Reportáž začína 1. časťou: Maďarsko a Srbsko
Je niečo po 11:00 a vyrážam smer Bulharské hranice ktoré sú asi 120 km vzdialené.
Bulharsko, Musala
Celkovo ma čaká presun asi 250 km do lyžiarskeho mestečka Bobrovec pod najvyšším vrcholom Bulharska –Musala 2925 m.n.m.
Cesta k hraniciam je už slušnejšia a bez väčšieho zdržania prechádzam Bulharské hranice. Je tu časový posun -1 hodina takže som v Bulharsku a je niečo po 11:00 aj z časovým posunom. Do Bobrovca je to z hraníc cca 130 km. Idem v kľude, výletným tempom, aneb ako by bratia Česi povedali: „tak aby to moc nežralo“. Okolo 13:00 prichádzam do lyžiarskeho strediska z množstvom hotelov, penziónov a reštaurácii.
Komfort za babku
Rozmýšľam nad ubytovaním v aute, ale keď som zistil že v 4* hoteli s bazénom a saunou za jednu noc s príplatkom za to že som sám zaplatím 25 eur za dvojlôžkovú izbu, idem do pohodlia. Na recepcii som sa rovno dohodol, aby ma zavčas ráno pustili zo stráženého parkoviska, že pôjdem na výstup na Musalu. Pokúšam sa dohodnúť či by sa dalo keď sa vrátim okolo 14:00-15:00 ešte osprchovať. Boli ochotní, ale iba ak by som sa do 12:00 vrátil. Podľa informácii z internetu ale len výstup trvá cca 5 hodín, takže nereálne.
Mám veľa času voľna a takmer celé poobedie pred sebou. Je čas na dobré jedlo v reštaurácii. Polievka, šobský šalát, plný tanier hranoliek, 3 rezne ako dlaň, 2 pivká za cca. 15 eur. No nekúp to.
Idem sa prejsť k miestu nástupu, aby som vedel. kam sa ráno presunúť. Čaká ma ťažký výstup s väčším batohom. Flákam sa do večera po mestečku, popíjam sem tam pivko, dávam saunu, bazén a idem spať.
Deň tretí, ráno 5:30
vstávam a som zaskočený. Tma ako v rohu. Zabudol som na časový posun. Rozvidnievať sa začne až za hodinu. Nevadí viem kde je nástup na trasu tak vyrazím skôr za tmy. Čelovku mám.
Opúšťam hotel a presúvam sa asi 2 km vyššie na koniec mestečka. Odstavujem auto pri lese na parkovisku. Vystúpim z auta a rýchlo som v ňom späť.
Vonku pobehuje asi 5 brechajúcich psov kade tade a túlajú sa v okolí parkoviska. No nič zmena plánu, zaliezam do spacáku v aute a idem ešte driemať hodinku kým začne vychádzať slnko.
V tej tme sa bojím ísť sám do lesa keď okolo pobehuje svorka psov. O 6:30 vyrážam do prítmia lesa. Psy už nikde nie sú. Začiatok cesty je nenápadná cesta v lese širokým chodníkom. Po pár 100 m je už dobre značená červenou značkou. Asi po 1 km je treba odbočiť doprava, Značenie na kameni sa dá aj prehliadnuť. Toto je jediné miesto kde sa dá zísť z cesty. Cesta lesom pokračuje miernym stúpaním stále širokou cestičkou, podklad je kamenistý. Ide sa dobre. Rýchlo stúpam a po asi hodinke vychádzam z lesa do otvoreného údolia medzi horami.
Je celkom sviežo, a cítiť chlad.
Slnko síce už vyšlo ale pre vysoké vrcholy okolo seba je dolina stále v tieni. Po pravej strane je pohorie tvorené skalnatými masívmi, po ľavej strane vysokým vrcholom na ktorý smeruje lanovka z Bobrovca. V pohorí je jasne vidieť vychodený chodník od lanovky celým pohorím smerom k Musale .Sú tam vidieť zreteľné aj nejaké stavby. Asi bufety. Ale z mojej cesty sú neprístupné a nedá sa tam dostať. Celú dobu výstupu pôjdete v doline súbežne s touto cestičkou od lanovky. Po asi 15 minútach sa zo skalnatej cesty dostávam na otvorené lúky, miestami rozmočené a zaliate vodou. Konečne aj slniečko sem dosvieti a je cítiť citeľné oteplenie .Ideálne na oddych. Podľa GPS som už neďaleko skupiny chát, ktoré sa nachádzajú pred záverečným výstupom pri trojici horských plies.
Niečo není v poriadku s časovým rozpisom lebo idem len asi 1:30 aj z raňajkami v tráve a som ďaleko za polovicou cesty.
Pokračujem v jemnom stúpaní až k skupine 3 chatiek pri plesách. Tu sa spája aj cesta smerujúca od lanovky. Keď som prišiel, práve vstávali turisti čo tam boli ubytovaní a prespávali tam. Sú to 2 jednoduché chatky, vhodné na núdzové prespanie alebo na bivak a veľká chata na ubytovanie. Popri chatkách sa treba držať cestou doprava, do prudkého stúpania do skalnej steny. Je tu vychodený chodník.
Od tejto chvíle začína už len prudké stúpanie po skalnatom podklade a suti na úzkom chodníku. Bude to problém pri návrate. Keď sa okolo obeda zaplní stovkami turistov, čo dorazia lanovkou a pôjdu na vrchol.
Postupujem medzi skalami, úzkym chodníkom. Predo mnou v diaľke je vidieť dvojica výrazných vrcholov. Ten napravo je Musala. Počas cesty som nestretol nikoho.
Až tu pri jednom malom jazierku zastavujem pri zaujímavej dvojici. Snažia sa spolu odfotiť. Mladý asi 20 ročný chalan a starý pán v rokoch. Ochotne sa ponúknem že ich odfotím. Starý pán má 87 rokov. Zo slzami v očiach mi rozpráva, že bol na Musale asi 10 krát a toto je jeho posledný výstup z vnukom. Zdravie mu už viac takýto výstup nedovolí . Klobúk dole pred jeho výkonom.
Na Musalu
Po krátkej prestávke pokračujem ďalej miestani v prudkom skalnatom teréne.
Predo mnou sa týči strmá skalná stena a v nej zarezaný chodník ktorý sa v nej vlní ako had. Podľa GPS by už za týmto výstupom mala byť posledná chata, kde sa dá aj ubytovať a prespať. Je to výrazná ikona v tomto prostredí. V tvare pyramídy, vystavaná z kameňa a skla. Zaujímavý prvok v tomto prostredí. Zapadne sem vďaka veľkému modrému a priezračnému plesu a modrému sklu.
Pri chate pozerám čas a idem niečo málo cez 2 hodiny.
Pohĺad nad chatu, kde je už rozpoznať vrchol Musaly aj z budovou na vrchole je majestátny. Cesta čo ma čaká je najstrmšia čo zatial bola pri tomto výstupe. Vyzerá krátka, ale je to riadna dávka výškových metrov na krátkom úseku. Cesta smeruje najprv po ľavej strane a potom po hrebeni popri elektrickom vedení, ktoré smeruje na vrchol. Cesta je prašná, kamenistá a dosť náročná na stúpanie.
Je cítit aj únava a možno aj výška. Pomaly sa blížime k hranici 3000 m.n.m. Je tu aj citelné ochladenie a silný vietor, ale vrchol je už na dosah.
Na hodinkách mi ukazuje čas 3:20 hod. od štartu z parkoviska a som na vrchole. Krásne počasie. Minimum ludí, jednoducho nádhera. Prosím poľských turistov o vrcholovú fotku a pretože dosť fúka po asi 15 min sa vyberám dole.
Ešte dnes ma čaká presun do Grécka.
Zvažujem pokúsiť sa rýchlo zbehnúť do Bobrovca a stihnúť sa ešte pred cestou osprchovať. Teoreticky by som to mohol do 12:00 na hotel stihnúť. Zostup po chatu Pyramída je pomalý a opatrný. Tu sa moc času nedá pri zostupe získať. Radšej pomalšie a opatrne. Pod chatou sa už dá pobehnúť a zostupovať rýchlejšie.
Ako zostúpim pod stúpanie pod chatou, cestička sa začne kľukatiť medzi skalami. Blížim sa k trojici chát pri prvých plesách. Za jednou veĺkou skalou nastáva šok.
V stúpaní nad chatami sa zrazu objavilo asi 100 ludí a na ceste ku chate od lanovky sa valia ďalšie 100-ky ludí
Dorazila prvá várka ľudí z lanovky. Neskutočná zmena, otras, predieram sa smerom dole. Som jediný čo zostupuje. Všetko sa hrnie hore. Ešte že ma to chytilo už len tu nad chatami a ja sa vyberám cestou ktorou som prišiel. Za chatami už som zasa osamotený. Tu je už terén jednoduchý, mierne klesajúci a dá sa mi bežať aj z batohom.
Za asi 45 min som už pri hoteli. Celá cesta na Musalu trvala 6:10 min. 26 km a 1350 výškových
Recepčná síce udivená, že som prišiel späť už 12:30, ale je ochotná a posiela ma na izbu sa osprchovať. Po 13.00 som už poumývaný, zbalený na odchod a idem sa naobedovať pred cestou.
Grécko, na Olymp
Po 14:00 vyrážam smer Grécko. Predo mnou je cca 400km pod najvyšší vrchol Grécka, bájny Olymp – 2917 m.n.m. Nástupné miesto má mestečko Litochoro a horskú chatu Prionia nad ňou.
Cesta je dobrá. Po kvalitných cestách a bez problénov. Na gréckych hraniciach prvý x pociťujem ,že sa zhoršuje situácia s migrantmi. Na hraniciach bolo veĺa vojakov a vojenskej techniky. Prvých 10 km za hranicami bol vidieť všade veĺký neporiadok, rozhádzané veci, oblečenie, stany…. Začínal som už rozmýšlať, ako budem postupovať pri návrate domov.
Olymp bol vidieť už z dialky asi 80 km od neho, okolo 18:00 som dorazil do mestečka Litochoro a smerujem k horskej chate.
Aj keď je to z dediny ku nej len 15 km trvalo mi skoro hodinu sa tam dostať po veľmi zlých, prašných, kamenistých cestách pohorím. Nieje tu žiadny signál a zlé spojenie, treba byť opatrný.
Na parkovisko pred chatu prichádzam tesne pred západom slnka. Stihnem si dat na chate jedno pivko a už ju zatvárajú. Jedlo si teda uvarím pri aute, a idem si unavený ľahnúť.
Cestovanie, málo spánku a výstupy si už vyberajú svoju dań a ja cítim svalovú horúčku, dávam jeden paralen a idem sa snažiť vyspať.
V noci je na parkovisku celkom živo, prichádzajú ďalšie autá a niektorí už v noci vyrážajú na cestu. Ľudia chodia často na dva dni a prespávajú v polovici cesty na chate, kde sa ale treba vopred objednať. Za poplatok sa dá na obmedzenom mieste aj stanovať.
4 deň ráno 7:00
Vyrážam na posledný výstup na Olymp, ktorý bude s najväčším prevýšením okolo 2000 výškových metrov. Vchádzam jasne ohraničeným chodníčkom do hustého listnatého lesa, plného kríkov a buriny. Všade je cítiť puch a trus po somároch, ktorými vyvážajú na hornú chatu zásoby.
Cesta je prvé km dobre ohraničená a značená. NIeje kde zablúdiť. Dá sa vyraziť aj za tmy, aj keď to tu nepoznáte. Odporúčam vyraziť čo najskôr. Vyhnete sa nielen vysokej teplote v závere stúpania vo vyschnutom prostredí ale aj častým poobedným búrkam, spôsobenými iba 25 km vzdialeným morským pobrežím a rýchlo sa kopiacou oblačnosťou.
Po kilometri sa mení prostredie a cesta pokračuje stále plynulým stúpaním v krásnom borovicovom lese. Výškové metre pribúdajú pomerne rýchlo. Po ďalšom 1,5 km sa opäť výrazne zmení prostredie. Hustý les vystrieda kamenistý terén s kosodrevinou a nízkym porastom. Je úžasné počas výstupu sledovať meniacu sa tvár prírody. Vďaka tomu veľmi rýchlo ubieha cesta a není nudná.
Cestička je dobre vidieť a nieje kde zablúdiť. Pred Vami sa v diaľke začína sem tam objavovať aj mohutná skalná stena Olympu. Zdá sa byť veľmi ďaleko a neprístupná.
Cítim už únavu z predchádzajúcich dní, ale snažím sa držať svižné turistické tempo. Pokračujem do čoraz redšie zalesneného prostredia. Slnko pridáva na sile a vo vzduchu už cítiť citeľne rastúcu teplotu.
Po 3 km začína prudké stúpanie do svahu a v diaľke v proti svahu už vidieť chatu. Tá je v polovici výstupu po 4,5km a 1000 výškových metroch a presne 1:30 hod.od štartu. Dá sa jej aj vyhnúť malou obchádzkou, ale dostať sa ku nej je dôležité. Je to posledná možnosť dostať sa k vode či už kupovanej alebo tečúcej z prameňa pri chate.
Určite treba doplniť vodu na max. aký potrebujete a viete zobrať. Budete ju potrebovať a jej nedostatok môže spôsobiť v druhej polovici výstupu vážne problémy.
Po krátkom oddychu a doplnení tekutín na cestu sa vydávam prudkým stúpaním po prašnej ceste smerom nad chatu.
Je to namáhavé prudké stúpanie na šmýkajúcej sa skalnej suti a zdá sa, že ste stále na jednom mieste a nepostupujete vpred. Výrazne naberáte výškové metre a pred vami sa po ľavej strane týči dvojvrchol Olympu. Cesta sa začína stáčať po úbočí masívu doľava. Vy obchádzate celé pohorie a vzdiaľujete sa od vrcholu.
Opäť prichádza veľká zmena prostredia. Dosť dramatická. Na pár 100 m zmizne úplne všetka vegetácia a ocitnete sa akoby v mesačnej krajine len v prašnom a vyprahnutom skalnatom prostredí.
Krajina sa otvorí a začne fúkať teplý vysušujúci a silný protivietor. Treba často dopĺňať tekutiny. Ste vysoko nad 2600 m.n.m. a je tu veľmi teplo.
Cesta sa prudko otočí doprava a v diaľke vidíte iba nekonečné stúpanie po šmýkajúcom sa prachu a úzkom chodníčku. Ideme na záver výstupu, teda to si len myslím.
Šlapem si svojím tempom a dobieham v polovici stúpania pár väčších skupín turistov. Po 3:20 hod stojím na vrchole, ale akom? Nič tu nieje. Cesta pokračuje niekde ďalej po hrebeni. Pre začínajúceho turistu šok.
Z vrcholu pozriem doprava a tam vidím strmý skalnatý štít z vlajkou a ľudmi pri nej. Ale ako sa tam dostať?? Veď tu je len prudký skalnatý terén skôr pre horolezcov.
Prehodnocujem svoje možnosti a skúsenosti a zmierujem sa s tým, že tu som skončil. Zrazu spomedzi skaly, čo vyzerala ako cesta do priepasti vylieza človek.
Idem to omrknúť. Cesta k vrcholu. Idem skúsiť. Veľmi prudký zostup po skalách, v tesnom priestore, a stále len klesám a klesám smerom do priepasti.
Cesta je často a dobre značená na skalách značkami. No stále prudšia a prudšia no zostup. Postup je pomalý a opatrný. Dostávam sa do malého sedielka medzi dvoma masívmi. Prejsť 2 metre cez sedlo je zážitok. V úzkom sedle medzi skalami tak fučí vietor, že máte poct že vás to zhodí dole do priepasti. Pred sebou vidím véééééľmi prudkú stenu a cestu k vrcholu.
V našich Tatranských podmienkach by toto nemohla byť ani náhodou volne prístupná cesta. Aj tu by som doporučil prilbu, lebo kamene tu lietali jedna radosť.
Po hodinovom trápení v náročnom teréne sa dostávam na vrchol Mytitas.
Neverím že som tu a že som to zvládol. Čas ukazuje 4:20 hod od štartu. Je krásne slnečno, bez obláčika, Na vrchole asi 15-20 ľudí naobliekaných v bundách, plnými batohmi, ťažkými zimnými topánkami, ktorý divne na mňa pozerajú. Evidentne nezapadám do tejto spoločnosti v kraťasoch, krátkom tričku, trailových bežeckých topánkach a ľahkým batohom.
Výhľady sú úžasné. Druhý vrchol Olympu Skolio je prístupný len pre horolezcov, není určený pre turistov a bez lezeckej výbavy sa tam nedá dostať
Mám dobrý čas a už není nič v pláne. Zostupujem v kľude a pomaly bez behu.
Relax
Za necelé 3 hodinky som dole pri aute a nič lepšie ako sa isť vyvaliť k moru vzdialeného len pár km ma nenapadá. Po obede si o 16:00 užívam kúpanie v mori a pozerám sa z mora na majestátny Olymp , kde som ešte pred pár hodinami stál. Začína sa zahaľovať do oblačnosti.
Je koniec 4 dňa a ja mám ešte 2 dni k dobru. Boli rezervné v prípade zlého počasia, alebo keby som nestíhal presuny medzi jednotlivými štátmi. Chcem ostať oddychovať pri mori. Ale ako zapadlo slnko, ostal som na pláži sám. A samoty som mal už celkom dosť.
Tienistá stránka cestovania o samote, není s kým zdieľať plno zážitkov, emócie radosť. Preto som sa pobalil a vyrazil najkratšou cestou 1300 km cez Macedónsko domov.
Dobrodružná cesta domov
Na hraniciach z Macedónskom ma čakal ešte jeden zážitok. Pre problémy s migrantami už boli prijaté prísne opatrenia. Na hranicicach mi hneď zabavili pas. Evidentne som sa im zdal strašne podozrivý. Sám európan v aute a prvý x cestujúci cez Macedónsko práve touto cestou.
Po pár bežných otázkach čo, kde a prečo som tu ma požiadali, či súhlasím z prehliadkou auta cez rentgen. Že je to asi 15 min zdržanie. Pas som nemal, tak som musel súhlasiť, veď nič neskrívam. Poslali ma do rady. Bol som 3 auto v poradí a išlo to celkom rýchlo. Stále som sa tešil že na druhý deň som okolo 9:00 doma. Prídem na rad a keď otvorím auto, vidím na kontrole nie moc priateľské pohľady.
Naozaj neviem čo bolo podozrivé na tom že som mal z auta vytiahnuté sedačky, a mal tam madrac, spacák a ostatné veci. Môj starý Ford galaxy prešiel rentgenom a akoby sa zastavil čas.
Po 15 minutach vyšiel colník a vraví všetko z auta von.
Uf za mnou sa nakopilo v rade dalších 8 aut. Nervozita. Už aj ja nervózny čo sa deje, som začal vyhadzovať na určené miesto veci. Okamžite ma obkolesili ďalší dvaja colníci a upozornili ma, že nemám hádzať veci na kopu, ale si ich ukladať. Pýtam sa či ich budú kontrolovať. Vraj nie, že chcú len prázdne auto. Tak som sa nasral a všetko naraz zabalil do plachty ,vytiahol z auta a šlahol im to vedľa auta.
Po ďalšej hodine išlo auto opäť na rentgen a opäť neprešlo. Videli tam nejaké dutiny, lebo auto má od výroby originál namontované lemy prahov a iné nárazniky.
Keď mi začali strhávať koberec v aute, že ich idú odmontovať tak do mňa vošla zlosť a začal som byť na nich príjemný, tak ako ani na mňa.
Skončilo to napomenutím že budem zadržaný pre nespoluprácu. Nedá sa nič robiť potrebujem pomoc. Volám na zastupiteľský úrad a vysvetľujem situáciu. Kontrola trvá už 3 hodinu a žiadam aby im bolo jasne oznámené, že ak auto poškodia neodbornou demontážou budem žiadať náhradu škody. Po malej debate mi oznámili, aby som si naložil veci, vrátili mi pas a opustil som colnicu.
Po 4 hodinách kontroly, som vedel že domov nemá význam pokračovať. Som unavený. Treba sa vyspať.. Prespávam v Srbsku za Nišom na parkovisku a ráno pokračujem domov.
5. deň 16:00 som doma.
Tento balkán trip ako ho nazývam mi dal osobne veľa skúseností. Neľutujem, že som sa do toho pustil. Nieje to určite ideálny návod ako si užiť hory. V mojom prípade išlo o to skúsiť, či sa to dá. Zážitkov zostalo neúrekom a podobnú cestu by som odporučil určite len odvážnejším a dobrodružnejším povahám.
Samozrejme že sa dá každý výstup realizovať aj samostatn. V každej oblasti stráviť viac času a vidieť viac.
Toto boli jediné štátne vrcholy, ktoré som navštívil sólo. Odteraz som chodil vždy s rôznymi ľudmi, partiami, kamarátmi,… S niektorými aj opakovane.
Na takýto krátky trip je asi výhodne ísť sám. Nebyť na nikoho časovo viazaný. Všetko je dosť na tesno a bolo treba veľa improvizovať a nečakane sa prispôsobovať vzniknutým situáciam. A to sa najlepšie rozhoduje človek sám za seba a nesie za to aj svoju zodpovednosť.
Horám a cestovaniu zdar.
Výstupy boli uskutočnené v termíne 31.8-3.9 2015
