Večer sa mi nechcelo dronovať, ani ísť na obhliadku okolo jazera. A teraz ráno to trochu aj ľutujem, je hmla, nič nevidno, ale má to svoju špeciálnu atmosféru. Čaká ma posledná etapa na vlak do Klagenfurtu popri jazere Wörthersee
- (13 serpentín, 98 km, 1450 nastúpaných metrov)
- https://www.strava.com/activities/9680990045
Ešte si dávam menšiu zachádzku k jazeru, kde na mňa pokrikujú nejakí domorodci raňajkujúci na terasu svojho domčeka. Až keď som vyšiel späť na hlavnú cestu, vidím za sebou zákaz vstupu cyklistom – tak už tomu rozumiem.
Bohinjská Bistrica
Smerujem naspäť k jazeru Bled, po rovnakej trase ako včera. Trochu sa obávam tej hlavnej cesty, ale najskôr si musím spraviť odbočku do Bohinjskej Bistrice. Je to proste zábavné, že sem prichádzam z Banskej Bystrice, a už plánujem ako si niekedy v budúcnosti naplánujem výlet z B. Bystrice do B. Bistrice.
Vykupujem pekáreň aj potraviny, a už teraz doobeda začínam trpieť v neznesiteľnom teple. Tie predošlé dni v horách boli o dosť príjemnejšie.
Jazero Bled
Pri jazere Bled je znova husto, všade kopec turistov, doprava v meste strašidelná. Navyše pri výjazde z mesta upozornenie na cyklo obchádzku a tak chvíľu hľadám správny smer. Nastupujú cesty cez nejaké lazy, kde ma čaká ešte jedna Bistrica pri Tržiču.
Tu fakt ledva fučím a rozmýšľam ako prekonám dnešný posledný kopec, dokonca na vrchole ma čaká tunel a netuším, či je prejazdný na bicykli.
Neviem, či je to tým posledným dňom, alebo mi už definitívne došli všetky sily po nastúpaní vyše 10 tisíc metrov v predošlých dňoch. Veď pár dní dozadu som ležal v nemocnici a teraz tu každý deň zdolávam Alpy. Prechádzam Bistricu aj mesto Tržič, na lavičke pri kaplnke definitívne dávam oddych. Rozkladám a suším všetky zvlhnuté veci a stan. Vedľa na stromoch vešiam hamaku a varím cestoviny. Síce na mňa všetci okoloidúci pozerajú dosť divne, ale je mi to jedno. Ležal by som tu takto aj do večera, ale zostáva mi 40 kilometrov a jeden riadny kopec.
Po dvoch hodinách sa rozbieham veľmi pomaly, mám strašné nervy, lebo na hlavnej ceste je zákaz cyklistom a musím bočnými kopčekmi stúpať a klesať v tom teple. K vrcholu zostáva veľmi málo, ale pri ceste vidím reštauráciu a musí na radler. Fakt už pomaly nemám silu a potrebujem nejaký doping, tak objednávam aj nejakú zmrzlinu. Tá chutí nejak divne, posypali ju nejakými bylinkami, alebo čo to bolo.
Za pár minút som konečne pri tuneli a dá sa pokračovať bočným chodníkom, tak je to celkom v pohode. V strede tunela značky, a prichádzam do Rakúska. Trochu ma to udivuje, ešte viac ma potom prekvapí kontrola na hraniciach. Normálne musím vyberať doklad, aby ma rakušáci pustili. Neočakával som už na rakúskej strane veľké prekvapenia, ale nechali si pre mňa niečo.
Sopotnica
Po úvodnom prudkom klesaní sa musím opäť štverať do kopcov, najskôr posledné serpentíny pri Sopotnici a následne úplne posledný kopec za Drávou. Tu mám zase nervy v koncoch, lebo šlapem medzi autami po štvorprúdovke a všetci tu jazdia ako blázni.
Na Klagenfurth
Na vrchole ešte fotím nejaký hrad a finálne sa púšťam do Klagenfurtu. Myslel som, že stihnem aj nejak obzrieť mesto alebo Wörthersee, ale nemám už chuť na nič. Cykloexpedícia do Klagenfurtu popri jazere Wörthersee tu definitívne končí.
V kempe sa snažím vybaviť lacnejší nocľah bez stanu, v hamake, ale nemajú tu stromy. Neostáva mi iné ako rozložiť stan, a ráno po štvrtej spraviť budíček, vlak mi odchádza niekedy o pol šiestej. A veru ráno som tam šramotil pri balení, tak ma všetci v okolí kontrolovali, postupne sa otvárali zipsy na stanoch, dokonca na mňa aj svietili autom 🙂
Na recepcii mi večer vravela, že k stanici je to 10 minút pešo, ráno mi to ale trvalo 20 minút bicyklom a tam som len rád, že som jej neveril a vyrazil skôr. Tu sa končí môj druhý tohtoročný alpský výlet, tentoraz to bolo približne 730 kilometrov a vyše 12 tisíc nastúpaných metrov.
Sám, s bicyklom, dokonalé vyčistenie hlavy.
Cyklopotulky Maťa Melichera
