Piatok. Deň šiesty.
V Piatok ráno som sa zobudil vo svojej starej detskej izbe, z ktorej som pred 10 rokmi vypadol a už sa nikdy nevrátil na dlhšie, ako pár dní. Z nástenky sa na mňa usmievali spolužiačky zo strednej školy, z ktorých sa dnes už polovica volá inak. Vždy ma na fcb prekvapí, prečo mi vyskakuje status nejakej Lenky Hrčkovej, ktorú predsa vôbec nepoznám. Po rozkliknutí fotky si poviem ahá, Lenka Kováčová, tá čo sedela pri dverách hneď pred tabuľou. Tá čo vždy pila Griotku a potom aj tak ráno vyzerala. Gro jej profilu už nie sú fotky s frajerom ako raňajkujú, ako umývajú riad po raňajkách, ako pozerajú telku po raňajkách, žiadny vážny status „Čo len budem varkať neskaj na obedík mojej lásočque, poraďte kamky“ s 15 komentármi od dvoch báb ako už „musíme dať tú kávičku zlatulík“ a „možno aj niečo tvrdšie, xixi“. Asi narážka na Griotku.
Veru, profil už má plný fotiek s „dvojmesačným bruškom“, potom s bruškom level dva mesiace a dva dni, level dva mesiace a týždeň atď.. Že sa z Lenky už stala plnohodnotná členka militantnej komunity matiek na Modrom koníkovi prezrádza fotka „nášho prvého hovienočka“.
Ako ten čas letí…
Rovnako letí aj náš postup na retard čelindži. V to piatkové ráno som si prvý raz uvedomil, že ak sa niečo fakt neposerie, že to asi aj dáme. Plánom na Piatok bol Marhát. Pri pohľade do mapy nám s priateľkou poskočili srdiečka, pretože výška je len okolo 700 m.n.m.. Teda najmenší kopec, na aký sme sa zatiaľ v rámci retard týždňa trepali. Niežeby sme boli lenivé bzdochy, ale už sme vážne začínali mať dosť. Predošlý deň sme mali celkom záhul na Martinských holiach. V Piatok ráno sme obaja naplno pocítili, že zjazd dolu z Holí nie pekne po asfaltke posediačky, ale po teréne stále prikrčený, všetko tlmiac stehnami, z nás urobil trosky. Ako náročne hore, tak náročne aj dolu, ak nie viac.
Ak sa niečoho podobného ešte niekedy zúčastním, určite nezabudnem na poriadny strečing po každom výjazde a zjazde a minimálne 10 minút vždy obetujem uvoľňovaniu svalstva. Človek sa učí na vlastných chybách. Inteligent sa ale učí na chybách druhých, tak si dovoľujem doporučiť všetkým – nevyserte sa na to. Fakt.
Marhát
Povedali sme si ale, že Marhát má smiešnych 700 výškových, to musíme dať, aj keby sme mali bike niesť. Opätovne sa podobne ako na Poľane ukázalo, že sme nemohli mať väčšiu pravdu. Ale o tom potom.
Náš cieľ pre auto bola dedinka Moravany nad Váhom. Na konci obce parkujeme pri miestnom cintoríne. Dnes je kolotoč vybaľovania a zbaľovania prijateľnejší, pretože oba stany, spacáky, karimatky, varič, ešusy, chrániče, náhradné plášte, teplé handry, pracovný nôž a milión ďalších vecí sme vyložili u mňa doma. Smerom na Marhát už v sedle našich hliníkových a oceľových tátošov míňame malú vodnú nádrž. Vzhľadom na teplotu vzduchu stojí nadľudskú snahu sa ovládnuť a nehodiť sa do vody.
My však pokračujeme ďalej asfaltkou, až prídeme na rázcestie Výtoky. Nakoľko značky nič nehovoria o vrchu Marhát (čo by mala byť dominanta okolia, divné), váhame či vpravo či vľavo. Našťastie (ešte vtedy sme to tak brali) prichádza miestny ujko na starom žihlaváku (niekde známy aj ako „Ukrajina“), pre ktorý by nejeden hipster obetoval aj obličku. Na našu otázku, kadiaľ na Marhát, hovorí že aj vpravo aj vľavo sa dá, pričom vpravo je to lepšie. Nakoľko ľavá varianta odbáča niekam do prd…eč, a pravá smeruje podľa buzoly priamo k Marhátu, vyberáme sa vpravo. Osudový omyl.
Lesnou asfaltkou v dobrom stave pomaly míňame aj rekreačné zariadenie Výtoky. Názov nie moc vábny, evokujúci spomienky na moju prvú dovolenku s prvou priateľkou a situáciu po kúpaní v hotelovom bazéne v Turecku. Ale nekazme si pekný deň takýmito spomienkami.
O čo nevábnejší názov, o to krajšie prostredie. Útulné chatky, zelený udržiavaný trávnik, futbalové a tuším aj volejbalové ihrisko, okolo pekný potok, karpatské bukovo-dubové lesy – ideál na rodinnú dofču spojenú s nenáročnou bikovačkou, varením gulášu a hubačkou.
A teraz to zlé.
Pomaly stúpame asfaltkou, až sa zrazu ocitneme na malej vybetónovanej čistinke a bodka. Žiadna asfaltka nikam. Skúšam otvoriť mapu v mobile, ale pre absenciu signálu sme odkázaný na buzolu. Tá ukazuje, že Marhát by mal byť priamo pred nami. Z lesa trčí niečo ako turistický chodník, tak sa po menšej dohode vyberáme priamo hore tlačiac biky. Naivne si hovoríme, že domáci nás predsa nemohol poslať úplne zle a niekde tu bude správna cesta. Po asi 5 minútach je jasné, že mohol a nebude.
Stúpajúc strmo hore po asi 10 minútach zisťujeme, že predpokladaný turistický chodník je zvážnica. Stúpajúc ešte strmšie hore po ďalších 10 minútach zisťujeme, že predpokladaná zvážnica je iba járok vymletý vodou. Nesúc bicykel na chrbte a prekračujúc popadané stromy po ďalších 10 minútach zisťujeme, že už nie je žiadny járok. Už je iba strmý svah.
Skutočne sme sa drbali hore takým strmým terénom, že jediná možnosť ako napredovať bolo stojac na mieste hodiť bike čo najviac dopredu držiac riadidlá, stlačiť obe brzdy, urobiť dva malé kroky na priblíženie sa k biku a proces opakovať. Po nejakom čase sme prišli na lesnú cestu, ktorá traverzovala náš svah. Povedali sme si, že už ideme tak dlho, že musíme mať nastúpané metre a sme tesne pod vrcholom, že kašleme na lesnú cestu, ktorá vedie bohviekam. A tak sme pokračovali ďalej priamo.
Toto sa opakovalo ešte dva krát.
Pri treťom raze, keď sme opätovne prišli na lesnú cestu traverzujúcu svah, sme rezignovali. Jednak sme už fakt ledva chodili, a jednak pokračovať zasa priamo hore nemalo význam pre strmosť terénu a kopu kríkov. Iná možnosť ako skúsiť lesnú cestu nebola. Vytriasli sme z topánok asi 3 kilá zeminy, listov a suchých vetvičiek a totálne spotení a vyčerpaní sme sa dali vľavo.
Po nejakom čase sme sa napojili na červenú turistickú značku. Ani len netušili, kde v prdeli sme, či ísť vľavo či vpravo, spoľahli sme sa nejaký podvedomý orientačný zmysel a dali sa vpravo. Buzola nám bola už na dve veci, nakoľko sme nevedeli, či sme vrchol už prešli, neprešli, či cieľ vôbec existuje a dnešný ciel je iba chyba v Matrixe.
Terén na červenej značke začal mierne stúpať. My sme však boli už tak hotoví, že sme ledva šľapali na najľahších prevodoch takmer rovinku. Do toho strašne dusno. A muchy. Tie posrané muchy. Mal som okolo seba vlastnú letku v počte asi 50 kusov. Čo by za takýto stav dala naša armáda…
Ľahší o ďalší liter potu po chvíli vidíme nejaký smerovník. Konečne!
Čítame že ešte len Sedlo Marhát! A zasa do kopca! Neveriaco krútim hlavou. Do prdele, ak zarátam nastúpané metre neverím, že ešte stále treba ísť smerom hore na tak malý kopec. Veď toľkoto sme nestúpali ani na Sitno, a to má 1.000m.n.m..
Terén pomaly prechádza do nešlapateľného. Zoskakujeme a biky tlačíme meter a pol vysokou burinou sem-tam reznutou žihľavou. V duchu sa upokojujem, že popŕhlenie je vraj dobré proti reume, tak sa snažím pokračovať ďalej a NEVYŠKLBAŤ VŠETKU TÚ ZA.RANÚ ŽIHĽAVU! A muchy. Krista tie muchy!
Tlačiac bike prichádzam na úzky hrebienok s pár skalami, kde bike už musím niesť na chrbte.
V duchu si hovorím, že ak Otec Zakladateľ zasa vymyslel niečo ako Poľanu, kde budem musieť ešte hodinu niesť bike cez žihľavu, prisahám, že prvá vec čo po návrate spravím, bude kúpa poukazu na šamanský woodoo kurz a pekne mu to zrátam. Splietajúc diabolské myšlienky o tom, ako si vyrábam postavičku cyklistu na cesťáku v Bianchi drese a nápisom „PETERE“, sa ani neviem ako ocitám na nejakej čistinke.
Rozhľadňa Marhát
Pozriem vľavo a neverím – rozhľadňa. Už som ani nedúfal. Sme tu.
O chvíľu príde aj priateľka, ktorá zvolila inú trasu – hrebeň obchádzala mimo značenej trasy sprava, tadiaľ sa aj budeme vracať – v pohode zjazdné na biku, keby to viem, neseriem sa cez skalky a žihľavu, nuž…
Čaká nás ešte obligátny výstup na rozhľadňu. Lezúc po schodoch si vždy v polovici musíme dať pauzu, skutočne sme na dne so silami. Zostup dolu prebiehal ešte horšie. Ak by nás niekto videl, určite by si povedal, že Spolok priateľov artritídy a umelých kĺbov z neďalekého sanatória má vychádzku…
Na čistinke s ohniskom si chceme na chvíľu oddýchnuť a najesť sa. Keď sme sa však pozreli lepšie, prejde nás chuť. Všade naokolo neskutočný bordel. Podľa stavu odpadkov to tam leží už nejaký čas. Sú tam roztrhané asi 4 Tesco igelitky a v nich obaly od špekačiek, prázdne fľaše od chlastu, plastové tácky, papiere od sladkostí atď. Pravdepodobne kvôli zveri a vetru sú smeti roznesené aj po okolí.
Fakt netuším, čo za prasatá toto mohlo nechať v prírode, a k tomu také množstvo. V prístrešku je informácia, že táto lokalita patrí pod správu nejakého miestneho turistického klubu. Viem, že nie sú povinní robiť v lese smetiara, ale viete ako… Ale možno je priemerný vek ich členov podobný ako v Zväze protifašistických bojovníkov a v tom prípade to chápem.
Rýchlo sme sa z tohto zanedbaného zasvineného miesta pratali. Dnes žiadne akčné zjazdy, len pekne piánko „v sedle“. Priateľku som veľmi ľutoval, že nemá na biku tlmič. Po červenej sme sa pomaly spustili do lokality Jelenie jamy, a odtiaľ ukážkovou asfaltkou ďalej dolu. Kvalita cesty je neskutočná, taká Bajkalská v Bratislave by mohla závidieť.
Letiac asi 60tkou krásnym listnatým lesom sme onedlho boli pri rázcestníku Výtoky, kde nás pred nejakým časom miestny pánko poslal zlým smerom.
Cez Výtoky
Pozrel som sa na údaj na smernovníku a hneď mi bolo jasné dnešné utrpenie. Marhát má síce iba 748 m.n.m., ale nadmorská výška pri rázcestníku je iba 250 m.n.m. Dokonca v Moravanoch iba 165 m.n.m.. To je takmer 600 metrov prevýšenia. To preto sme nechápali, ako veľmi dlho ideme do kopca. Keď si vezmem, že sme tlačili bike lesom cca také prevýšenie, ako je z. Popradského plesa do Sedla pod Ostrvou (okolo 500m), už chápem, že naše sily boli asi na takej úrovni ako dôvera verejnosti v justíciu.
Od rázcestníku Výtoky sme mierne prepletajúc pedálmi boli o chvíľu pri aute. Mimo les bolo asi 40 stupňov v tieni, vďaka čomu sme po dnešnom horolezeckom výstupe vyzerali ako ešte väčšie trosky.
Zvyšnou vodou z camelbag-u som sa pred nastúpením do auta provizórne poumýval a prezliekol do čistého trička. Inak by som mohol auto odviezť rovno do Solivarov Prešov, kde by so sedadla získali tak 10 kíl soli. Minimálne. Dnešný deň bol zatiaľ jednoznačne najťažší. A tak to aj ostalo do konca celej retard čelindž. Paradoxne najnižší kopec zo všetkých.
Ponaučenie – nikdy nepodceňuj svojho protivníka, hoci má malý. Samozrejme vrchol.
