- Lanovka: dvojsedačková bratislavská lanovka, ktorá vedie zo Snežienky priamo na Kamzík
- Ultra: beh nad 50km, spravidla okolo 100km ba i viac.
- Ultralanovka: nekonečné 3-km krúženie popod lanovú dráhu na Kamzík a späť.
- Plamienok: svetielko, ktoré pomaly vyhasína…ale dáva nádej rodinám, ktoré môžu objímať svoje dieťa pri jeho odchode, na mieste, ktoré dôverne pozná….
Čo môžu mať tieto slová spoločné…tak odlišné….a predsa…
Myšlienka sa zrodila v hlave Martina Urbaníka, organizátora Štefánik trailu, na ktorom sa zbierka pre Plamienok už robí. Čo viac sa dá spraviť? Ako ešte viac pomôcť? 1.april.2016, krásny dátum na to, aby presvedčil zopár bláznov na 24 hodinový beh na 3km okruhu popod strmú lanovku, od polnoci do polnoci. Štartovné poputuje Plamienku. Alebo si dať pár kôl. Alebo sa povoziť s deťmi na lanovke….Prišla som tiež. O barličke. 2 mesiace po operácii. Nenechám si ujsť túto príležitosť. Lekárovi som to pre istotu zamlčala. Dať „behu“ iný rozmer. Nápomocný nie len mne…ale aj iným. Dali sme s Lubim (zdravotne na tom bol vcelku podobne po zlomenine členku) 10 okruhov. 30 km. A vedeli sme, že to o rok pobežíme. Celé.
Štartovné nie je vôbec malé, ale pri prihlasovaní to neriešim. Veď nejako bude. Veď viem prečo je také. Má zmysel a ja vôbec nepochybujem.
Blíži sa 8.apríl. Strach, „že to bude sakra dlhý deň“ je opodstatnený, o nič menší ako obavy, či je dosť km v nohách po zime. Nie je. Choroby, zranenia, únava….stále dookola – možno ako mentálna príprava dobré. Obavy, ako vyzbierať peniažky, ma prenasledujú, nakoniec však naberám akú takú odvahu a píšem pár priateľom. Niektorí píšu späť, prajú nám šťastie, možno i účasť, teším sa. Niektorí pomáhajú so zbierkou a ja vidím, že to bol správny krok. Podarí sa nám to a mne padá kameň zo srdca. Nakoniec prinášam do kasičky pre Plamienok viac ako trojnásobok. Veľké ďakujem všetkým!
Vôbec nemáme veľa vecí
Piatok 7.apríl, určite si chcem pred štartom pospať chvíľu. Deti ráno zverujem tete, soplavé. Na(ne)šťastie, ani jej malá na tom nie je o nič lepšie a tak sa ide podľa plánu. Z roboty odchádzam 2 hod pred záverečkou, info dávame na stránku. Snáď sa k nám už nik neprehnal. Vraj mám ísť rovno domov, nachystať sa, baby sú v pohode. Chcem ich ale ešte vidieť a tak mením pohodlie za pusu na dobrú noc. Prichádzam večer domov, samozrejme že nemám všetko nachystané, samozrejme že sa spať už nejde. Začínam byť nervózna i keď nie je dôvod. Pozerám na prepravku s jedlom, ktoré určite ponesiem späť domov. Luxus mať možnosť pristaviť sa prakticky kedykoľvek pri svojich veciach, veď pojdem okolo každé 3km. Trochu obsah preriedim, nech nevyzerám nenažrano, zvyšok nechám ako je. Bude sa testovať. Nachystané skvelé tyčinky podľa Tomáša Wiebauera, citrónová šťava v ampulkách od magnézia na radu Maťa Halásza, kukuričné chrumky, naporciovaná mrkvová polievka ako pre bábätká v novej vychytávke : desiatovej taštičke pre deti so vzorom sloníka 🙂 Dík Tome.
[pl_section section=“popthumbs“ id=“886714238″]
Lubi zvoní zdola, tuším zaspal. Na pol jedenástu to stíhame LTT. Hľadáme miesto pre auto, pri bufetoch je. Už sa vidím, ako sa nútim zájsť pár krokov naviac kvôli jedlu. To radšej budem „hladná“. Lubi ma už nejaký ten piatok pozná, v obave o môj pokazený žalúdok a tvrdohlavosť hľadá iné východisko, parkuje na parádnom mieste rovno po trase. No dobre. Aj jesť teda budem.
Pri registračke známe tváre, aj tie menej známe. Musím občas pôsobiť priblblo, keď pri rozhovoroch premýšľam nad menami. Napádajú ma menovky na hrudi ako v prvej triede. Kto ma pozná, neurazí sa 🙂 Pozitívna energia všade, úsmevy, podania rúk, podpisovanie lajstra, že som si tento bláznivý počin vybrala dobrovoľne a snáď mám dosť zdravého rozumu a tela na najbližších 24 hodín. Peniažky strkáme do minipokladničky, tuším sa tam všetky ani nepomestia. Foto našich nepoškvrnených tvárí na pamiatku. Do štartu sa vyhrievame v kolibke, prichádzam na ďalšiu výhodu ultra behu pre ženy. Rada na dámskych toaletách je oveľa menšia ako na pánskych.
Príhovor, poďakovanie, tak ako to len Maťko vie
Pred polnocou sa nám Martin Urbaník všetkýmpekne poďakuje, podebatí s médiami a ako popolušky o polnoci mizneme v tme. 2km zbeh, korene, nejaké tie kamene, opäť korene…Predstavujem si seba po 15tich hodinách, ako „dvíham“ nohy, určite tu hodím papuláka. Prší. Je to príjemný pocit, aspoň nás trochu schladí. Asi 50-ka ultráčov nastupuje do prvého kopca popod lanovku. Tak nejak sme sa pekne v zbehu ponaťahovali, nik nezavadzia nikomu. Šliapeme do kopca. Aké jednoduché, keď nejdeš naplno. Tu sa chodievajú drtiť výškové metre na rýchlosť, hore padáš na kolená a lapáš po vzduchu, hrkáš prázdnou fľaškou. Dnes je to iné. Noha cez nohu, krok po kroku, hľadáš správny rytmus, ušami sleduješ parťáka. Si hore a ani to nebolelo. Takto keby to šlo stále. Teším sa do dalšieho kola. Občerstvovačka pri stanici, vyťahujeme zelené plastové poháriky, idú z vrecka ťažko. Tuším ich tu rovno necháme, koho to bude baviť každé kolo bojovať s ladvinkou. Kočky nám lepia na ne číslo, jééj aj moje meno tam je, rátali aj s takouto službou. V tichosti otváram ústa, paráda. Do ďalšieho kola sa ide opäť o kúsok ľahšie, telo zohriate. Začína byť teplo. Takto by to nešlo. Pristavujeme sa pri aute, mením dlhé triko za krátke. Stále drobný dážď, nádherný pohľad naň vo svetle čelovky. Ďalší výbeh je ako z rozprávky. Začína opar popod lanovkou. Ako na jeseň. Úsmev od ucha k uchu. Toto je ono. Toto som potrebovala.
Rozprávkový les
Šlapeme hore, rozprávame sa, toto bude ešte dlhá noc. A tak nejak sa z toho teším. Už dávno mi tak nebolo. Dnes je správny deň pre správnu vec. Dnes nejde o mňa. Dnes nebežím pre seba, ale oslobodzujúci pocit nakoniec pomáha i mne. Zdvíham obal od Mily, ktorý som zaregistrovala predošlé kolo. Udivuje ma, že nevidím viac bordelu. Pozitívne. Dobiehame na stanicu, podávajú nám naše poháriky. Voda a ide sa ďalej. Stojíme opäť pri aute, Lubi rieši oblečenie, využívam otvorené auto a nechávam v ňom návleky na ruky, vykladám softflasku, voda z nej mi akosi nechutí. Radšej si počkám na milých ľudkov hore.
[pl_section section=“popthumbs“ id=“765021267″]
Do kopca sa pomaly začína šmýkať, stále prší, pole pôsobnosti sa rozťahuje na priľahlé trávičky. Ak to pôjde takto ďalej, cez deň tu bude Spartan race. I keď je dážď veľmi príjemný, dúfam, že do rána ustane. Kvôli lanovke. Nech sa zbierka vydarí po všetkých stránkach. Mišo Kostka neúnavne fotí. Skúšam prvé jedlo. Sladkému sa tentokrát vyhýbam, vyskúšam, čo to spraví so žalúdkom. Radšej siahnem na konci stola po kocke syra. Nečakala som, že môže tak chutiť. Akoby som presne to potrebovala. Možno to tentokrát prežijem dôstojne. V duchu sa zasmejem, keď si spomeniem na besedu o ultra v jednej kaviarni s Radom Harachom. „Aaa to ty si tá, čo jej je stále na vracanie?“ Hmmm, pekné meno som si urobila…Opäť stojíme pri aute. Prezúvame tenisky za pohodlnejšie. Lubi je hladný, skúša niečo zo svojho jedálnička. Vyberám teda citrónovú šťavu,
značkujem si miesto pri dverách. Piate kolo, pri poslednom zbehu na asfaltku už čakám, kedy na mňa vykukne jarne-zelený trs trávy spoza stromu na cestičke, tak krásny a natoľko na trati, že mi učaroval. Dávam mu meno, zdravím a bežím ďalej. Obieha nás Patrik Hrotek, netuším presne kedy, ale mám pocit, že je to každé štvrté- piate kolo. Lubi vyťahuje svoje parádne domáce sušienky. Jednu dostávam. O chvíľu mi podáva ďalšiu. ?? Veď ešte mám tu jednu. Hore na stanici už dávno netreba hovoriť číslo našich pohárikov, chystajú nám ich, len čo nás zbadajú, nalievajú nám ako štamgastom. Pozerám po tých dobrotách, ale viem, že by mi prišlo zle, presúvam sa teda na koniec stola, beriem svoju kocku syra. Poďakujem, čakám na Lubiho, snažím sa ho nenahánať, viem, že potrebuje jesť, aby vládal fungovať. Rozbiehame sa, premýšla nad jedlom, ktoré má v aute, pozerá na mňa a radšej dodá: „ďaľšie kolo“. Vbiehame do lesa, čelovka slabne, nič nevidím. To už mi vydrží ani nie 2,5 hodiny? Spomaľujeme, svietim si ako baterkou pod nohy, ale skôr symbolicky. Premýšľam, či mi Lubi viac svieti ako tieni. Snaží sa správne uhýbať. Až sa bojím, či sa niekde nevysype. Zdravím Elišku, moju trávičku. Svetlá lanovky vítam viac než rada. Šlapeme opäť do kopca, kde tu sa s niekým zhovárame. Riešime čelovky, bude treba urobiť prieskum trhu. Dobrý ľudia raďťe. Na stanici zamieňam citrónovú vodu za Colu. Dobre padla. Stojíme pri aute, mením baterky, Lubi niečo pojedá, značkujem opäť miesto pri dverách. Keby náhodou. Veď prší. Krásny zbeh a opäť sa pre zmenu šlape do kopca. Lubi siaha do ladvinky opäť po sušienku. Jedna malá na kolo. Ja tú svoju ešte opatrujem vo vrecku. Hore zapíjame magnézko. Úsmev pre porotu, veď je nám hej a ide sa ďalej.
Služby na parádu
Zbeh dole, niečo nie je v poriadku. Lubiho trápia kŕče v lýtkach. Tak skoro? Rátam v duchu jeho dávky saltsticov, moc tomu asi nedal. Spomaľujeme, nech sa dá ako tak dokopy. V diaľke počujem prvé autobusy. Aj pršať prestalo. Lubi siaha do ladvinky po moju skvelú tyčinku „od Tomiho“. Skvelá tyčinka nie je až taká skvelá. Vlastne to už ani tyčinka nie je. Nekontrolovateľne opustila svoj obal a vyzerá skôr, akoby ju už dakto požul a vyplul späť. Ospravedlňujem sa a sľubujem Lubimu, že mu ladvinku operiem. Nie je to až také zlé vraví a oblizuje si ulepené prsty. Stretávame niekde Tomiho, ponúka nám svoj originál, tuhá, krásne tvarovaná gulička. Chvíľu ideme spolu, dobre sa kecá. Obieha nás opäť Paťo v zelenom triku, skáče ako žabiak. Hore opäť Cola, kocka syru každé druhé kolo. Pristavujeme sa pri aute, značkujeme pri dverách, začína svitať. Pri zbehu sa verejne priznávam k Eliške a zoznamujem ju s Lubim. Myslím že ho to ani neudivuje. Premýšlame, že naše „miestečko“ pri aute bude treba nahradiť novým, keď sa vyroja turisti. V polovici klesaniaza odbočkou by to šlo 🙂 Práve tam sa Lubi priznáva, že dostáva kŕče už aj do krku. Trochu ma to desí. Pred očami mám rôzne scény, o ktorých by vedel Maťo Dinga rozprávať. Snažíme sa teda spomaliť, doplniť magnézka…Idem rýchlo? Idem pomaly? Nohy by šli, ale krotím sa, nech to ešte nezhorším. Sľúbenú „obedovú polievku za odmenu“ navrhujem skôr. Lubi hrdinsky odmieta, spravia to vlastné zásoby a už pri aute mieša Vitargo. Čakám, trpezlivo ale predsa nervózne. Prešlapujem a hryziem si do jazyka. Veď o nič nejde presviedčam sa. To len tá nedočkavá radosť, že mi konečne nie je zle a beží sa mi na pocit s ľahkosťou. Obieha nás Zuzka Kmeťová, úsmev od ucha k uchu, vyzerá, akoby si práve vzala čip a vybieha do prvého kola. Ale má asi toľko čo mi. Rozhýbeme nohy a bežíme za ňou. Čo to je? Nechápem, ako cupká dole, ako nič a ja jej nestíham. Nechcem sa nechať uniesť jej tempom, toľko kilákov do cieľa sa bojím. Premýšlam, či som ešte stále bežec.
Slniečko Zuzka
Zuzka prepletá nohami akoby tancovala, občas si poskočí od radosti. Pod kopcom sa striedame. Na občerstvovačke už čakajú naše poháriky, dovolím si odlomiť z úžasného brownie. Aspoň jeden kúsok. Pak stojíme opäť pri aute a mňa mrle žerú. No jo no. Cítim to ako skúšku pokory. V duchu si premietam všetky tie behy, čo ma naopak Lubi poslušne čakal, keď mi odišiel žalúdok. Zuzka precupká okolo, s úsmevom práve vypusteného dieťaťa. V širokých turistických nohaviciach a červenej mikinke, akoby sa tu ocitla náhodou. Veď to aj bolo náhodou, Pali prebral stráženie špunta na seba a Zuzka ani netušila, že dnes pobeží. Čistá radosť z behu v priamom prenose. Opäť cupkáme pokorne za ňou. Lubimu dochádza energia. Premýšľa, čo by zjedol. Ako to ten chlap robí. Dáva aspon sušienku, paličky do kopca odmieta. Tak hľadám správne tempo, aby sa nezasekol úplne. Prichádza mu zle od žalúdka. Sa snáď otočí garde? Teraz, keď mne nič nie je? Uisťujem sa, či mu tempo vyhovuje. Ťažko odhadnúť, myslím, že sa kvôli mne snaží íst nad jeho momentálny stav. Počujem rytmické klopkanie paličiek za chrbtom a opäť Paťo prefrčí okolo. Hore nútim Lubimu citrónovú vodu a asi mu to pomáha. Bežíme a ja sa neprestaj ubezpečujem, ako mu je. Na trase stále viac turistov, stále viac známych. Začína premávať lanovka nad hlavami. Zdá sa mi, že bežíme v peknom tempe, čerství bežci nám ale ukážu, čo je to rýchlosť. No jo, to musíme vyzerať. Ale aspoň mi nie je zle. Veď voda každé 3km, čistá paráda (ok už nie len voda, vcelku dosť striedam citrónovú štavu s colou, ale funguje to). Lubiho trápi koleno pri zbehu, už nad tým ani nepremýšlam. Dnes si to vyžiera aj za mňa. Snažím sa vymyslieť tému na rozhovor, nech na to nemyslí. Keď cíti opäť únavu, sľubujem mu ďalšie kolo teplú polievku. Dočkal sa, radu zjesť si ju v stoji za pultíkom ignoruje, s úľavou si sadá na lavičku. Dojedá aj tú moju.
Opäť sa rozbiehame, polievka žblnká v žalúdku, ale evidentne pomohla. Opäť bežíme a je nám hej. Necítim únavu, je mi skvelo. Stretávame Martina Černého: Koľkaté máš kolo?“. Uf tak to vážne netuším. Som aj trochu zvedavá, ale rátať túto haluz by ma asi odrovnalo. „Lebo ja mám 25, tak asi aj ty.“ Poďakujem za info a bežíme ďalej. Značkujeme naše nové miestečko. Letíme ďalej „závratnou rýchlosťou“, popod lanovkou nás obieha Joži Mráz s malým synom a drtia si to až hore. Sánka nám padá skoro až ku zemi. 10 minút? Čo ti hrabe?
Kdesi v polke lanovky Maťko Urbaník prežíva svoje „ultra“ pocity, rozplakal i mňa s Lubim. Hore prichádzame všetci, akoby sme dostali mechom do hlavy. Až mi je z toho do smiechu. Voda, citrón, Cola a tradičná kocka syru to spraví.
Zdravím brata, práve nastúpil do „služby“. Posielam po ňom odkaz pre tetu, mobil nemám pri sebe. Pridáme trochu Vitarga pri aute, Lubi tradične trochu viac. Ja skúšam kukuričnú chrumku alebo skôr placku, trochu rozmixovanej mrkvovej polievky. Teším sa, že mi ide niečo jesť. To nebýva často. Asi preto sa aj dobre beží. Lubimu ale horšie. Opäť trochu kŕče, pak málo energie, až mi je ho ľúto, snažím sa krotiť svoj úsmev, aby som mu nepriťažila. Nanútila som mu moje paličky do kopca, v ďalšom kole konečne vyberá z auta tie svoje. Premýšľame, či sme si toho nenaváľali na sezónu trochu veľa. Škrtáme Lazovku, rozhodujeme medzi 85kou či Krížnou. Glockner sme prakticky odpískali. Ak by sme v tej chvíli mali net, tak už asi na štartovkách nie sme.
Moje baby neprídu, vraj soplia od rána, odkazuje teta. Škoda, tešila som sa na ne.
Začína nejako vykúkať slnko, sakra ešte to mi chýbalo. Utláčam negatívne myšlienky vyvolané „úpekom“ , nasadzujem tielko a okuliare, sveta mi je žiť a aj lanovke nad našimi hlavami. Paťo opäť prefrčí po X-týkrát, zdá sa mi že do pol tváre pobledol, ale driape sa kopcom ako nič. Nechápem. Na občerstvovačke si dávam odložiť na koniec preteku čokoládovú guličku, veď neochutnať z takých dobrôt? To by ľúto bolo. Kočky lepia na škatuľku moje číslo s menom, moja vlastná, som z toho namäkko a najradšej by som ich vyobjímala. Škoda len, že som ju tam potom nakoniec zabudla 🙁 Sa na mna podobá. Nad tradičnou otázkou „Nie je ti zima?“ sa len pousmejem, kiež by bolo
Parťák do každého počasi
sľubovaných 5-7 stupňov. Ale nie som sobec, pre väčšinu je určite príjemne. Nie je to také zlé vravím si. Vzdychanie nechávam na leto. Lubimu je tak nejak obstojne, nesťažuje sa veľmi, ale ani nesrší vtipom. Poslušne čakám, kým si vyberie, čo zahryznúť, možno trochu nedočkavo. Vidím Radku, zlatá, priniesla nám v termoske vývar. Bude sa ešte hodiť. Opäť vyrážame krúžiť. Celkom príjemne ubieha čas aj kilometre, sústredím sa len na aktuálne kolo, zbeh, rovinka, zbeh, Eliška, výšlap a je to. Zbeh, rovinka, zbeh, Eliška, výšlap …..Začíname si všímať nový prvok: Zbeh, rovinka, pomedzi ňu kopček (ktorý tam predtým nebol) , zbeh, Eliška, výšlap….pár kôl a kopčeky už boli dva. Podvečer už aj hláv pod lanovkou ubúdalo, dajako sme osireli, začíname si vychutnávať ticho. Snáď tri kolá počúvam, že máme 96km. Pravidelné návštevy pri aute, opäť značkujeme „svoje“ miestečko. Stmieva sa a mi šlapeme na stanicu. Lubimu už ani do reči nie je, zvažuje ďalší postup. „Daj mi chviľu“ prosí ma. Akú dlhú? „Mám ísť zatiaľ daľšie kolo?“ Mám pocit, že to bude pridlho na to, aby sa neskôr vedel prinútiť opäť sa pripojiť. „Alebo počkám tu s tebou?“ Bojím sa, že „chvíľa“ bude pridlhá, ako tak na neho pozerám, pridlhá na to, aby som sa naopak vedela rozbehnúť ja. Snažím sa nechať mu priestor na rozhodovanie. Dáva si čas na premyslenie, kým prídeme k autu. „KONČÍM“. Uisťujem sa, či to myslí vážne, presviedčam samu seba, že to nie je z mojej nedočkavosti, pýtam sa, či mám aj ja skončiť. Nie.
Nasadzujem teda čelovku, nechce sa mi veriť, že je tu večer. Zvláštne smutno ísť po toľkých km sama. Zároveň sa cítim ako práve vypustený divý kôň a rozbieham sa dolu kopcom. Mala som ešte chviľu počkať? Myšlienky pretrhávajú sústredené nohy a ja mám pocit, že lietam, že som práve vyšla na hrebeň Tatier a užívam si strmhlavý zbeh. Obieham chalaňov, zdá sa že už viac menej hybernujú. Stretávam Tomiho, sťažuje sa na tuhé stehná. Do kopca si pri každom výšlape nájdem partáka na rozhovor a tak je opäť veselšie. Štvrté kolo nik. Začínam cítiť žalúdok. Asi som sa nechala uniesť, opäť som to prehnala. Pre istotu spomaľujem, kým mi nie je zle (pravdepodobne som šla pomaly aj predtým, z pohľadu ultrabežca má človek pocit, že drtí ťažké tempá, skôr sa to ale podobá na kolísajúceho sa dôchodcu). Do kopca vypínam čelovku, šetrím baterky. Hluché miesta pod lanovkou, sama, ticho, tma mi pripomínajú, že by sa aj spánok hodil. Začínam si podriemkavať, zatváram oči. Akosi sa mi zrazu nechce. Hľadám odpovede, prečo pokračovať. Neviem ich nájsť. Janko Piroščák sa ma ujíma, sľúbil sa Tomimu, nenašiel ho však. S radosťou prijímam ponuku, ospravedlňujem sa za tempo, bojím sa viac pritlačiť. Hore Cola, Lubiho posielam po polievku od Radky, že by som si ďalšie kolo snáď dala, dúfam, že tak pomôžem rozhodenému žalúdku. S Jankom sa rozbiehame, prispôsobuje sa môjmu šuchtaniu. Kecáme, je mi fajn, cítim ale, že som to predošlými kolami tak povediac pos..la. Známe pocity sa derú na povrch, do kopca sa snažím opatrne, nech veľmi nesťahujem brucho. Rátame čas, stihli by sme do pohody ešte tri kolá. Kým sa vyštveráme hore, ráta Janko už sám, ja som radšej ticho. Kalkulujem. Premýšlam. Druhýkrát za celú dobu pozerám na svietiacu tabuľku s menami. Neviem sa tam nájsť, tak neriešim. Lubi mi podáva polievku, ale už prichádza neskoro. Myslím že končím. Počujem hlasy okolo seba, čo blázniš, to dáš, ešte dve kolá. Počujem seba vravieť „ jedine, ak si dám pivo“. Niekto mi ho pohotovo podáva, to bola rýchlosť. Glg dva…..žiadna závratná zmena. Janko je ochotný spomaliť ešte viac. Posielam ho ale samého. Motivácia mi došla, analyzujem. Pomohla som iným, ďalším kolom nepomôžem viac, akurát tak ublížim sebe a stratím dobrý pocit, ktorý ma po celú dobu sprevádzal. Viem, že dokážem ísť ďalej a veľmi dobre poznám, čo bude nasledovať. Myslím, že dnes ale netreba nikomu nič dokazovať, sme tu predsa kvôli niečomu inému. A tak definitívne končím. Dávam si dole čip, počujem okolo seba potlesk. S úsmevom, do plaču, od šťastia, že sme to dali, zo smútku, lebo si vybavujem dôvod celej tejto nádhernej akcie. 114Km/ 7200m/ 22:46
Pomaly sa prezliekam, cítim posledné dve kolá. Škoda, že som si to tak pokazila. Možno pomôže, ak sa zbavím poslednej Coly, piva. Stačilo sa nakloniť. Tak to tu mám zas. No jo no. Ale až na záver a ja som šťastná, že to neprišlo skôr. Už dávno sa mi tak dobre nešlo. A asi ani nepôjde. Veď mať vodu každé 3km, riadny buržuj. Ulaví sa mi a presúvame sa do kolibky na lavičku, je až príliš lákava tak sa na nej rovno natiahnem. Zaspávam, v diaľke vnímam hlasy. Maťko Urbaník s poznámkou „spiacich necháme spať“ má poUltralanovkový príhovor. Dokopem sa otvoriť oči a posadiť sa. Rátajú sa peniažky (bolo ich toľko, že som nevydržala až do konca). Vyhlasuje najviac prejdené km a ich mužského/ ženského predstaviteľa. Dostávame s Miškom Stehlíkom nádherné „korunovačné“ čiapočky, a na moje prekvapenie ešte ďalšie krásne vecičky od organizátorov rôznych iných pretekov. Veľmi sympatické a milé. Ďakujeme. Tombola, záverečné fotenie našich stovkárskych tvárí a je po všetkom. Ďakujem v duchu za tento zvláštny deň, od rána až do noci, za pocit, ktorý vo mne ostal.
Prekvapenie i pre nás 🙂
[pl_section section=“popthumbs“ id=“1301155617″]
A ešte Maťkov sumár na záver, kto ešte nezaregistroval:
- ULTRA 3936 km,
- Bežecká verejnosť 2433 km,
- Spoločné bežecké výškové metre 1.273.800 m
- Lanovka (pasažieri) 940 km
- Finančná zbierka na n.o. Plamienok (bez SMS brány Nadácie TV JOJ) 11.615,95 EURO
Za každú detskú dušičku zo srdca ĎAKUJEME.
Pre Elišku, Palinka… .
foto: Michal Kostka, texty: Silvia Petrjanosová
