V poslednom čase chodím na túry sám. Nie preto, že by som nemal priateľov, ktorí by išli so mnou. Ani preto, že by som chcel niečo dokázať. Pravda je jednoduchá: začalo ma fascinovať ticho. 1000 podôb ticha, ktoré nám príroda a život denne ponúkajú.
Sú rôzne druhy ticha, a ja ich rád zbieram, ako iní zbierajú turistické známky.
1000 podôb ticha
Napríklad také tiché ráno, keď sa prebúdzaš v stane. Keď slnko ani nevyšlo na oblohu a vtáky sa ešte len dohadujú, ktorý ťa zobudí prvý. V noci ticho preruší iba sova. Rozprávky hovoria o rannom kikiríkaní kohútov ale aj tie nám akosi zleniveli. Ako prvá ma prebúdza uškriekaná straka. Za ňou sa zvyknú pridať hrdličky, ozve sa kohút a potom nastane čulý operený džavot vyhladnutých lastovičiek a ostatných vtákov. Vstaneš zo stanu, vypustíš, stojíš pri lesnej cestičke, vzduch vonia ihličím, a všetko okolo akoby spalo. Iba ten vtáčí spev. Je to ticho plné očakávania – ako keby svet čakal na prvú výzvu dňa.
Potom je tu vetrové ticho. Keď vietor sviští okolo a ty by si prisahal, že to má byť hlučné. Ale nie je. Skús si sadnúť medzi borovice na hrebeň hory a len tak počúvať. Zistíš, že vietor robí také jemné pauzy, také mikrosekundy ticha, že to celé pôsobí ako prírodná symfónia.
Úplne iné je ťaživé ticho. Také vlhké, keď kráčaš v hmle, jemne mrholí, nevidíš na krok a zvuky sa ledva ozývajú.
Ďalšie je hlboké lesné ticho. Toto ticho má hĺbku, ktorú v meste nezažiješ. Nie je to úplne ticho – šuchne list, praskne vetvička, niekde buchne ďateľ do stromu. Ale všetky tie zvuky akosi podčiarkujú, že v tomto lese nemáš čo kričať. Ticho tu má rešpekt.
Sila je zažiť absolútne ticho. Hlboko v podzemí napríklad v opustenej bani. Sú na to aj špeciálne komory, niektorí toto ticho dobre predávajú. Zavrú ťa na týždeň do úplného ticha a tmy. Si iba sám so sebou. Ale byť bez rozptyľovania iba sám so svojimi myšlienkami vôbec nie je jednoduché.
Rád objavujem staré opustené fabriky, jaskyne či záhadnné miesta. Mystické ticho, ktoré v nich nachádzam prebúdza moju fantáziu a sám si kladiem otázku. Čo je vlastne realita?
Ticho ma napĺňa
A potom je tu moje obľúbené, unavené ticho. To zažívam napríklad na vrchole Veľkého Choču alebo keď zdolám na bajku Maguru, alebo Col de Vars keď už nohy pália a pľúca si pýtajú pauzu. Sadneš si, spokojný, plný endorfínov, vytiahneš horalku, rozhliadneš sa po okolí a… nič. Žiadne výčitky, žiadne úlohy, len ten pocit, že som tu a teraz. V tomto tichu sa neodohráva nič dôležité, a práve to je na ňom krásne.
Na turistike som sám práve preto. Keď ideš v skupine, to ticho jednoducho nemáš šancu zažiť. Vždy niekto hovorí: „Pozeraj, tam sú ovce!“ alebo „Zastavíme sa na pivo?“ Ľudia vedia byť hluční aj bez slov. Ticho im je akosi nepríjemné, cítia povinnosť ho zaplniť.
Ale ja ho zapĺňať nechcem. Ticho je ako prázdna izba, v ktorej si konečne môžem upratať myšlienky. Turistika ma naučila, že nie všetko musím zdieľať na Instagrame, nie všetko musím s niekým prediskutovať. Niektoré veci stačí prežiť. Úplne by som pritom zabudol na domáce formy ticha.
Domáce formy ticha
Napríklad taká tichá domácnosť. Alebo prosebné ticho, keď doma zahlásim: „Poďme do lesa alebo na kolobežku.“ Bekyna (môj lenivý pes) ani Hanka (manželka) ani nehlesnú. Tvária sa, že nepočujú.
Špeciálne praskajúce ticho objavíš, keď sa pozeráš ako plápolá oheň v krbe. Toto ticho môžem sledovať hodiny. Určite je to lepší program ako šúpať prstom na mobile po Tiktoku alebo sledovať reklamy na Jojke.
Ticho môže mať aj svoj imperatív: “Buď už ticho!!!!” Na Slovensku je toto imperatívne ticho stále viac rozšírené.
V ostatnom čase si všímam, že rozpačité ticho nastane aj v krčme alebo v saune, keď na chalupe prejavím pred dlhoročnými známymi i kamarátmi svoj názor a túžbu po racionalite. Ako mínové pole. Tak radšej mlčím a počúvam. Občas pri plochej zemi a svetových sprisahaniach je to neznesiteľné. Ak chceš spoznať tento typ ticha, pochváľ sa: Že sa ti darí, máš radosť, úspech, zarobil si, podarilo sa,… proste hocičím. Alebo stačí pochváliť život v Bratislave. 🙂
Takže áno, v poslednom čase chodím na túry i do sauny radšej sám. Aj do tej krčmy už chodím pomenej. Nie preto, že by mi pivo menej chutilo, alebo by som sa chcel od ľudí dištancovať. Ale preto, že v tichu je niekedy odpoveď, ktorú ani nevieš, že hľadáš.
Ticho lieči. Ticho ti umožňuje premýšľať, vstúpiť do seba, hľadať správne odpovede. Znižuje tiež stres a zlepšuje tak spánok i zdravie. Rozvíja tvoju fantáziu a kreativitu.
Vráťme sa realisticky k môjmu najbľúbenejšiemu unavenému tichu. O tom som chcel pôvodne v tomto článku točiť. Keď zvládnem vrchol, vyburcujem endorfíny, spokojný sám so sebou, sadnem si na kmeň a pozerám doďaleka naokolo, vychutnám si všetkých tisíc podôb ticha naraz. Každú zvlášť.
Poznáte aj ďalšie podoby ticha? Napíšte do komentu. Radi doplníme. 🙂
