pokoj, takto to vnímam ja.

Opäť sa stretávam s Demänovkou, aby som sa s ňou postupne rozlúčil – rozvetvuje sa do malých prítokov z topiaceho sa snehu. Napadlo mi, že odtiaľto tečie vlastne až k mojej chate, pošlem niečo? 🙂 Krajina sa úplne mení, stromy miznú a nahradili ich nízke kríky. Vidno malé borovice i čučoriedky, zatiaľ bez plodov. Všade je všetko sviežo zelené, žiariace v lúčoch slnka. Takto si predstavujem raj! Obzerám sa za seba, pohľadom blúdim po chodníčkoch v diaľke pred sebou – hľadám strom poznania, no nenachádzam ho. Možno bude o kúsok ďalej. 🙂

Nikde ani živej duše

Po ľavej i pravej strane sa hrdo týčia hrebene hôr. Keď raz umriem, želám si, aby to bolo na mieste ako je toto. A nie uštvaný v tej ľudskej divočine kdesi tam dole. V bezvetrí je mi už naozaj teplo a z čela kvapká pot. Uvedomím si, že plytvám vodou, takže zhodím vrchné tričko a dám si prvú prestávku. Pomarančový džús mi veľmi dobre padne.

hrebeňom Nízkych Tatier

Po malej prestávke sa vydávam ďalej po tejto ceste rajom. Intuitívne očakávam, že tu musí byť aj Adam s Evou. 🙂 Túto predstavu som ani nestihol poriadne rozvinúť, keď som zaregistroval pohyb na chodníku pred sebou – oproti kráča starší muž. To musí byť Adam! 🙂 Je ešte ďaleko, ale po chvíli ma tiež spozoruje. Zdravím ho so slovami, že je prvý človek, ktorého stretávam. On mne potvrdí to isté – vraj vyrazil z druhej strany ešte pred piatou ráno. Zhodneme sa na tom, že ráno sa ide lepšie a pýtam sa ako je možné, že tu nikde nikoho niet v takúto krásnu májovú nedeľu. Pousmeje sa a vraví, že všetci chodia lanovkou – tá začína od pol deviatej, takže až potom sa to tam hore zaľudní. Poberieme sa každý svojou cestou a uvažujem, kedy stretnem Evu a či bude mladšia. 🙂

Ako tak stúpam ďalej hore, konečne zbadám po pravej strane Chopok a lanovku. Hýbe sa! Spomeniem si na sestru – či už vyrazili, kedy budú na Chopku a kde sa stretneme. Chcel by som jej zavolať, ale nemám žiaden signál. No, hore hádam bude. V tesnej blízkosti míňam veľkú snehovú kryhu a mám chuť do nej zaboriť prsty. Neuspel som, na vrchu je tvrdá škrupina ľadu. Napriek tomu mi nie je chladno.

Hold budovateľov chodníkov

Chodník musí prekonať značné prevýšenie, takže sa hadovito vinie vo forme serpentíny. Vykladaný je kameňmi a ja sa zamýšľam, kto si dal toľko námahy a tak pekne ich sem ukladal a nosil. Boli to otroci, väzni, “dobrovoľníci”, či skutoční nadšenci, ktorí sa na to dobrovoľne podujali? V dnešnej dobe si viem len ťažko predstaviť, že by sa niekto pustil do niečoho takého. Vzdávam im hold a navrhujem postaviť pamätník! 🙂

Kríky už zmizli a naokolo je len nízka zeleň. Zhora od skál počujem pokrik dravého vtáka, žiadneho však nevidím. Dostávam sa na križovatku chodníkov – môj červený sa križuje so žltým. V mape sa uisťujem, že mám pokračovať hore po červenom. Na zemi sa váľa ceduľa informujúca o sezónnej uzávere chodníka. Skúmam jej uchytenie, aby som zistil, kde bola pôvodne. Zjavne zakazovala vstup na žltý chodník a niekto ju musel úmyselne zničiť – tu na ňu nemal aký strom spadnúť. Žiaľ, Facebook je plný rôznych bezohľadných “turistov” – chumajov, ktorí sa bežne chvália fotkami z oblastí v čase ich uzavretia, či táborenia na miestach, kde to nie je dovolené. Ach, ľudia! Nemajú žiaden rešpekt.

Čaro samoty bez ľudí sa vytráca. Blížim sa k hrebeňu a vidím pohyb ľudí.

Ďumbier

Od Krúpovho sedla sa všetko úplne mení… Namiesto zelene sú len chladné kamene – kopy kameňov, také typické pre Tatry. A mnoho ľudí presúvajúcich sa od Chopka na Ďumbier, o čosi menej opačným smerom. Je tu veľa značkových turistov v športovom oblečení žiariacom novotou, so štýlovými šatkami a okuliarmi – cítim sa tak trochu ako nejaký vandrák. 🙂

Obľube sa tešia aj turistické paličky v rukách – ja som im akosi neprišiel na chuť, no verím, že môžu pomáhať. Mám silné a stabilné nohy, nepociťujem potrebu mať ich a keďže v rukách držím foťák, asi by mi prekážali. I keď, momentálne by mi možno pri tej poškodenej nohe mohli naozaj pomôcť. Nič to, vyberiem sa teda po vydláždenej ceste hore na Ďumbier.

Hlavu si lámem nad tým, ako mohol niekto z takých obrovských kameňov spraviť tak zarovnaný chodník a ako najreálnejšia mi príde predstava horských obrov z Gorgorothu. 🙂

túra na Ďumbier

Po chvíli som sa dostal hore na Ďumbier – do výšky 2046 m. Akosi sa mi nechce veriť, že som už tu – cesta sa mi zdala krátka a jednoduchá, vôbec sa necítim unavene. Podľa záznamu som prešiel 8 km, vystúpal 1100 m a trvalo mi to 3 hodiny. Ešte ma však čaká prechod na Chopok, ktorý vidím v diaľke. Nevyzerá to byť náročné, po hrebeni by to malo ísť rýchlo a bez veľkého stúpania. A potom možno pôjdem pešo i dole. Kúsok vedľa vidím svišťa, ale je priďaleko na odfotenie, po chvíli zmizne za kameňmi. Počujem, ako sa ľudia bavia o tom, že si dajú proteínovú tyčinku a magnézium a ja sa opäť cítim strašne zaostalo.

Z Ďumbiera na Chopok

Je 10 hodín, bezvetrie, slnko zosilnelo a keď vidím opaľujúcich sa ľudí, spomeniem si, že by som sa mal natrieť – krém som vzal. Nemám však vlhčené utierky, zabudol som doma, takže by mi zostali mastné ruky a to nemám rád, nechcem si zamastiť fotoaparát. Mohol by som si nasadiť klobúčik, no mám dva a jeden chcem ponúknuť švagrovi, keď sa stretneme. A tak to nechám zatiaľ tak… Konečne som sa dovolal sestre. Dohodli sme sa, že pôjdu z Chopku smerom sem, ja smerom tam a niekde sa stretneme – nemáme sa ako minúť.

Väčšina ľudí je tu vo dvojici alebo vo väčšej skupinke – vlastne asi všetci.

Ponevieram sa tu sám, takže vždy ma niekto osloví, či im nespravím spoločnú fotku – teraz tomu nie je výnimka. Na oplátku sa nechám zase odfotiť ja, nech mám dôkaz, že som tu bol. 🙂 Zaujalo ma, že dvojkríž ma logo mesta Trenčín a aj nápis Trenčín. Asi ho sem dodali Trenčania… Chvíľami sa prekvapivo silno rozfúka, potom vietor zase stíchne. Po odfotení sa vydávam na cestu dole. Bežne chodím ako kamzík, v podstate behom preskakujem z kameňa na kameň, mám dlhé nohy a ide mi to dobre. No nie dnes! Dnes musím ísť mimoriadne opatrne. Je mi jasné, že stačí jediná chyba pravou nohou a budem vyradený. Snažím sa ísť opatrne, riskantnejšie kroky robím zásadne len ľavou nohou. Šikmejší uhol dosadnutia pravej nohy mi spôsobuje bolesť. Vedel som, že smerom nadol to bude dnes horšie, zistil som to už pred týždňom na schodoch…

Demänovské sedlo

Prechod Demänovským sedlom ma uistil, že som tu už niekedy bol, spomínam si naň. Vtedy som šiel opačným smerom. Neustále stretávam ďalších a ďalších turistov, je tu rušno. Vcelku dosť som klesal dole, viac ako som čakal, takže teraz bude nasledovať stúpanie na Chopok. Je to ďalej ako sa zdalo pohľadom z Ďumbiera a už chápem, prečo má cesta z Ďumbiera na Chopok trvať 2 hodiny.

Pomaly postupujem ďalej a cestu mi spríjemnil pohľad na krásne modré pleso – pravdepodobne Lukové pliesko. Už som pod Chopkom, po výprave sestry akosi ani stopy. Dovolali sme sa – vraj si netrúfli na tú cestu po kameňoch. Nevadí, aspoň sa nebudem vracať s nimi na Ďumbier. Úprimne – táto cesta sa mi moc nepáči. Priveľa ľudí a kameňov, málo zelene.

Chopok

Tesne pod Chopkom ma privítala veľká plocha s topiacim sa snehom, tak som sa po nej prešiel. Je tu stanica lanovky a z nej dav ľudí robí turistiku krátkym chodníčkom na Chopok, pripadá mi to ako v rade na zmrzlinu. 🙂 A v tej rade smerom nadol vidím sestru s rodinou, kričím na nich a malý synovec Marek kýva a odpovedá. Nuž, vybehnem si to aj ja, keď som sem už prišiel. Po pár minútach som hore, vrchol je vo výške 2024 m, pofotím a idem preč. Nemôžem si pomôcť, ale necítim sa ako v prírode, skôr ako v lunaparku.

Medzi Chopkom a Ďumbierom – Nízkotatranský útek z civilizácie

Prešiel som 13 kilometrov za necelých 5 hodín a keď som sa dozvedel cenu halušiek, nemám ani hlad. Preventívne zjem keksíky z batohu a dopijem džús. Zvažujem, či ísť dole lanovkou so sestrou alebo to zvládnem pešo po modrej a červenej značke na Priehybu. Vyzerá to riadne strmo, ale noha zatiaľ poslúcha. Hm, idem do toho! A tak vyrážam strmou serpentínou popod lanovkou. Nad hlavou mi prebehne kabína, kýva mi z nej Marek a ja jemu. 🙂 Miestami je sneh a musím ísť veľmi opatrne. Stretol som len pár ľudí.

Chata Luková

Na konci serpentíny pod lanovkou je chata Luková – opustená a pôsobí strašidelne. Zvnútra počuť akési kvílenie, asi vŕzganie dvier vo vetre. Nakúkam dnu cez okno – sú tam stoly a stoličky, všetko pripravené na ďalšiu zimnú sezónu. Pod chatou je šikmá cesta, na nej je riadna kopa snehu a šmýka sa. Môžem pokračovať červeno značeným chodníčkom cez kosodrevinu alebo dlhšou cestou pre horských cyklistov, volím chodník. Z cesty pokračuje vľavo, tak musím obísť sneh, aby som sa tam dostal – nie je to až tak jednoduché, ale zvládnem to bez pádu. Tento chodník je tiež vydláždený z kameňov a zeleň naokolo pôsobí príjemne.

Skúsil to aj cyklista

Vedľa po ceste vidím ísť nahor cyklistu a hoci je ďaleko, počujem, ako hlasno zanadával – zbadal pred sebou tú haldu snehu. 🙂 Kričím na neho, že je to len kúsok a tam ďalej už nie je sneh. Zamával a šiel pomaly ďalej, po chvíli vzal bicykel na plece a pokračoval pešo. Nezávidím mu.

Po chvíli stretávam oproti mne najskôr muža, potom tri ženy. Ustráchane sa pýtajú, či je to ešte ďaleko. To je relatívny pojem, tak zisťujem, odkiaľ idú a koľko im to zatiaľ trvalo. Za dve hodiny prešli zdola sem, hm, akosi pomaly, no vzdialenosťou sú asi v polovici – na túto informáciu reagujú zdeseným výrazom. Radšej im nepoviem, že za sebou majú tú ľahšiu polovicu a čaká ich riadne stúpanie…

Cez Širokú dolinu na Priehyby

Chodník mi končí, či vlastne pokračuje smerom na Širokú dolinu, ktorou som šiel ráno. Potrebujem sa dostať na Priehyby, kde ma čaká sestra. Ďalej teda pokračujem po ceste pre cyklistov, jej povrch tvorí jemný štrk a ujazdená pôda. Ňou som sa dostal ku stanici lanovky, odtiaľto pokračuje nadol pozemná lanovka “Lienka”, ja pokračujem chodníkom cez zjazdovku a zase po cykloceste. Už ma z toľkého klesania pália chodidlá od podrážky, ale nohy držia pokope, aj tá pravá. 🙂 A tak sa dostávam k autu a sestra ma odvezie na chatu.

Prešiel som 18 km, so stúpaním 1400 m a klesaním 1100 m. Trvalo mi to necelých 7 hodín, z toho 2 hodiny prestávok.